Veľvyslanec Valášek: Neutralita nepomôže. NATO je pre Slovensko najlepšie riešenie

"Keď sa diskutuje o Ukrajine či Balkáne, spojenci Slovensko pozorne počúvajú. A potom platí ešte aj to, že všetky krajiny, či väčšie, či menšie, pomáhajú riadiť Severoatlantickú alianciu. Opakovane som videl, že štáty bez ohľadu na veľkosť, vrátane Slovenska, vedia v NATO pomôcť tým, že vyriešia spory medzi ostatnými či včas zastavia občasný zlý nápad,“ uviedol v e-mailovom rozhovore pre Pravdu bývalý slovenský veľvyslanec pri Severoatlantickej aliancii Tomáš Valášek. Interview vzniklo pri príležitosti 15. výročia vstupu Slovenska do NATO, ku ktorému došlo 29. marca 2004. Valášek v súčasnosti pôsobí v Bruseli, kde vedie pobočku Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier.

, 29.03.2019 14:10
VÝROÈIE: Vstup Slovenskej republiky do NATO Foto: ,
Slávnostný nástup príslušníkov Ozbrojených síl SR a zamestnancov rezortu obrany pri príležitosti 15. výročia vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie.
debata (81)
Tomáš Valášek

Aké boli hlavné motivácie toho, že Slovensko aj po ustanovení samostatnosti v roku 1993 deklarovalo snahu vstúpiť do NATO? Boli v hre aj iné scenáre?

Prvou bolo urobiť čiaru za komunistickou minulosťou, ktorú nám nanútil Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne. Lebo aliancia nie je iba vojenskou organizáciou, je to aj klub západných krajín, ktoré, okrem pár výnimiek, majú podobné hodnoty. Druhou motiváciou bolo mať poistku pre prípad, že sa relatívne pokojná situácia v našom susedstve raz zmení. Lebo nič nie je večné, ani naša sloboda, ani hranice. Dodnes žijú na Slovensku ľudia, ktorí sa narodili za Rakúsko-Uhorska a zažili štyri zmeny hraníc, krátke obsadenie juhu maďarskými silami, Wehrmacht na našom území a ešte aj sovietsku inváziu v roku 1968. Len pred pár rokmi v susednej Ukrajine Rusko nelegálne anektovalo Krym. Ak nám na Slovensku záleží, treba ho inteligentne chrániť. V našej situácii je NATO tým najlepším, najdostupnejším a v pomere k ostatným možnostiach aj najlacnejším riešením.

Keby Slovensko uvažovalo o neutralite, dá sa povedať, čo by to z bezpečnostného, politického aj z hospodárskeho hľadiska znamenalo pre krajinu?

Je to dobrá teoretická otázka, ale bola už veľakrát zodpovedaná. Pred vstupom do aliancie kalkuloval generálny štáb, koľko by to stálo, ak by sme si museli obranu zabezpečiť úplne sami. A vyšlo im z toho, že by sme potrebovali niekoľkonásobne väčšie ozbrojené sily, a teda aj oveľa väčšie výdavky na ne, aké máme dnes. To je pre tých, ktorí sa sťažujú na výšku aktuálneho rozpočtu na obranu. Neutrálne Fínsko má približne toľko obyvateľov ako Slovensko, ale vydáva trikrát viac na obranu. Samozrejme, vždy to môžeme takpovediac risknúť a nejsť cestou spojenectva ani zvýšených investícií, a dúfať, že sa nám nič nestane. Lenže téza, ktorú občas počúvam, že keď je štát neutrálny a ostatným dá pokoj, nič sa mu nestane, je čistá fikcia. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu len pred pár rokmi či Belgicko počas druhej svetovej vojny. To boli všetko neutrálne krajiny v čase, keď ich sčasti či úplne okupoval sused. Neutralita im nič nepomohla, skôr naopak. Spoliehať sa, že Slovensko bude v podobnom prípade výnimkou, je priame popretie historickej skúsenosti.

V roku 1997 Slovensko vypadlo z prvej vlny rozširovania NATO. Čo bolo pre krajinu najťažšie pri dobiehaní zameškaného?

Z praktického hľadiska, či to bola postupná reforma ozbrojených síl alebo vojenského vzdelávania, Slovensko nečakalo na pozvánku. Správalo sa tak, ako by už bolo v NATO. O to ľahšie sa nám potom vstupovalo, keď už raz pozvánka prišla. Najťažšie bolo napraviť demokratický deficit a porušovanie ľudských práv. Preto sme zaostali za susednými krajinám, ktoré pozvánku do NATO dostali skôr.

Nakoľko bolo Slovensko pripravené z hľadiska ozbrojených síl vstúpiť do NATO?

