Na Slovensku ste pôsobili štyri roky. Čo sa za ten čas najviac zmenilo?
Slovensko je teraz politicky iná krajina, ako bola v roku 2018.
V akom zmysle?
Keď som začal vo funkcii, krajinu riadila tretia vláda Roberta Fica. Zdalo sa, že veci sú takpovediac petrifikované (zatvrdnuté, poz. red.) a bude to pokračovať ešte dlho. Na druhej strane treba povedať, že Slovensko vtedy partneri v EÚ vnímali ako relatívne stabilizujúci prvok, ktorý je v rámci visegrádskej štvorky členom eurozóny, a krajina sa aktívne hlási k tomu, že je proeurópska.
Slovensko bolo v jadre, ako vravieval Fico.
Z pohľadu Bruselu nebola táto rétorika nejakým spôsobom významná, ale v domácej politike rezonovala. Keď mi vtedajší predseda EK Jean-Claude Juncker odovzdal poverenie, vravel mi, že idem do krajiny, ktorá je stabilná a proeurópska. Skoro som mal pocit, že len prichádzam niečo udržiavať, že na Slovensku nebudem mať príliš veľa roboty, takmer ako keby som šiel na dovolenku. Všetko sa zmenilo s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vo februári 2018. Bola to hrozná udalosť. Ale zobudila občiansku spoločnosť, začalo sa hovoriť o zmene a diskutovať o tom, kde je prerastená mafia, a že veci nefungujú na základe princípov štandardného právneho štátu. Dá sa povedať, že môžem rozdeliť tie štyri roky, ktoré som strávil vo funkcii, na päť míľnikov.
Ako si ich definujete?
Prvým je vražda. Druhým sú prezidentské voľby, potom europarlamentné hlasovanie a parlamentné voľby. A piatym je covid. Tieto udalosti zásadne ovplyvnili Slovensko a moju prácu. Krajina zažila nádeje a sklamania. Spoločnosť je rozdelená, zasahujú ju hybridné hrozby či falošné správy. Ale napriek tomu sa Slovensko podľa môjho názoru v evolučnom vývoji v rámci európskeho spoločenstva posunulo dopredu.
Čo to konkrétnejšie znamená?
Možno to nie je pre ľudí tá najvyššia priorita, ale z môjho hľadiska poviem, že sa zvýšilo povedomie o významnosti nášho pôsobenia v Európe. Je to jedno, či z pozitívneho alebo negatívneho hľadiska, no je to téma, ktorou sa ľudia zaoberajú. Keď som na Slovensko prišiel, nebolo to tak. Už som spomenul výrazne prebudenú občiansku spoločnosť. Začalo sa to petíciou My sme les, čo bolo stotisíc ľudí, ktorí cítili, že je potrebné niečo riešiť. Pokračovalo to iniciatívami ako Klíma ťa potrebuje a, samozrejme, celým hnutím po vražde, ktoré smerovalo k náprave problémov týkajúcich sa fungovania právneho štátu. Symbolom bolo aj zvolenie Zuzany Čaputovej za prezidentku. Konzervatívne Slovensko si vybralo ženu, ktorá má jasné postoje k demokracii a k tomu, ako má fungovať spoločnosť. Našla sa nadpolovičná väčšina ľudí, ktorí sa prikláňajú k hodnotám, ktoré sú súčasťou Európskej únie.
Nebola by EK spokojnejšia, keby si Slováci vybrali jej podpredsedu Maroša Šefčoviča?
Určite by bol dobrým prezidentom. Ale zvolenie Čaputovej bolo istým symbolom zmeny a výrazne som to vnímal. Teraz sme sa dostali do takého zvláštneho obdobia. Túžba po zmene sa v očiach ľudí mala pretaviť do toho, že systém sa bude správať inak, že prídu reformy právneho poriadku a podobne. Viedlo to k zvoleniu súčasnej vládnej koalície, ktorá je veľmi rôznorodá, a všetko ešte mimoriadne skomplikovala pandémia. Bolo by jednoduché kritizovať vládu za mnohé veci, mohol by to byť dlhý zoznam. Ale faktom je, že snahu zmeniť fungovanie štátu úplne prekryl covid. Pandémia rozbila spoločnosť a postavila ľudí proti sebe. V takejto situácii je veľmi náročné pracovať, ale rád by som zdôraznil, že proreformnú snahu vlády je vidieť. Samozrejme, aj so všetkými chybami, ktoré s tým súvisia.
