V skutočnosti by sa však v Rusku dalo len máločo označiť za normálne. Všetko normálne skončilo 24. februára, keď ruský prezident Vladimír Putin nariadil svojim vojakom vpadnúť na Ukrajinu v rámci svojej „špeciálnej vojenskej operácie“.
Zažil som komunistické Rusko. Žil som v postsovietskom Rusku. A teraz sa najrozľahlejšia krajina na svete znova premenila. Dovoľte mi, aby som vás vzal na prehliadku „Ruskom špeciálnej vojenskej operácie“.
Nasadám do auta a idem do supermarketu. Zo zvyku zapínam rádio, naladené na frekvencii 91.2 FM – kedysi na nej vysielalo rádio Echo Moskvy. Bola to jedna z mojich najobľúbenejších staníc, spoľahlivý zdroj aktualít a informácií. V posledných týždňoch však boli všetky nezávislé médiá zablokované alebo zrušené. Na známej frekvencii teraz vysiela štátna stanica Sputnik, ktorá podporuje ruskú ofenzívu na Ukrajine.
Prechádzam kruhovou magistrálou a míňam divadlo, ktoré na svojej fasáde vztýčilo obrie latinské písmeno Z – symbol ruskej vojenskej operácie. Ďalší Z je pred sídlom ruských dráh. Predbieham nákladné auto, ktoré má na boku samolepku Z. V uplynulých týždňoch toto písmeno nasprejovali na vchodové dvere kritikov Kremľa.
Obchod v nákupnom centre ani zďaleka nekvitne. Veľa predajní – s medzinárodnými značkami – zatvorilo. Od útoku ruských síl na Ukrajinu pozastavili v Rusku stovky zahraničných spoločností.
V supermarkete sú plné regály. Zdá sa, že nedostatok cukru v Rusku z minulého mesiaca – dôsledok panických nákupov – je zažehnaný. Zmenšil sa ale podľa všetkého sortiment a ceny za posledné dva mesiace vystrelili nahor.
Pred nákupným centrom sa dám do reči s lekárkou Naděždou. „Ceny sú také vysoké, že so svojím platom teraz nevyjdem,“ hovorí mi. „Najťažšie zo všetkého je ale žiť v spoločnosti, ktorá nechce poznať pravdu o udalostiach na Ukrajine. Ľudia sa príliš zaujímajú o svoje starosti o splácanie hypoték a dlhov. Nezaujímajú sa o to, čo sa deje okolo nich. Ale ja si myslím, že to, čo sa deje na Ukrajine, je strašné. Hanbím sa za to, že som Ruska,“ dodáva Naděžda.
Pokračujem na moskovský strojársky inštitút, kde som pred tridsiatimi rokmi učil angličtinu. Na začiatku 90. rokov, po páde komunizmu, tu boli moji študenti plní nádeje, že Rusko a Západ nadviažu trvalé priateľstvo a partnerstvo; že budúcnosť bude v znamení mieru a prosperity. To nevyšlo.
„Všetky problémy prekonáme. Po západe slnka vždy prichádza úsvit,“ hovorí študent Denis. „Ale ja našich vojakov podporujem. Sú to naši vojaci. Som povinný podporovať svoju krajinu, nech sa deje, čo sa deje,“ dodáva.
Mojou poslednou zastávkou je ohromné vojnové múzeum, ktoré oslavuje víťazstvo Sovietskeho zväzu nad nacistickým Nemeckom v druhej svetovej vojne – slávne víťazstvo vykúpené nesmiernymi ľudskými stratami. Pri takzvanej Veľkej vlasteneckej vojne zahynulo vyše 27 miliónov sovietskych občanov.
Mňa ale znepokojuje, ako si „špeciálna vojenská operácia“ našla miesto aj v tomto múzeu a ako ju tu uctievajú. Na múzeu je slovo „múzeum“ upravené tak, aby namiesto zodpovedajúceho písmena v azbuke obsahovalo písmeno Z v latinke. V miestnom obchodíku so suvenírmi si môžete kúpiť hrnčeky s písmenom Z a s nápisom „Putin je môj preZident“.
V múzeu sa práve koná výstava o nacizme na Ukrajine. Pomáha upevniť falošné tvrdenia Kremľa, že ruská armáda oslobodzuje Ukrajincov od nacistov.
To je „Rusko špeciálnej vojenskej operácie“ – orwellovský, paralelný vesmír, kde je invázia oslobodenie, agresie sebaobrana a kritici zradcovia.
Mám pocit, že Rusko, ktoré som poznal posledných 30 rokov, je preč.