Čo sa stalo s Putinom? Český prezident Miloš Zeman, známy dlhoročnými nadštandardnými vzťahmi so šéfom Kremľa, ho pre vpád na Ukrajinu označil za šialenca, ktorého treba izolovať.
Som politická analytička, nie psychiatrička. Viem však, že niekedy ľudia podľahnú presvedčeniu, že slúžia ako nástroj v rukách nejakej vyššej sily. Nedokážem posúdiť, či je Putin už v tomto štádiu. Z jeho vyjadrení ale vyplýva, že za takú vyššiu silu považuje štát, historické Rusko, ako o ňom hovorí, a sám seba vníma ako jeho služobníka. S víziou, že konáte v mene histórie, sa bez vážnejších výčitiek svedomia dá zájsť veľmi ďaleko.
Prepukla u neho táto posadnutosť znenazdajky, alebo na to už mal dlhšie nábeh?
Keď sa pokúšame pochopiť logiku Putina, musíme rozlišovať dva momenty. Prvý je rámcový: počas celej éry, čo je pri moci, bojoval proti rozširovaniu NATO. Bola to jeho fixná idea, a ak sa na ňu pozrieme v širšom kontexte, tak dôležitým bodom bola aj protiraketová obrana, a to špeciálne po odstúpení USA od zmluvy o jej obmedzení. Postoj Putina tu bol z pohľadu pozorovateľov pragmatický a racionálny, alebo prinajmenšom pochopiteľný. Keď Putin vlani v novembri vystúpil na rozšírenom kolégiu ministerstva zahraničných vecí a nariadil ministrovi, aby začal rozhovory o bezpečnostných zárukách, tak to tiež ešte bolo pochopiteľné a viac-menej racionálne. Takže to je ten širší kontext.
Aký bol ten druhý moment a kedy sa objavil?
Formovať sa začal približne v roku 2014, od anexie Krymu. Vtedy sa Putin začal ponárať do štúdia histórie. Trávil veľa času v archívoch, skúmal dejiny Ukrajiny a začal nenávidieť Lenina, ktorý podľa neho dovtedy neexistujúcu Ukrajinu vytvoril. To všetko sa v jeho hlave nakopilo. Ovplyvnili ho aj úspechy Ruska v Sýrii a tiež to, ako mu v roku 2018 ruskí generáli predviedli nové hypermoderné „zázračné“ zbrane. Dohromady mu to dalo pocit, že otázkami historickej spravodlivosti sa nemusí zaoberať len teoreticky, lebo má tú moc, aby tieto domnelé krivdy napravil. Tu podľa mňa nastal ten psychologický zlom, keď Putina vnútorne ovládla táto emócia a dal sa na cestu nastolenia historickej spravodlivosti, ako ju on vníma. Usúdil, že Rusko je dostatočne silné na to, aby mohlo prekročiť červené čiary.
Musel ale tušiť, čo riskuje, že mu to nemôže len tak ľahko prejsť.
Vrhol sa do toho napriek všetkým nebezpečenstvám. Aj riziku straty Nord Streamu 2. Tomuto plynovodu, ktorý už mohol byť spustený, pripisoval strategický význam. Ale napokon bol ochotný ho obetovať. Vidím to tak, že k tomu racionálnemu prvému rámcu, o ktorom som hovorila, sa pridala veľmi silná emócia. Dohromady ho to doviedlo k tomu, čoho sme momentálne svedkami.
Ako to nazvať? Mesiášsky syndróm? Spasiteľský komplex? Súvisí to s vekom? Na jeseň bude mať sedemdesiat rokov. Hľadal niečo, čím sa zapíše do dejín?
Mesiášsky komplex sa u neho objavil po Kryme. Začal sa veľmi silno rozvíjať aj preto, že výrazne obmedzil okruh ľudí, ktorí majú k nemu prístup. Od roku 2016, keď z postu šéfa kremeľskej administratívy odišiel Sergej Ivanov (Putinov druh z mladosti, z čias spoločného pôsobenia v leningradskom KGB, pozn.), v okolí prezidenta nezostal nik, kto by s ním ako rovný mohol diskutovať a prípadne si dovolil v niečom aj namietať. Ivanovov nástupca, Anton Vaino, je úplne iný formát. Je to postavička, ktorá dôsledne vykonáva zadané úlohy. Takže to, že Putin sa na jednej strane obklopil silovikmi a z druhej strany technokratmi, ktorí len vykonávajú jeho vôľu, spôsobilo, že sa uzavrel do vlastných myšlienok bez miesta pre akékoľvek otvorené diskusie. Prispela k tomu aj pandémia covidu, pre ktorú sa možnosť prístupu k Putinovi ešte viac zúžila. Ten, kto by chcel priamy osobný kontakt s hlavou štátu a nielen účasť na videokonferencii, by si najskôr na dva týždne musel sadnúť do karantény, čo si málokto môže dovoliť. Putin sa tak ocitol v izolácii, doslova sa zavrel v slonovinovej veži, čo je prostredie, kde sa spasiteľský syndróm dokáže veľmi progresívne rozvíjať.
Príznačné bolo začiatkom minulého týždňa zasadanie bezpečnostnej rady Ruska s témou uznania odštiepeneckých donbaských republík, ktorého videozáznam odvysielali štátne televízie. Ako na vás táto bizarná schôdzka zapôsobila?
Takmer všetci účastníci pôsobili dojmom, že nerozumejú, čo sa od nich chce a pokúšali sa uhádnuť, čo si Putin želá počuť. Ako žiačikovia v škole. Postupne sa vyjasnilo, že Putin od nich očakáva, že sa vyslovia za uznanie nezávislosti samozvaných doneckých republík. Stále ale boli zaskočení, a šéf Federálnej bezpečnostnej služby Alexandr Bortnikov sa napríklad poistil úvahou, či by sa nemali poskytnúť dva až tri dni prezidentovi USA Joeovi Bidenovi na to, aby ustúpil. Zjavne to poznamenal pre prípad, že by Putin náhodou ešte nebol pripravený na vojnu. Mohli sme na vlastné oči vidieť, že sú to všetko len postavičky, ktoré sa neobyčajne boja Putina a nie úplne chápu, čo sa deje. Aj keď Putinovi je vo všeobecnosti ťažké niečo veriť, mala som pocit, že tentoraz neklamal, keď povedal, že o tejto téme vopred s nikým nediskutoval. Pre väčšinu účastníkov zasadania národnej bezpečnostnej rady to bola očividne novinka. Bolo na nich vidieť, že sa cítia veľmi nekomfortne – ako účastníci tejto nedôstojnej show.
Čo sa z tohto predstavenia dozvedel radový Rus?
Vzhľadom na to, že ide o ľudí, ktorí zodpovedajú za bezpečnosť veľkej mnohomiliónovej krajiny, muselo byť aj pre divákov šokujúcim zistením, že i oni sú zastrašení. Platí to o Bortnikovovi, šéfovi rozviedky Sergejovi Naryškinovi, zástupcovi šéfa kremeľskej administratívy Dmitrijovi Kozakovi a čiastočne aj o tajomníkovi bezpečnostnej rady štátu Nikolajovi Patruševovi. Sú to ľudia, ktorí tvorili užší kruh Putina už predtým, ako sa dostal k moci. Ani oni však nemajú odvahu povedať, čo si skutočne myslia.
S niekým sa ale azda Putin pred takými kritickým rozhodnutiami radil, či nie?
Ak sa radí podobne, ako sme to videli začiatkom minulého týždňa, tak to nie je žiadna porada. Nie som o tom presvedčená, že Putin sa s niekým skutočne radí. Možno si vypočuje rôzne názory, potom sa uzavrie do seba a záver spraví v duchu: tak sme sa všetci poradili, a ja som rozhodol.
Nie je to prirodzený proces u každého autokrata, ktorý je vyše dvadsať rokov pri moci?
Zrejme áno. Ešte v novembri, keď Putin vystúpil so spomínaným prejavom na kolégiu ministerstva zahraničných vecí, som napísala, že už je možno príliš neskoro. Aj keby Západ pristúpil na nejaké ústupky, čo USA v odpovedi na ruské požiadavky naznačili, či dokonca aj v hypotetickom prípade, že by sa zaviazali nerozširovať NATO, Putina by to už s najväčšou pravdepodobnosťou nezastavilo.
Čo sa s tým dá robiť?
Neviem. Vždy sa snažím oddeľovať politický aktivizmus od racionálnej analýzy, a ako analytička musím priznať, že pri takomto nelogickom postupe som v koncoch.
Rozumiem, všetci vravia, že do hlavy Putinovi nik nevidí, ale nie je to predsa len príliš nebezpečné? Veď v dokumentárnom interview, ktoré pred piatimi rokmi nakrútil Oliver Stone, Putin naznačil, že keby sa mu Američania v roku 2014 pokúsili zabrániť v anexii ukrajinského Krymu, tak by bol pripravený zvážiť použitie jadrovej zbrane…
Na jednej strane som presvedčená, že nik zo Západu teraz vojensky nezasiahne, aby Moskvu nevyprovokoval k rozpútaniu tretej svetovej vojny, na strane druhej je Putin, žiaľ, skutočne čoraz menej predvídateľný a stále menej koná racionálne. Podľa signálov, ktoré mám od svojich kontaktov, aj vnútri štátnej moci sa už mnohí stavajú k Putinovi veľmi ostražito, nevedia, čo ešte od neho môžu očakávať. Veď spolu s celou spoločnosťou sa aj elity stali rukojemníkmi jeho politiky. Ťarcha dopadne na plecia všetkých Rusov vrátane biznisu. Putin je presvedčený, že všetci spolu potiahnu za jeden povraz. Predbežne – zo strachu – potiahnu. Ale hrozba pre budúcnosť režimu spočíva v tom, že Putin v zárodku potlačil možnosť, aby sa v Rusku vytvorili silné mocenské ustanovizne nezávislé od osobnej moci, ktoré by nezaťažené sankciami boli schopné normálne fungovať aj v prípade nejakej finančnej krízy a prispôsobiť sa zložitejším podmienkam. Teraz ale, keď režim narazí na hlbokú finančnú a ekonomickú destabilizáciu, bude oveľa ťažšie zaistiť spoločenskú stabilitu. Ak sa objaví vážny nedostatok zdrojov, tak sa všetko môže rozsypať podstatne skôr.
Čo to urobí s verejnou mienkou v Rusku?
Zatiaľ ešte nemáme čerstvé prieskumy. To, čo minulý týždeň zverejnil Levada center, sú ešte údaje spred vypuknutia vojny. Vyše päťdesiat percent sa vyjadrilo, že sa boja vojny. Preto sa dá predpokladať, že Putin sa takej širokej podpory ako po Kryme určite nedočká. Z odpovedí ale tiež vidno, že väčšina z vyostrenia konfliktu viní nie Rusko, ale Západ, čo je dôkaz efektivity štátnej propagandistickej mašinérie. Preto silné protiputinské nálady sa tiež nečrtajú. Protivojnové protesty, ktoré sa v ruských mestách konali od minulého štvrtka, nemožno označiť za masové. Kremeľ má teraz veľa reštriktívnych pák, aby ich tvrdo potlačil.
Putinovi zrejme pomáha aj to, že Rusi voči nemu nevidia alternatívu.
Nevidia alternatívu, lebo Kremeľ vytvoril takú situáciu, aby alternatíva nemohla vzniknúť. A funguje to veľmi efektívne. V Rusku asi 85 percent obyvateľstva v tej či inej miere závisí od štátu. Či už sú to úradníci, zamestnanci štátneho sektora, dôchodcovia, pracovníci súkromných spoločností, ktoré sú v klientskom vzťahu k štátnej moci. A táto masa nie je pripravená riskovať destabilizáciu, keďže chápe, že od štátu závisia jej finančné možnosti.
Predseda Štátnej dumy Viačeslav Volodin svojho času vzletne vyhlásil, že Putin je Rusko a bez Putina by nebolo ani Rusko. Bude Rusko aj po Putinovi?
Odpoveď závisí od toho, ako Putin odíde, za akých podmienok, v akom stave a v akom stave bude štát i politický systém. Samozrejme, aj Putin je len fyzická osoba, pominuteľný smrteľník. My ale máme do činenia nielen s Putinom, ale aj s putinizmom, čo je jav s veľmi konkrétnou ideológiou, zahraničnou i domácou politikou a ktorý má veľa stúpencov v štátnej moci. Istá vnútorná opozícia sa môže vytvoriť, veď vieme, že aj časť elít je nespokojná so silovikmi. Ale ani tí, čo sú nespokojní, nevidia alternatívu k putinizmu mimo putinizmu. Možno by sa radi vrátili do umiernenejšieho obdobia pred rok 2007, alebo 2012, ale život si predstavujú v rámci putinského konsenzu. Preto putinizmus ako jav môže prežiť aj Putina. Ak ale rozsah krízy prekročí kritický bod, tak spolu s Putinom odíde aj putinizmus.