Prečo ste emigrovali z Bieloruska?
Diktátorský režim ma prenasledoval. Odišla som žiť do Poľska v roku 2010. Prvýkrát ma zatkli, keď som mala ešte len 14 rokov. Rozdávala som s rovesníkmi na ulici nezávislé noviny Naša voľba. Niekto zo susedov privolal políciu.
Čo nasledovalo?
Odviezli nás na policajnú stanicu. Nemohli sme sedieť, museli sme osem hodín stáť v železnej klietke. Ja, neškodné dievča, ako nebezpečná šelma. A bez vody, bez prístupu na toaletu. Označili ma za problémovú školáčku, a keďže som bola mladistvá, potrestali rodičov. Dostali peňažnú pokutu.
Angažovali ste sa v mladom veku naďalej za dosiahnutie slobodného prostredia?
Nevzdala som to. A druhý raz ma zadržali na pokojnej demonštrácii, keď som mala 17 rokov. S rodičmi som sa zhodla, že bude rozumné, keď sa odsťahujem do zahraničia.
Príčina?
Chcela som študovať právo. Vopred mi bolo jasné, že ma na fakultu neprijmú.
Prečo?
Podmienkou sú nielen zvládnuté prijímacie skúšky, ale aj úspešný pohovor pred výberovou komisiou. Funguje na právnickej fakulte a ešte na prijímačkách na žurnalistiku. Členovia komisie si preverujú uchádzačov o štúdium. Vedela som, že moje zapojenie do opozičnej činnosti znamená pre mňa vopred vytiahnutú červenú kartu. Využila som preto možnosť ponúkanú v Poľsku mladým Bielorusom, ktorí nemôžu študovať vo vlasti. Prijali ma na právnickú fakultu vo Varšave, venovala som sa najmä ochrane ľudských práv a problémom žiadateľov o azyl.
Po sfalšovaných výsledkoch prezidentských volieb v auguste 2020 sa Alexandr Lukašenko udržal pri moci. Očakávali ste to?
Dalo sa predpokladať, že urobí všetko, aby zachoval svoj diktátorský režim. Po voľbách som si povedala, že nemôžem zostať stáť bokom. Začala som pomáhať Bielorusom, ktorí boli nútení emigrovať do Poľska. Prijala som ponuku pracovať vo varšavskom Centre bieloruskej solidarity, v ktorom som vytvorila oddelenie právnej pomoci týmto prenasledovaným ľuďom.
Mali ste veľa práce?
Áno. Centrum už v septembri 2020 pomohlo viac ako 350 bieloruským emigrantom. Dovedna sme odvtedy poskytli až 7–tisíc konzultácií.
Vráťme sa ešte k voľbám. Dúfali ste, že sa tak veľa Bielorusov postaví proti Lukašenkovi?
Nepredpokladala som, že masy vyjdú protestovať. Zdôrazňujem pritom, že pokojným spôsobom. Bola som príjemne prekvapená, lebo veľa Bielorusov prepadlo apatii. Vraveli, že nemá zmysel niečo robiť, pretože režim sa aj tak nezmení. Zrazu však ožili. A boli veľmi statoční. Jeden deň ich kukláči zmlátili, druhý deň sa napriek násiliu na vlastnej koži vrátili do ulíc.
Čím si vysvetľujete dovtedy nevídaný rozsah odporu proti režimu?
Mnohí Bielorusi predtým tvrdili, že neveria ani Lukašenkovi, ani opozičným politikom. Samozrejme, že sa aj báli. Spomenula som už i apatiu. Zmenilo sa to príchodom Viktora Babaryku a Siarheja Cichanovského. Dvoch nových tvárí. Prvý zaujal inteligenciu ako šikovný bankár, druhý sa zdal akýmsi národným zjednotiteľom. Režim ani jednému z nich neumožnil kandidovať v prezidentských voľbách a posadil ich za mreže. Úlohu prevzala Sviatlana Cichanovska, manželka Cichanovského. Dovtedy nemala nič spoločné s politikou. Získala si masy. Aj ako neopozeraná tvár, aj ako šikovná rečníčka.
Ako sa režim pomstieva ľuďom, ktorí sa zapojili do pokojných protestov?
Napríklad vysokoškolákov vyhadzujú zo štúdia. Polícia viedla a ešte stále vedie tisíce trestných stíhaní. Odsúdení sa nachádzajú v neľudskom prostredí. Zo svedectiev viem, že im bránia v pokojnom spánku. V noci ich opakovane premiestňujú z jednej cely do inej. Vylievajú im tam vodu s chlórom, aby nemohli zaspať.
Napriek mohutným minuloročným protestom vyzerá pozícia Lukašenka naďalej neotrasiteľná.
Nie je to pravda. Víťazstvo sme síce ešte nedosiahli, ale prvú výhru máme za sebou. Stala sa ňou zmena myslenia väčšiny Bielorusov. Prestali mať strach, odhodili apatiu. Báť sa musí Lukašenko, nijaká diktatúra netrvá večne.