0

Veľká vojna medzi USA a Čínou (zatiaľ) nehrozí

, 25.02.2019 13:00
ntb005
Ian Johnson je americký novinár a spisovateľ, ktorý takmer 20 rokov strávil v Číne a na Taiwane. Autor:

"Čím viac Číne ustúpime, tým viac si zoberie. Dá sa to prirovnať k mafii. Keď jej začnete platiť, nikdy neskončíte,“ povedal o čínskom režime americký novinár Ian Johnson. Držiteľ Pulitzerovej ceny strávil v Číne a na Taiwane takmer 20 rokov.

Čína a USA rokujú, ako riešiť obchodné vzťahy. Do začiatku marca by mali dospieť k nejakému výsledku, aby na seba neuvalili ďalšie clá. Môžu mať tieto vyjednávania úspech alebo ide skôr o ticho pred búrkou?

Je to typické pre vládu Donalda Trumpa. Ako v prípade Severnej Kórey, Biely dom rád prichádza s bombastickými vyjadreniami, že vyriešil všetky nezhody. V súvislosti s KĽDR sa zatiaľ nič nestalo, iba sa problém odsunul. Podobné je to s Čínou. Trump postavil prezidentskú kampaň na tom, že bude tvrdý na Peking. Hovoril, že vyrieši obchodný prebytok, že Čína bude musieť viac otvoriť svoj trh. Otázkou je, či sa tieto mimoriadne zložité problémy vôbec dajú vyriešiť. Súvisia s globalizáciou a nie za všetko môže Peking. USA z toho, že veci sú made in China profitujú, ale aj strácajú. A mimochodom, v dnešnom svete nie všetky veci, ktoré sú made in China, skutočne v Číne vyrobili.

Trump tieto problémy rieši uvalením ciel na čínsky tovar.

To zase vytvára tlak na americké potravinárske produkty. Myslím si, že v obchodných vzťahoch medzi Pekingom a Washingtonom nedôjde k veľkej zmene. Čína asi bude súhlasiť s tým, že bude kupovať viac amerických tovarov. Určite by mala vláda v Pekingu viac otvoriť trh. Ale vždy budú existovať limity na to, koľko si môže objednať lietadiel či sójových bôbov.

Nemali by viac v tomto spolupracovať USA a Európska únia? Pre oboch je Čína podobný problém, ale Biely dom uvalil clá aj na Európu.

Áno, čelíme podobným problémom. Pravdepodobne by viac spolupráce znamenalo, že by sme ich vedeli riešiť lepšie. Trump však stále používa taktiku obchodníka s realitami. Rozpúta konfrontáciu, potom chce rokovať a uzavrieť dohody. Verí v osobnú diplomaciu, nie v dlhodobé procesy. Podľa mňa ani problémy riešiť nechce. O dva roky sú prezidentské voľby. Vtedy bude tvrdiť, že vyriešil záležitosti týkajúce sa Severnej Kórey, Číny, Európanov, dohody NAFTA. Aby vyhral voľby.

Vzťah s Čínou nesúvisí len s oblasťou obchodu. Americké strategické dokumenty hovoria o súperení veľmocí, ktoré bude formovať medzinárodné vzťahy. Môže obchodná vojna prerásť do skutočného konfliktu?

Existujú dôvody, pre ktoré by sme sa toho mali obávať. Ale nesúvisia priamo len s ekonomikou. Čína sa rozvíja ako vojenská veľmoc. Vytvára to napätie v Juhočínskom mori a so susedmi a USA sú v regióne prítomné. Vojenský konflikt medzi Spojenými štátmi a Čínou tak môže vzniknúť aj náhodou. Napríklad sa zrazia lode, ktoré často plávajú blízko vedľa seba.

Zdá sa, že Trumpova vláda je ochotná byť asertívnejšia v Juhočínskom mori, keď tam vysiela plavidlá a hovorí o potrebe zachovania voľného prechodu cez oblasť. Na druhej strane, pod vedením prezidenta Si Ťin-pchinga je Čína tiež agresívnejšia smerom k susedným krajinám a snaží sa upevniť si postavenie na globálnej scéne. Môže to viesť k eskalácii napätia?

Je to možný problém. V tejto chvíli si však nemyslím, že by sa to vyvinulo do veľkej vojenskej konfrontácie. Z historického hľadiska sa dá povedať, že nárast sily veľmocí často viedol ku konfliktu. Ako v prípade Nemecka v 19. storočí. Čo sa však týka Číny, nepovedal by som, že jej rast nevyhnutne smeruje ku konfliktu. Peking však má istú predstavu o územiach, o ktoré vedie spor so susedmi, čo sa týka aj toho, ako vníma medzinárodné pravidlá. Takže to bude veľká výzva.

Aj pre vnútorné procesy v krajine? Peking hovorí o čínskom sne, prezident sa obracia na svet hashtagom #Xidiplomacy. Chce Si Ťin-pching vidieť Čínu ako superveľmoc?