Prečo je Slovensko v únii medzi krajinami, ktoré majú najnižšiu zaočkovanosť proti covidu?
Prieskumy pomerne jednoznačne ukazujú, že Slováci sú náchylní veriť takmer všetkému, čo sa k nimi dostane. Interpretujú realitu prostredníctvom istých postupov, ktoré sú dané skupinovými zvyklosťami. Na Slovensku je to veľmi silné. Sme svedkami boomu šírenia falošných správ, nesprávnych informácií aj cielených dezinformácií. Nie som nejakým odporcom sociálnych sietí a pracujem s nimi, ale ukazuje sa, že na Slovensku majú hybridné hrozby živnú pôdu. Spoločnosť je oslabená, keď sa rozdelí na téme vakcinácie, či na postoji k menšinám alebo migrácii. Ťahá nás to na východ a politicky silné Rusko v tom vidí príležitosť. Ale ani nejde o to, či budeme očkovať alebo nie, ale o to, čo pripustíme polarizáciu krajiny. Ak nad tým začneme uvažovať, bude to prvý krok k tomu, aby sme vedeli naložiť s odlišnými názormi, lebo tie sa prejavujú všade. A diskusia k demokracii patrí. Na druhej strane mám pocit, akoby sme na Slovensku čakali, že príde niekto zvonku a povie, ako to má byť.
A mali by ste to urobiť vy a ZEK?
Na Slovensku je silné hnutie, ktoré zdôrazňuje, že krajine nemá nikto nič diktovať. Ale keď niekomu tieklo do topánok, mojím denným chlebom bolo, že som dostával otázky, prečo niečo neurobíme, veď sme nadriadení a mali by sme konečne vláde niečo povedať. Je to akási slovenská vnútorná schizofrénia.
Ako ste odpovedali na takéto žiadosti?
Vždy sme sa snažili vysvetľovať, že úlohy eurokomisie a v tomto prípade zastúpenia sú komunikačné a my musíme rešpektovať rozdelenie kompetencií. Tie máme na strane únie a aktivovali sme ich vtedy, keď to bolo potrebné. Slovenskej vláde sme v oblastiach, v ktorým má EK právomoci, dohovárali prostredníctvom spustenia konaní v prípadoch, keď si neplní svoje záväzky. No zároveň musíme vrátiť loptu na tú stranu ihriska, na ktorú patrí. Keď napríklad hovoríme o kompetenciách v oblasti zdravotníctva, nikto nemôže žiadať, aby EÚ niečo urobila, keď jej členské štáty takéto právomoci nezverili. Prípadne sa krajiny únie môžu dohodnúť na spoločnom postupe, ako to bolo pri očkovaní a riešeniach, ktoré súvisia s covidom. Priznám sa, že som asi prvé tri mesiace pandémie trpel. Bolo pochopiteľné, že ľudia mali obavy a žiadali od EÚ, aby niečo robila. Keď to však veľmi zjednoduším, únia mala právomoci maximálne na poradenskú činnosť. Ale v momente, keď predstavitelia členských štátov odsúhlasili spoločný postup, rozhodnutia EÚ prijímala tak rýchlo, ako ešte nikdy predtým. A to robím pre eurokomisiu od roku 2005.
S covidom súvisí vytvorenie finančného nástroja EÚ ďalšej generácie (Next Generation EU), ktorý by bez koronakrízy nevznikol. Slovenský plán obnovy eurokomisia prijala pomerne pozitívne.
Dokonca by som povedal, že z hľadiska štruktúry a toho, na akých základoch je postavený, ho vníma ako jeden z najlepších. Už prvé reakcie z Bruselu na počiatočné návrhy boli také, že je to taký kvalitný plán, že asi ani nie je možné, že by také niečo Slovensko dokázalo predložiť. Finálna verzia je blízka tomu, čo EK považuje za veľmi dobré.
No jednotlivé reformy, či už zdravotnícka, školská alebo súdna, čelia kritike nielen zo strany opozície, ale aj od odbornej verejnosti. Nemala by eurokomisia plán obnovy aktívnejšie obhajovať, ak sa jej zdá, že je taký dobrý?