Primerane na pomery štátov bývalej Varšavskej zmluvy. Nikto neočakával, že krajiny, ktoré zdedili síce veľké, ale už trochu starnúce a so spojencami nekompatibilné ozbrojené sily, si ich za pár rokov vymenia za nové. Určite nie v situácii, keď sme mali v niektorých regiónoch 30-percentnú nezamestnanosť a keď bol v našej časti Európy relatívny pokoj. Od tohto bodu však už uplynuli desaťročia. Bezpečnostná situácia sa zásadne zmenila. Len v našich skladoch máme stále veľké množstvo tej istej vojenskej techniky ako za čias Sovietskeho zväzu. Naši susedia, ktorí mali podobnú štartovú líniu ako my, svoje ozbrojené sily zmodernizovali oveľa podstatnejšie.

Prečo sa ozbrojené sily dostali na okraj záujmu politikov?

Myslím si, že je normálne a zdravé, že obrana nie je v centre pozornosti. Ľudí viac zaujíma, či budeme mať moderné nemocnice, fungujúce súdy či kvalitné školy. Ale otázka nestojí, či máme mať jedno alebo druhé. Je to taká lacná populistická téza, že keď investujeme do obrany, utrpí tým školstvo. Dobre spravované krajiny si vedia dovoliť jedno aj druhé. Chce to len menej korupcie a rozumnejšie spravovanie verejných financií.

Akú pridanú hodnotu do NATO prinieslo Slovensko?

V prvom rade regionálnu expertízu. Keď sa diskutuje o Ukrajine či Balkáne, spojenci nás pozorne počúvajú. A potom platí ešte aj to, že všetky krajiny, či väčšie, či menšie, pomáhajú riadiť alianciu. Spojenci majú dnes rozbehnutých šesť aktivít od Estónska po Afriku a o všetkých z nich 29 členských štátov rozhoduje jednohlasne. V praxi to znamená, že každý deň sa o niečom rokuje. Opakovane som videl, že krajiny bez ohľadu na veľkosť, vrátane Slovenska, vedia pomôcť tým, že vyriešia spory medzi ostatnými či včas zastavia občasný zlý nápad. Obava, že ako menšieho spojenca nás nikto nebude počúvať, v NATO neplatí. Šikovné, aktívne krajiny si vedia nájsť cestu. Aj tá naša.

Na Slovensku sa debatuje, že sa stráca zahraničnopolitický konsenzus, diskutuje sa o finančnej pomoci USA pre obranu, parlament nie je schopný schváliť strategické dokumenty. Je problém, že 15 rokov po vstupe do aliancie máme tieto diskusie?

Nie. V demokracii je to predsa normálne. Vo Švédsku je búrlivá diskusia o tom, či vstúpiť do NATO. V Španielsku zase dlho bojovala Socialistická strana za vystúpenie z aliancie. Lenže toto by mala byť diskusia založená na faktoch, nie na bludoch a manipuláciách. Aliancia nie je ani vševedúca, ani bezchybná. Faktom však je, že bez nej by Európa by bola oveľa menej pokojným a prosperujúcim miestom.

Obmedzuje členstvo v aliancii nejakým spôsobom suverenitu Slovenska či ju skôr posilňuje?

Suverenita neznamená, že sa máme svetom pretĺkať na vlastnú päsť. Suverenita znamená, že sa môžeme svojprávne rozhodnúť, ako najlepšie zariadiť bezpečnosť našej krajiny, že nám nikto nedáva diktáty alebo ultimáta. V prípade Slovenska sa všetky naše doterajšie vlády zhodli, že tou správnou cestou je spojenectvo.

Veľké rozšírenie NATO v roku 2004 posunulo alianciu k ruským hraniciam. Čo to urobilo so vzťahmi NATO-Rusko?

Opatrne so slovom posunulo. Štáty Pobaltia sa samy rozhodli vstúpiť do aliancie. Mimochodom, trvalo im takmer dekádu, kým presvedčili spojencov. To pripomínam ako odpoveď tým, čo tárajú o údajnom systematickom obkľučovaní Ruska. Každému rozširovaniu NATO predchádzali dlhé rokovania a kompromisy s Moskvou. Presne preto, lebo spojenci nemajú záujem o zbytočný konflikt. Postupne Rusko vťahovali do aliančného rozhodovania. Na niektorých zasadnutiach sedí ruský veľvyslanec po boku členských štátov, mimochodom, rovno medzi Rumunskom a Slovenskom. V jednom štádiu dokonca Moskva prejavila záujem o členstvo. Lenže ruský postoj sa zmenil. Už dávnejšie začalo militarizovať hranicu s členskými krajinami NATO a nacvičovať vojnu s alianciou. Od ruskej agresie proti Ukrajine sme v dosť patovej situácii. Dialóg s Ruskom pokračuje, lebo spojenci nechcú pochovať nádej na zlepšenie vzťahov. Ale z ruskej strany je to veľmi formálna snaha, tak trochu ide len o šou.

© Autorské práva vyhradené

81 debata chyba
Viac na túto tému: #NATO #Tomáš Valášek
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy