„Bol vzorový príklad, ako sa má strategicky konať, keď niekto brutálne prekročí červenú čiaru. Bohužiaľ, jeho syn nedokázal použiť takúto optiku,“ povedal v rozhovore pre Pravdu Káčer, ktorý v minulosti pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v USA.
Leví podiel na páde komunistickej ríše mal Ronald Reagan, ktorý bol osem rokov šéfom Bieleho domu od začiatku roku 1981. Aké zásluhy sa dajú v tejto súvislosti pripísať Gergeovi Bushovi, ktorý pôsobil ako prezident USA od januára 1989?
Na prvý pohľad sa môže zdať, že Bush zožal slávu z pádu Berlínskeho múru napriek tomu, že Reagan bol ikona boja proti komunizmu, ale v tomto zápase už nemohol pokračovať, lebo ústava neumožňuje kandidovať tretíkrát. Na druhej strane Bush zastával dva dôležité posty, ktoré predchádzali koncu studenej vojny. Najprv bol šéf CIA, neskôr Reaganov viceprezident. Preto mal nezanedbateľný podiel na demontáži komunistickej ríše.
Bush bol od Reaganovej éry dosiaľ jediný americký prezident, ktorý neobhájil svoj mandát. Dá sa napriek tomu povedať, že bol v niečom počas jeho štyroch rokov vládnutia výnimočný, na rozdiel od ostatných lídrov USA, ktorí mohli svoju politiku presadzovať až osem rokov?
Odpoveď si prispôsobím trochu inak. Je zaujímavé, že Bush sa stal prezidentom po dvoch mandátoch Reagana, takže v Bielom bol zase republikán. Býva to nezvyčajné, pretože kyvadlo voličov často funguje tak, že po dvoch funkčných obdobiach republikána nahradí demokrat a zároveň to platí opačne, čo sa potvrdilo v poslednom štvrťstoročí. Voliči museli vidieť na Bushovi niečo veľmi pozitívne, a to svedčilo o jeho určitých kvalitách.
Dá sa Bush vo všeobecnosti opísať stručne jednou vetou?
Nebol šoumen a bol štátnik so zmyslom pre mäkký konsenzus.
S funkciou šéfa Bieleho domu sa Bush rozlúčil v januári 1994. Akú úlohu zohral ohľadne možných plánov rozširovania NATO napriek tomu, že tento proces sa naplno rozbehol až vtedy, keď Spojené štáty viedol jeho nástupca Bill Clinton?
Veľmi dobre si na to spomínam, pretože som v roku 1992 začínal ako bezpečnostný analytik na ministerstve zahraničných vecí. Cítili sme v Bushovi určitú oporu; pripomeniem, že bol prvý prezident USA, ktorý po novembri 1989 navštívil vtedajšie Československo. Bushova administratíva bola síce opatrná, ale takpovediac umiernene sa prikláňala k predstave rozšírenia NATO. Určitú frustráciu som cítil, keď za šéfa Bieleho domu v novembri 1993 zvolili Billa Clintona.
Prečo?
Označil by som to ako niečo medzi zanedbávaním a nevenovaním pozornosti v spojitosti s úvahami o rozširovaní NATO. Našťastie sa neskôr Clinton rozhýbal. Keď prišiel do Bieleho domu, vyznieval v tomto smere mätúco alebo rozpačito z nášho pohľadu. Kým Bush bol chápajúci, vnímajúci ambície postkomunistických štátov, Clinton, naopak, bol spočiatku chladný. Chvalabohu, že sa jeho prístup postupne zmenil.
Obrovská zahraničná výzva sa objavila pred Bushom pol druha roka od jeho nástupu k moci, keď v auguste 1990 iracká armáda obsadila Kuvajt.
Zvládol to bravúrne. Operácia Púštna búrka bola príklad ozbrojeného zásahu, ako si ho predstavujem. Nie pokus o budovanie demokracie, nie robustná vojenská prítomnosť a nie dvadsať rokov angažovania sa tam, kde je čierna diera. Čo spravil Bush? Povedal nedotýkajte sa Kuvajtu, pretože porušenie hraníc, napadnutie susedného štátu, je neprijateľné. Bush vyceril zuby, nakopal irackého diktátora do zadku a Kuvajt zostal znovu suverénny. Irak si mohol ísť svojou cestou so šancou zobrať si ponaučenie. Bush dosiahol to, čo chcel – vyhnať Iračanov z Kuvajtu, a to mu stačilo.
Jastrabí kritici vyčítali Reaganovi, že nezúčtoval s nebezpečným Saddámom Husajnom a neskôr to vyhadzovali na oči Bushovi, ktorý však prízvukoval, že totálny vpád do Iraku po okupácii Kuvajtu by znamenal veľa preliatej krvi amerických vojakov.
Opakujem, že sa mi pozdáva, ako Bush postupoval. Keď hrubo porušíš medzinárodné právo, keď napadneš nejakú krajinu, prijmem opatrenia, aby som ti ukázal, že sa s tým nezmierim. Tam sa však zastavím – nejdem do procesu, ktorý vyzerá ako veľké riziko zložitého až dokonca nekonečného príbehu. Púštna búrka bola ukážka efektivity – našťastie s neveľkými stratami a pritom s obrovským výsledkom. Bush pomohol vypudiť Saddámovu armádu z Kuvajtu a ten bol znovu suverénny štát. Inak konal jeho syn George Bush mladší, keď v marci 2003 oznámil intervenciu do Iraku.
Čo bola veľmi kontroverzná operácia…
…Bush starší bol vzorový príklad, ako sa má strategicky konať, keď niekto brutálne prekročí červenú čiaru. Bohužiaľ, jeho syn nedokázal použiť takúto optiku.
Odlišoval sa politicky Bush senior nejako od Busha juniora, ktorý prevzal moc po Clintonovi v januári 2001? Viacerí americkí komentátori totiž pripomínajú, že ich videnie sveta nebývalo vždy podobné.
Zosnulý prezident na mňa pôsobil vyrovnanejšie a rozvážnejšie ako jeho syn. Nezhadzujem pritom Busha mladšieho, ktorému mnohí v rôznych veciach krivdia, pričom boli veci, v ktorých sa stal prínosom pre Spojené štáty; ale jeho otca som považoval za politicky vyzretejšieho. Bush junior bol lepší prezident, ako ho kritizuje veľa historikov, ale urobil niekoľko chýb, ktoré by zjavne otec nespravil. Mimochodom, Bush starší ukázal veľa diplomatického talentu v kľúčových momentoch.
Konkrétne?
Bol prezidentom vo zvlášť náročnom období. Nikto nepredpokladal taký rýchly koniec studenej vojny. Pred Bushom stálo viacero výziev. Zvládol ich. Bush dokázal, že má v sebe veľa diplomatického talentu, pretože nezabúdajme ani na to, že prejavil empatiu k Sovietskemu zväzu. Vedel nájsť cestu, aby vtedajší šéf Kremľa Michail Gorbačov dramaticky nestratil svoju tvár. Zdá sa mi, žiaľ, že na tieto Bushove prednosti sa zabúda.
Keď ste boli veľvyslancom v USA v období rokov 2003 – 2008, naskytla sa vám príležitosť poznať Busha osobne?
Som veľmi rád, že áno. Keď som ho spoznal, mal už síce vysoký vek, ale stále bol pán s výborným úsudkom. Vyžarovala z neho charizma, bol mužom láskavej človečiny.