Stojím na balkóne, fajčím, zavyla siréna. Dole je matka s dievčatkom – trpezlivo čaká, kým sa malá dostatočne pohrá so železnými zábranami na parkovisku. Bábätko má rok a pol, stále nemotorne chodí – čistý pôvab v ružovej farbe.
Siréna zavyla – mama sa ani nemykla, dieťa tiež akoby nič nepočulo. Niečo tam starostlivo skúma s tými kusmi železa.
Fajčím a rozmýšľam, že ja sama som nikdy počas celej vojny nešla dole do protileteckého krytu. Ani v Charkove, ani v Dnipri. Rozumom chápem, že je to idiotský prístup. Ale mám výhovorku – dobermana. Nuž, do akej pivnice sa s ním dá ísť? Sú tam deti, mačky, malé psy.
Na druhej strane – rozmýšľam, kým fajčím – zbehla by som dolu do suterénu (aspoň tu, v relatívne pokojnom Dnipri), keby som nemala psa? Úprimne, nie som si istá.
Sedíš, pracuješ, sústreďuješ sa… No, alebo varíš boršč, ktorý sa každú chvíľu dá do varu. Triediš tabletky, umývaš si vlasy, čo ja viem, striháš psovi pazúry. A potom, doparoma – všetko zahoď a utekaj. To vie naštvať. A keď je to trikrát denne?!
Nie, chápem, že to letí a niekde dopadne. Ale nejako sa mi nechce odtrhnúť sa od seriálu, teraz je najzaujímavejší moment!
Stále fajčím. A rozmýšľam ďalej. A keby som mala so sebou tento zázrak v ružovom, utekala by som do úkrytu? Zrejme áno. Kľúčové slovo je „zrejme“.
Akýsi sme čudní. Hlúpi? Ale nie, zdá sa, že všetkému rozumieme, poznáme riziká. Leniví? Tiež vedľa, každý deň
do úmoru drieme. Stačí sa pozrieť na dobrovoľníkov, s ktorými robím – môžete z nich nabiť elektráreň.
Možno náš, ukrajinský genóm obsahuje nedostatočné množstvo látky zodpovedajúcej za sebazáchovu?
Včera som videla televíznu reportáž o nemeckom hasičovi, ktorý prišiel pomôcť svojim kolegom do Charkova. Pri odchode zo základne si oblečie tri (!) nepriestrelné vesty. Sú ťažké, nepohodlné, vonku je horúco, pri požiari je spravidla ako v pekle, ale on si aj tak zakaždým pokojne oblečie všetky tri.
A chlapík – prostý Charkovčan, ktorému tohto Nemca pridelili za parťáka – dáva rozhovor, rozpráva, že je to fajn frajer, profesionál, ale nosí tri vesty. A zachichúňa sa. Nechcem, aby to znelo poburujúco, ale možno je to naša … osobitosť (dlho som hľadala primerané slovo), ktorá nám umožňuje vyhrať? Ísť k nepriateľským tankom bez zbraní, nosiť míny holými rukami, rodiť deti pod raketovými útokmi.
Kto by si nepamätal na Majdan v roku 2014? Po tom, čo príslušníci špeciálnej policajnej jednotky Berkut surovo zmlátili študentov, na druhý deň prišlo na námestie desaťkrát viac ľudí.
To znamená, že rusko-bieloruská formulka „týchto zmlátime, ostatní sa budú báť a nevyjdú“ u nás fungovala presne opačne.
A možno je to aj tým našim paranoidným smädom po slobode. Vtedy, keď už priam aj z každej žehličky hlásia, „neignorujte signál vzdušného poplachu“, mnohí si, ako naschvál, sedíme a niečo v nás vzdorovito vraví „nehovorte mi, čo mám robiť“.
VIDEO: Ukrajinka z Charkiva: Rusko pácha ďalšie vojnové zločiny, zasiahlo univerzitu