Je to zložité rozhodovanie. V procese prípravy plánu obnovy sme sa snažili pomáhať vláde, aby sa do diskusie zapojilo čo najviac ľudí. Bolo však jasné, že nie je možné vyhovieť všetkým. Ale z dlhodobej skúsenosti vieme, že dobré, ak je debata čo najširšia, lebo potom je aj výsledok výraznejšie akceptovateľný. Zjednodušene však poviem, že nakoniec bolo niečo treba schváliť. A to, čo je na stole, je dobré. V tejto chvíli zrazu niekomu prekážajú konkrétne dôsledky, ktoré vyplývajú z reforiem. Tie však z pohľadu únie nespadli z neba a chcel by som to pripomenúť. Máme európsky semester, polročne hodnotíme rozpočet a ďalšie kapitoly. Veľkú väčšinu vecí, ktoré sa ako reformy objavili v pláne obnovy, už eurokomisia pred štyrmi či piatimi rokmi jednoznačne kládla na stôl. O problémoch s efektívnosťou štátnej správy, právnym štátom, zdravotníctvom či školstvom si každý môže prečítať v správach z rokov 2017 a 2018. Ak sa tým vláda konečne zaoberá, z pohľadu EK je to dobre. Dá sa povedať, že priebežným javom každej reformy je, že trochu bolí a nie každému sa páči.
Čo sa vám vo funkcii nepodarilo?
Úprimne poviem, že keď som nastupoval, štandardný plán môjho pôsobenia vo funkcii mal byť dva plus tri roky, s možnosťou predĺženia o dva roky. Čiže spolu sedem rokov. Usiloval som sa, aby som si prácu nejako rozvrhol. Medzitým sa však situácia zmenila. Nová komisia prišla s tým, že napríklad, keď chceme vytvárať viac príležitostí pre obe pohlavia, musí byť v systéme väčšia rotácia. Rátal som však s tým, že budem mať na niektoré projekty päť rokov. Sú veci, ktoré som neuzavrel. Spustili sme informačnú kampaň o eurofondoch Dobré fondy. Teraz sme sa chceli zamerať na budúcnosť ich fungovania, aj čo sa týka peňazí, ktoré sú spojené s plánom obnovy. Už to nedokončím. Rozbehol som projekt Vidíme sa, teda debaty s politikmi a spoločensky zaujímavými osobnosťami, ktorým bol informačne užitočný. A ten môže pokračovať. V roku 2019 sme podľa mňa prispeli k zvýšenej účasti vo voľbách do Európskeho parlamentu, keď sme sa zamerali na regióny. Z nich však často znejú námietky, že si na ne spomenieme len raz za štyri roky. Preto sa usilujeme chodiť do regiónov, o ktoré nemá nikto záujem. No prišiel do toho covid a ja končím. Takže bude na mojom nástupcovi, aby sa tejto myšlienky chytil a dokončil ju. Teším sa z toho, že to bude Vladimír Šucha. Z ľudí, ktorých poznám a ktorí z európskeho prostredia prichádzali do úvahy, ide o jedného z najskúsenejších. Dokonale vie, ako funguje EK, a má už teraz kontakty vo vládnej sfére.
S čím ste naozaj spokojný pri odchode z funkcie?
Hovoril som už o naštartovaní občianskej spoločnosti. Napriek všetkým problémom je slovenská politická scéna otvorená smerom k ZEK. Je pomerne unikátne, že sme mali možnosť debatovať na všetkých úrovniach. Mal som pocit, že tu mám partnerov a chcel by som to oceniť. Smerom dovnútra som rád, ako sa podarilo poskladať náš tím. Chcel som posunúť našu komunikáciu do pozície debaty o reálnych problémoch, ktoré v rámci únie riešime. Živo na to reagovali aj médiá, ktoré dovtedy naše témy vnímali ako odťažité. Keď som prišiel, kúpil som veľkú mapu Slovenska a povedal som svojmu tímu, že budeme pichať špendlíky na miesta, ktoré navštívime. A že nechcem vidieť všetky značky v Bratislave. Cieľom bolo ísť von, medzi ľudí. Nemám úplne presné čísla, ale keď som to počítal, vyšlo mi, že sme na Slovensku navštívili asi 350 rôznych lokalít. Keď tú mapu vidím, teším sa. Ľudia na miestach, na ktorých by ste to nečakali, povedzme v rómskych osadách, nám povedali, že sme viditeľní. A aj miera negatívnych ohlasov a „hejtu“ na našu prácu o niečom svedčí. Nie je to príjemné, ale keby o nás kritici nevedeli, neozvú sa.