Predsedníčka združenia Ženy Srebrenice bola tvárou utrpenia tisícov matiek, dcér a sestier, ktorým Mladičovi hrdlorezi povraždili najbližších. Zasadzovala sa za potrestanie vinníkov a nájdenie aj posledných pozostatkov vyše osemtisíc bosniackych mužov a chlapcov, ktorých bosnianskosrbskí vojaci zmasakrovali po dobytí Srebrenice v júli 1995.
Hajra Čatičová v srebrenickej masakre prišla o syna, manžela a ďalší tucet príbuzných. „Syn Nino ako rádioamatér bol vtedy jediným našim spojením so svetom,“ opísala pred časom pre Pravdu zúfalstvo Bosniakov v obliehanej Srebrenici „Nemali sme elektrinu, vodu, nič. Štyridsaťtisíc ľudí bolo odrezaných od sveta, ani vtáčik od nás alebo k nám neprenikol,“ spomínala. Nino vyslal do éteru poslednú správu zo Srebrenice. „Na mesto sa valí veľká vojenská sila, keď nám nik nepomôže, bude to náš koniec,“ volal do sveta pár hodín pred pádom Srebrenice. Spolu s tisíckami ďalších mužov sa vzápätí pokúsil ujsť z obkľúčenia cez lesy. Odvtedy ho matka nevidela.
Spolu s manželom Hajra Čatičová hľadala záchranu pri základni holandského práporu síl OSN. Modré prilby ale zástupom zúfalých Bosniakov nepomohli. „Po tom, čo sa začali deportácie, Mladičovi vojaci najprv oddeľovali ženy od mužov. Hovorila som im, že manžel je chorý, musíme byť spolu. Vojak ma však zrazil pažbou na zem. Nás ženy nahnali do autobusov, chlapov zhromaždili pri "bielom dome“, ako sme tej stavbe hovorili, odkiaľ ich odvážali nákladnými autami. Bolo ich tam asi dvetisíc. Vtedy som manžela videla naposledy živého. Potom už iba jeho pozostatky, ktoré identifikovali v jednom z hromadných hrobov,“ povedala pre naše noviny.
Po masakre bosnianskosrbskí vojaci zahladzovali stopy. Z masových hrobov premiestňovali telesné pozostatky, drvili ich buldozérmi. Hajra Čatičová čakala desať rokov, kým vďaka DNA testom mohla pochovať zopár manželových kostí.
Po synovi pátrala aj na vlastnú päsť „Vybrala som sa do hory, na miesta, kde ho videli raneného. Bolo tam mínové pole. Varovali ma, chceli mi brániť, ale mne už bolo všetko jedno. Naučila som sa rozoznávať míny a opatrne prehrabávať hlinu,“ spomínala pre Pravdu. Podarilo sa jej nájsť zopár úlomkov kostí i lebku. Identifikácia podľa DNA ale ukázala, že patrili nie Ninovi, ale synovi inej matky zo združenia Ženy Srebrenice.
Po synovi pátrala nielen preto, aby sa s ním dôstojne rozlúčila, ale aj kvôli popierečom srebrenickej genocídy, takým, ktorí Mladiča, odsúdeného v Haagu za vojnové zločiny na doživotie, stále uctievajú ako hrdinu.
Tento týždeň sa v Belehrade ukázalo, že mnohí Srbi sa z minulosti stále nepoučili. Keď sa skupina aktivistov za ľudské práva pokúsila farbou zatrieť nástennú maľbu glorifikujúcu Mladiča, polícia dvoch z nich zadržala. Srbský prezident Aleksandar Vučič argumentoval, že strážcovia poriadku nechránili maľbu, ale sa pokúšali zabrániť zrážkam medzi znepriatelenými skupinami, ľudskoprávne organizácie to ale videli inak.
Hajra Čatičová boj proti popieračom genocídy, ktorí falzifikujú minulosť a zločincov vydávajú za hrdinov, cítila ako svoje poslanie. „Ponižujú pozostalých po obetiach genocídy, zľahčujú spáchané zločiny a znižujú počty povraždených. Aj preto nebudem mať pokoja, kým nenájdem čo len jednu kostičku môjho syna, hoci len malíček, aby som ho mohla pochovať. Keď nebude mať svoj označený hrob, časom poprú nielen to, že ho zabili, ale že som ho vôbec mala,“ povedala v rozhovore pre Pravdu.
Pátranie po Ninovi Čatičovi a ďalších vyše tisíc nezvestných Srebreničanoch sa smrťou jeho matky neskončí. V Tuzle, na spomienkovom stretnutí, ktoré Ženy Srebrenice so svojou predsedníčkou roky organizovali v 11. deň každého mesiaca, to včera sľúbil Hasan Hasanovič, kurátor Srebrenického memoriálneho centra. „Je našou povinnosťou pokračovať tam, kde naša Hajra skončila,“ povedal pre Pravdu.