Akou novou výzvou je pre vás pôsobenie v Libanone?
Stále to vnímam tak, že som na začiatku. Už som však absolvoval mnohé stretnutia s ústavnými a politickými činiteľmi a predstaviteľmi občianskej spoločnosti. Libanon má však veľmi rôznorodú náboženskú, politickú a spoločenskú scénu, takže mi bude ešte chvíľu trvať, kým sa budem na nej cítiť komfortne a budem na nej etablovaný. Je to nesmierne krásna krajina, v ktorej chcú ľudia žiť v pokoji a prosperite. Zároveň je však Libanon štátom, ktorý je stále vo vojnovom stave s Izraelom a okamžite cíti všetky pohyby v regióne. Vždy sa to odráža na vnútropolitickom vývoji. Krajina doteraz nezabudla na občiansku vojnu, cíti napätie týkajúce sa Palestíny a tiež susedí so Sýriou, s ktorou má určitú históriu vzťahov. Libanon je malý štát, ale je v hľadáčiku mocností. Nielen regionálnych, ale aj globálnych. Je to pre mňa veľmi zaujímavé a snažím sa zadefinovať si oblasti, v ktorých by som mohol byť prospešný.
Ktoré sú to?
Ako všade, ľudí zaujíma budúcnosť a perspektíva, ako sa bude vyvíjať ekonomika. Libanončanov veľmi trápi životné prostredie, majú problém s odpadom a tiež so stálymi dodávkami elektriny. Aj pre OSN je toto otázka, najmä pre mojich kolegov z rozvojových programov. Druhá veľká priorita je vplyv situácie v Sýrii, čo sa týka prítomnosti 1,2 či možno až 1,4 milióna sýrskych utečencov v Libanone a tiež asi 200-tisíc registrovaných palestínskych utečencov. Je to tiež vnútropolitická otázka. Libanon nie je spokojný s tým, že mu v tejto veci medzinárodné spoločenstvo dostatočne nepomáha a nepodieľa sa potrebnou mierou na vytváraní podmienok pre návrat týchto ľudí domov. Pre mňa sú v súvislosti s Libanonom veľkým problémom jeho nevysporiadané vzťahy s Izraelom.
Je tu nádej na nejakú zmenu?
Ako som povedal, Libanon a Izrael sú stále vo vojnovom stave a nemajú ani trvalé prímerie. Spolu s mierovou operáciou OSN UNIFIL je táto otázka pre mňa prioritou. Znamená to, že existuje potenciál pre napätie. Ale na druhej strane, aj pôsobenia UNIFIL-u prispieva k tomu, že je pokojná situácia na takzvanej modrej línii, čo sa dá nazvať aj hranicou, hoci to nie je presné. Oba štáty robia maximum preto, aby to tak zostalo. Otvorila sa zaujímavá diskusia, či je možné, aby Libanon a Izrael riešili niektoré otvorené otázky týkajúce sa modrej línie. A či sa to dá robiť paralelne s nastolením debaty o morskej hranici medzi krajinami. Dúfam, že táto diskusia sa úspešne vyvinie do začatia aspoň nejakých rokovaní s pomocou OSN.
Ako sa to týka pôsobenia radikálneho hnutia Hizballáh v Libanone?
Izrael a Libanon sa na seba pozerajú cez optiku toho, že sú vo vojne a nedôverujú si. Jednou z najkľúčovejších otázok je pôsobenie Hizballáhu. Izrael a niekoľko ďalších štátov, ako sú USA a Británia, toto hnutie považujú za teroristickú organizáciu a chcú, aby sa v rámci toho proti Hizballáhu postupovalo. Iné krajiny, aj stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN, nemajú takúto definíciu. Hizballáh zvolili do parlamentu, je súčasťou vlády. OSN pracuje s politickými silami v Libanone. Je to však citlivá záležitosť a nie je to vždy jednoduché. Nedôvera Izraela proti Hizballáhu je obrovská aj z hľadiska toho, že hnutie sa netají tým, že má k dispozícii veľké množstvo zbraní. Vrátane presne navádzaných rakiet. Hizballáh svoju existenciu zdôvodňuje práve tým, že Libanon je stále vo vojnovom stave s Izraelom, ktorý z pohľadu hnutia okupuje niektoré oblasti krajiny. Kým táto situácia trvá, Hizballáh vraví, že je zákonnou silou, ktorá bude pôsobiť proti Izraelu. Sú tu dva pohľady, ktoré sa vylučujú a budú narúšať vzťahy. Je tu pretrvávajúce ohnisko napätia v súvislosti s palestínskou otázkou, ktorá je po desaťročia v slepej uličke. A k tejto dlhodobej výbušnej zmesi sa teraz dá prirátať výrazné vyostrenie vzťahov medzi USA a ich spojencami v oblasti ako Saudská Arábia a Irán. Otázka Hizballáhu v tom hrá dôležitú úlohu.
Prečo?