Reformy v krajine sa začali pred 40 rokmi. Za poslednú dekádu však vidíme oveľa asertívnejšiu Čínu, ktorá sa opäť hlási o svoje miesto vo svete. Možno sa to začalo aj v súvislosti s finančnou krízou, ktorá zasiahla svet. V Európe vládol chaos, USA boli na ústupe. Čína však už mala ekonomickú silu, mala peniaze. Problém však je, že takýto prístup môže viesť k nesprávnemu hodnoteniu situácie. Napríklad, keby sa Čína rozhodla ovládnuť Taiwan, lebo sa zdá, že nie je isté, či by ho Spojené štáty bránili. Obyčajne však takto vznikajú konflikty vo svete. Keď niekto zle vyhodnotí situáciu.

Čína sa na jednej strane správa asertívnejšie, na druhej strane rada vystupuje ako obranca liberálneho poriadku. Napríklad v obchode, čo je vzhľadom na jej politický systém paradoxné. Ako by sme mali odkomunikovať Číne, aby, zjednodušene povedané, neurobila niečo naozaj hlúpe?

Bolo by dobré, aby mali štáty jednoznačnejšiu politiku, ktorá sa týka Číny. Európa by určite mala mať konzistentnejšiu smerom k Pekingu. Aj čo sa týka obchodu a ekonomiky. Ale najmä to vyzerá tak, akoby Európa nemala žiadne strategické záujmy v Ázii. Takže Čína si môže svojím spôsobom robiť, čo chce. Či už v Juhočínskom mori alebo s Taiwanom. USA sa zase už od 70. rokov minulého storočia spoliehajú na politiku strategickej nejednoznačnosti. Napríklad v prípade Taiwanu to znamená, že Spojené štáty tvrdia, že by ho bránili, ale nepovedia, ako ďaleko by v tom zašli.

Zdá sa však, že v prípade Trumpa je to strategická nejednoznačnosť privedená až do extrému. Nie je asi celkom isté, či o tom koncepte niečo vie, ale vyzerá to tak, že sa mu páči.

Jeho predstava je, že je dobré nechať ľudí v neistote. Nevedia, čo spraví, tak sa môžu obávať, že to bude niečo naozaj šialené. Prezident si myslí, že je to bystrý prístup.

Nakoľko by sa Západ mal sústrediť na možnú hrozbu čínskych investícií najmä v strategických sektoroch, ako sú budovanie infraštruktúry či telekomunikácie?

Pokúšame sa o isté hodnotenie toho, čo znamenajú investície Pekingu. V sektore telekomunikácií nemôžeme v prípade Číny hovoriť o súkromných spoločnostiach. Majú jednoznačné prepojenie na vládu. Tieto firmy môžu byť formálne súkromné, ale nie v tom zmysle, ako to chápeme my. Niektoré investície sú, samozrejme, prospešné. Keby sa Čína rozhodla naliať peniaze do automobilového priemyslu na Slovensku, asi by nikto príliš neprotestoval, keďže je to pre vás veľmi dôležitý sektor. Ale pri strategických odvetviach je potrebné byť ostražitý. Dohody s Čínou môžu vyzerať dobre, ale Peking nimi sleduje svoje záujmy.

Keď hovoríme o prepojení súkromných spoločností na vládu, tak nedávno najbohatší Číňan s majetkom asi 37,4 miliardy dolárov Jack Ma povedal, že je členom komunistickej strany. Predtým to nespomínal. Prečo teraz?

Áno, doteraz o tom nehovoril. Je to dôkaz toho, že komunistická strana je dominantná. Maove firmy musia hrať podľa pravidiel, ktoré nastavuje ona. Ani niekto ako on nemôže byť úplne nezávislý.

Aká silná je pozícia Si Ťin-pchinga? Bude po zmene pravidiel nástupníctva pokračovať v najvyššej funkcii aj po desiatich rokoch?

Očakáva sa to. Pretlačil zmenu ústavy. Myslím si, že bude pokračovať po desiatich rokoch. A keby aj nie, do funkcie presadí niekoho, koho bude ovládať. Si Ťin-pching zmenil politické prostredie podľa svojich predstáv a moci sa nevzdá.

Ako by ste charakterizovali súčasný politický systém v Číne?

Je to hybridný kapitalistický autoritatívny štát. Ovláda ho jedna strana, ktorá sa volá komunistická, ale je otázne, ako by sme v jej prípade definovali komunizmus. Štát však stále zohráva zásadnú úlohu v ekonomike. V Číne existujú aj čisto súkromné firmy, ale väčšina z nich je maličká. Trh v Číne dokáže fungovať celkom efektívne, ale štátny sektor je veľmi veľký. Niekedy je to aj ťažké presne definovať. Niektoré firmy vznikli prostredníctvom štátnych investícií. Možno sú tieto peniaze už preč, ale predstavitelia tých spoločností majú dobré vzťahy s lokálnou vládou. Mnoho vecí v ekonomickej štruktúre Číny nie je nejednoznačných. Preto krajina potrebuje reformy.

Vaša kniha má názov Duše Číny: Návrat náboženstva po Maovi. Je to aj téma, ktorá sa týka prístupu Číny k ujgurskej menšine v regióne Sin-ťiang, kde podľa všetkého režim drží množstvo ľudí v prevýchovných táboroch. Čína to najprv popierala, teraz skôr tvrdí, že je to pre ich dobro. Trochu to pripomína vysvetlenie Západu v súvislosti s vojnou proti terorizmu.

