Európska únia sa tento týždeň zaoberá prijatím Strategického kompasu. Dokument by mohol prispieť k lepšiemu nastaveniu priorít EÚ v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Práca na kompase trvala takmer dva roky, ale vojna Ruska proti Ukrajine mnohé zmenila. Na poslednú chvíľu EÚ rieši, ako sa k Moskve postaviť. Mala by v dokumente povedať, že Rusko je jej nepriateľom?
Neviem presne, ako to nakoniec v kompase bude. Ale jazyk dokumentu sa ešte výrazne menil. Je jasné, že momentálne je Rusko pre EÚ jednou z najzásadnejších hrozieb. Práve s tým súviseli zmeny, ktoré únia za posledný týždeň v kompase urobila. Čo sa týka konkrétnej terminológie, v tomto prípade už nastupujú aj diplomatické nuansy. No novú situáciu a fakt, že je Rusko hrozbou, bude kompas určite odrážať.
Ako by sa mala EÚ postaviť k Ukrajine? Čo by mala únia v kompase povedať o nej? Kyjev požiadal o vstup do EÚ, čo však určite bude ešte dlhý proces.
Ukrajina je teraz kandidátom na členstvo. Európska komisia dostala za úlohu, aby sa pozrela na celú situáciu a prišla s odporúčaniami, čo bude ďalej. Ukrajina však už je partnerom únie. Cez Európsky mierový nástroj EÚ vytvorila podporný balík pre jej ozbrojené sily. Aj keď členstvo Ukrajiny v únii nepríde okamžite, je mnoho spôsobov, ako je možné s Kyjevom rozvíjať spoluprácu.
Na neformálnom summite vo Versailles 10. a 11. marca prišiel slovenský premiér Eduard Heger s návrhom, ako Ukrajine pomôcť, aby sa do piatich rokov dokázala legislatívne a inštitucionálne pripraviť na členstvo v únii. Mohla by to byť cesta vpred pre Kyjev?
Ako som povedal, existuje veľa možností, ako s Ukrajinou spolupracovať. Keby sme povedali, že s Kyjevom vytvárame partnerstvo, ktoré mu má pomôcť dosiahnuť členstvo v únii, bol by to spôsob, ako potvrdiť, že Ukrajina je na ceste do EÚ. Ale ešte sme sa k takému kroku nedopracovali. Únia zatiaľ posudzuje žiadosť. Ale môžeme pomáhať Ukrajine aj bez toho, aby sme si mysleli, že do EÚ vstúpi v krátkom čase.
Na seminári GLOBSEC–u ste hovorili, ako súperenie veľmocí ovplyvňuje globálnu situáciu. Keď diskutujeme o terminológii – ako by EÚ mala vnímať Čínu? Mal by byť Peking v jednom vreci s Moskvou?
Čo sa týka toho, ako vníma únia, ale aj NATO, Čínu, je to veľmi jasné. Peking opisuje ako partnera, konkurenta a rivala. Severoatlantická aliancia o Číne hovorí ako o výzve. Uvidíme, ako to bude v novom Strategickom koncepte, ktorý má NATO schváliť v júni na summite v Madride.
Zmení sa to? Malo by sa to zmeniť?
Nepredpokladám to. Do istej miery to odráža aj to, aké má aliancia priority. Je jasné, že prvotnou úlohou NATO je zaistenie bezpečnosti transatlantického priestoru. V tejto chvíli samotná aliancia hovorí, že čelí dvom hrozbám. Rusku a medzinárodnému terorizmu. Čína je pre ňu výzvou. Samozrejme, neznamená to, že aliancia nesleduje, čo Peking robí, a že ju neznepokojuje jeho možná spolupráca s Moskvou. NATO sa tiež zaoberá kybernetickými či vesmírnymi operáciami Číny. Aliancia je aj politickou organizáciou, môže sa teda zamerať prakticky na čokoľvek, čo pokladá za bezpečnostnú otázku. Nemyslím si však, že momentálne je potrebné vkladať všetko do jedného vreca.
Nie je to však tak dávno, čo únia označovala Rusko za partnera a teraz sme svedkami vojny. Je nejaké ponaučenie z toho, ako vnímal Západ Moskvu, ktoré sa dá použiť v prípade Pekingu?
Viaceré členské krajiny EÚ a NATO si myslia, že nie je nevyhnutné eskalovať situáciu. Ak o Rusku povieme, že je hrozbou, už sa nič zásadné nezmení. Je úplne očividné, že to tak je. Keby však aliancia povedala, že Čína je jej nepriateľom, mohlo by to viesť k protireakcii. Samozrejme, môžeme sa pozrieť na špecifické veci, ktoré Peking robí. V tejto chvíli však podľa mňa nie je nevyhnutné nejako zásadne meniť terminológiu, ktorou si definujeme vzťahy s Čínou. Okrem toho je potrebné brať do úvahy aj geografickú dimenziu. Otázkou nie je len to, ako sa Čína správa, ale aj to, či sa tým má zaoberať práve NATO.
Máte jednoznačnú odpoveď?
Časť našich vzťahov s Čínou sa týka ekonomickej oblasti. Európania na problémy, ktoré s tým súvisia, musia reagovať. Ale NATO v tomto asi nebude práve relevantným hráčom. Toto je úloha EÚ a, samozrejme, o tom môže diskutovať s partnermi vo Washingtone. Únia má však k dispozícii finančné a právne nástroje, ktoré vie použiť v obchodných a ekonomickým vzťahoch s Pekingom. Sledujeme dianie v indicko– pacifickom regióne, ale zase si môžeme položiť otázku, či práve aliancia má schopnosti byť v tejto oblasti aktívna. USA tu mobilizujú rôzne formáty, ako sú Quad (Amerika, Austrália, India a Japonsko) či AUKUS (Austrália, Británia a Spojené štáty).
Mohol by Západ v konflikte s Ruskom dostať aspoň do istej miery na svoju stranu Čínu? Asi nie úplne, ale Peking o vojne na Ukrajine hovorí aj protichodné veci. A hoci sa nepridal k ekonomickým opatreniam proti Moskve, čínske banky ich do istej miery rešpektujú, lebo sa obávajú, že by ich mohli zasiahnuť sekundárne sankcie.
Vieme, že niektorí ľudia by chceli hrať tou kartou. Počuli sme, že USA dokonca posunuli pred inváziou Číne niektoré spravodajské informácie v očakávaní, že Peking by sa s Moskvou mohol porozprávať. Nefungovalo to však. Možno vtedy Číňania ani nebrali tieto varovania úplne vážne. A celkovo si nemyslím, že americkí a európski predstavitelia dúfajú, že dostanú Peking na svoju stranu. Možno Čína nemá rovnaké záujmy ako Rusko a venuje viac pozornosti globálnej stabilite a obchodným vzťahom. No sú to otvorené otázky, lebo Peking by sa mohol zamerať aj na to, aby si k sebe Moskvu viac pripútal. Čína a Rusko začiatkom februára podpísali dohodu, v ktorej obe strany tvrdia, že navzájom vnímajú svoje bezpečnostné záujmy, a Kremeľ podporil Peking v otázke Taiwanu. Myslím si, že pre Čínu je momentálne najvýhodnejšie, keď sa bude správať nejednoznačne. Predpokladám, že Peking sa síce nepridá k sankciám, ale ani nepodporí Moskvu vo všetkom, čo bude žiadať. Z dlhodobého hľadiska je to pre Čínu rozumná pozícia. Netvrdím, že Peking bude hrať len negatívnu úlohu, ale určite Západu nepomôže zadarmo.