Spojené štáty aj ich spojenci veľmi jasne tvrdia, že Hizballáh je iba akýmsi nástrojom Iránu a je zaangažovaný nielen v Sýrii, ale aj globálnejšie. Situácia je mimoriadne komplikovaná. Pokiaľ by sa urobili aspoň nejaké kroky, a to nehovorím o riešeniach, v súvislosti s námornou hranicou medzi Libanonom a Izraelom, tak by to bolo pozitívne. Alebo aj keby to bolo čokoľvek iné, čo by sa dalo vnímať ako pokrok.
Nebude sa Hizballáh snažiť tieto prípadné pozitívne kroky sabotovať?
Neskrývam, že ako OSN máme kontakty s Hizballáhom. Samozrejme, niekedy sa to stretáva s istým nepochopením od určitých politikov, ale to patrí k veci. V rámci našich kontaktov a v danej situácii Hizballáh jednoznačne hovorí, že je zástancom stability a nie je za konflikt s Izraelom. Samozrejme, očakáva vyriešení vecí, o ktorých som hovoril predtým. Nechce však vyprovokovať vojnu ani sa nechce dať vyprovokovať do konfliktu. Viete však, že na druhej strane vo vystúpeniach predstaviteľov Hizballáhu zaznievajú závažné hrozby na adresu Izraela, ktoré on opätuje. Hnutie tiež stále pôsobí v Sýrii, čo nie je v súlade s libanonským vládnym programom, ktorý hovorí o dištancovaní sa od vonkajších konfliktov. Vytvára to oprávnené otázky. Politické sily v Libanone sa uzniesli, že začnú dialóg o bezpečnostnej stratégii, ktorý bude zahŕňať aj rokovania o existencii paralelných ozbrojených skupín. Je to jedna z ciest, ktorú podporuje OSN. Takéto rokovania by sa mali začať, aby sa obmedzilo využívanie zbraní, ktoré sú mimo kontroly štátu.
Hizballáh sa však snažil prekopať tunely do Izraela.
Je to veľký problém. Hovoril som o tom s najvyššími predstaviteľmi Libanonu a so zástupcami Hizballáhu. Štát by mal preskúmať tunely a pripraví správu, ktorú bude mať k dispozícii aj medzinárodné spoločenstvo. Dokument by mal spresniť, kedy a prečo tunely vznikli. Zároveň by sa ich výstavba už nemala opakovať.
Aké sú vzťahy regulárnej libanonskej armády a Hizballáhu?
Niekoľko vládnych programov, a je to aj odporúčanie medzinárodného spoločenstva, hovorí o posilňovaní štátnych inštitúcií vrátane bezpečnostných. Oficiálne orgány krajiny by mali byť jediné, ktoré kontrolujú a používajú zbrane. Preto je z hľadiska OSN posilňovanie bezpečnostných zložiek, v prvom rade libanonskej armády, jednou z kľúčových úloh. Snažíme sa o to v spolupráci s predstaviteľmi štátu a ozbrojených síl. Má ísť o podporu budovania a posilňovania libanonskej armády. Je to daná strategická línia, ktorú v zásade akceptujú libanonské politické sily. Je v niekoľkých vládnych programoch a podporuje ju medzinárodné spoločenstvo vrátane OSN.
Do akej miery vplýva na dianie v Libanone rivalita Iránu a Saudskej Arábie v oblasti Blízkeho východu?
Všetko, čo sa deje v regióne, všetko, čo má vo svete nejaký dosah na Blízky východ, sa okamžite premieta do situácie v Libanone, do jeho vnútornej politiky. Napätie je cítiť, v momente vidíte, ako sa k tomu stavajú jednotlivé politické strany a sily v krajine. Dodám k tomu ešte jeden prvok, ktorý vzbudzuje napätie a očakávania. Veľa sa hovorí o americkej dohode storočia, ktorá má riešiť palestínsko-izrealský konflikt. V Libanone cítiť napätie a obavy, hoci politické sily v krajine hovoria, že nechcú ohroziť stabilitu štátu. Tvrdí to aj Hizballáh a spomína to tiež Izrael. Opäť však pripomínam, že jedna vec sú rozhovory a druhá niektoré kroky, ktoré môžu viesť k určitej nestabilite. Pre Libanon v súvislosti s dohodou storočia hneď vzniká otázka, čo s palestínskymi utečencami a štát jasne tvrdí, že nepripustí ich naturalizáciu. A dodáva, že ani Sýrčanov. Je to jedna zo zásadných vecí, ktorá bude určovať postoj Libanonu k dohode z Washingtonu. Bez ohľadu na to, aká bude.
Čo si myslíte o dohode storočia?
Nepoznám ju, nemám na ňu názor. Nechcem špekulovať. Musím si počkať na to, čo sa položí na stôl. Už teraz je to však vec, ktorá vzbudzuje silné politické diskusie a mnohé krajiny sa k dohode stavajú odmietavo. A nie je to len palestínska administratíva.