Väzenie v Guantáname.

Áno. Čo nám však to, čo sa deje v Sin-ťiangu, a to, ako to Peking obhajuje, hovorí o povahe režimu?

Ukazuje to, že čínska vláda sa výrazne obáva úlohy náboženstva. Režim ho toleruje, pokým je to len osobná záležitosť. Ak si niekto chce zájsť do kostola či mešity, tak je to v poriadku. No vláda nechce, aby to malo niečo spoločné so širším fungovaním spoločnosti. A už vôbec nie, aby si prostredníctvom náboženstva ľudia vytvárali vzťahy so zahraničím. V tom je pre vládu podozrivý islam, lebo si myslí, že jeho súčasťou sú kontakty s cudzinou. Ale smeruje to aj ďalej.

K čomu?

Režim Si Ťin-pchinga sa snaží o posilňovanie kontroly nad spoločnosťou. Tak pred 15 rokmi existoval v Číne malý občiansky sektor. V krajine pôsobili niektorí ľudskoprávni advokáti, nejaké nezávislejšie média a sociálne médiá boli tolerantnejšie k vyjadrovaniu názorov a ku kritickému mysleniu. Súčasný režim sa čoraz silnejšie toto všetko v spoločnosti snaží kontrolovať. Sin-ťiang je len najvýraznejší príklad. Režim presadzuje svoju predstavu o všetkom. Môžete byť moslimom aj ísť do mešity, ale nesmiete byť príliš nábožensky založený. Môžete byť moslimom, ktorý rád pije pivo a zje bravčové. Môžete byť akýsi folklórny moslim, ktorý navštívi mešitu párkrát do roka, ale nie skutočný veriaci, ktorý berie náboženstvo vážne. A tak v Číne máte otvorené halal reštaurácie, ktoré počas ramadánu ponúkajú alkohol a bravčové.

Ako v Pekingu funguje takáto politika?

Je to mimoriadne neefektívny prístup. Ľudia, ktorí aj teraz odmietajú čínsku nadvládu, k nej budú ešte kritickejší. Je to kontraproduktívne.

Môžu byť prevýchovné tábory zdrojom radikalizácie? Medzi Ujgurmi sú aj extrémistické skupiny, hoci sa v žiadnom prípade nedá hovoriť o celom etniku.

Je tam istý počet radikálov. Nanešťastie však vláda vytvára ďalší priestor pre extrémistov.

Asi to naozaj pripomína Guantánamo. So západnými skúsenosťami, dobrými či zlými, ako sa postaviť k tomu, že Čína perzekvuje obrovské množstvo ľudí?

Západné vlády by skutočne mali niečo povedať. Nemali by sme sa vzdávať našich morálnych základov. Okrem toho, čím viac Číne ustúpime, tým viac si zoberie. Myslím si, že je to nemecká kancelárka Angela Merkelová, z ktorej si môžeme vziať v tomto príklad. Berlín si chcel do opatery z čínskeho väzenia zobrať držiteľa Nobelovej ceny za mier Liou Siao-poa. Nevyšlo to a on zomrel. Do Nemecka sa však podarilo zobrať jeho manželku Liou Sia. Napriek tomu nemajú Berlín a Peking nejaké zlé vzťahy. Povedal by som, že Čína rešpektuje Merkelovú za to, že nielen kritizuje, ale je aj ochotná robiť biznis. No zároveň kancelárka otvorene hovorí, keď si myslí, že niečo nie je v poriadku. Podľa mňa to Číňania chápu. Nemusí sa im to páčiť, ale dokážu s tým žiť.

Nemecko je však veľká krajina. Keď sa slovenský prezident Andrej Kiska stretol s dalajlámom, Peking to dal našej vláde pocítiť.

Ako som povedal, nedá sa ustupovať donekonečna. Dá sa to prirovnať k mafii. Keď jej začnete platiť, nikdy neskončíte. Preto treba Číňanom vysvetľovať, prečo robíme to, čo robíme. Nemusí sa im to páčiť, ale mali by byť takpovediac dostatočne dospelí, aby to aspoň do istej miery pochopili.

Ian Johnson (1962)

americký novinár a spisovateľ

Takmer 20 rokov strávil v Číne (kde aj študoval) a na Taiwane. Ako novinár pracoval v Číne pre denníky Baltimore Sun, Wall Street Journal. Momentálne pôsobí ako publicista na voľnej nohe, ktorý píše aj pre New York Times. Dvakrát ho za jeho prácu nominovali na prestížnu Pulitzerovu cenu, získal ju v roku 2001. Vydal tri knihy: Divoká tráva, Mešita v Mníchove a Duše Číny: Návrat náboženstva po Maovi, v ktorej opisuje náboženskú obnovu Číny a jej dôsledky pre politiku a spoločnosť. Slovensko navštívil v decembri 2018 na pozvanie Nadácie Tatra banky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
0 debata debata
Viac na túto tému: #Čína #Spojené štáty #obchodná vojna