Rusi podľa prieskumov hromadne podporujú vojnu proti Ukrajine. Analytici v snahe porozumieť vnímajú Rusov ako agresívnych imperialistov, alebo naopak pasívnych a podvedených. Na rozdiel od oboch zjednodušení náš prieskum ukazuje, že ľudia nie sú až tak neracionálni. Snažia sa zmieriť s emóciami a pokúšajú sa o rôzne ospravedlnenia, píšu autorky, ktoré uskutočnili 57 sociologických rozhovorov s prívržencami vojny.
Ľudia používajú súbor argumentov ako logickú konštrukciu pri obhajobe vojny. Tieto sú najčastejšie: Rusko dlhodobo ohrozujú sily NATO/Západu a Ukrajina je ich spojencom. Bránime sa. Musia s nami počítať. Ukrajina sa chystala na útok a my sme ju len predišli. Ruskojazyčný Donbas osem rokov čelí ukrajinskej agresii, bránime ho a jeho obyvateľov. Bojujeme proti fašistom/nacistom. Keď už náš štát začal vojnu, mal na to dôvody. Možno ich obyčajní ľudia nedokážu pochopiť, ale prezident ich dobre pozná.
Ľudia prikladajú týmto argumentom rôzny význam. Odôvodňovanie vojny nie je len logickými konštrukciami, ale praktické uplatnenie týchto konštrukcií sa líši v závislosti na kontexte, okolnostiach, názoroch a emóciách. Rovnaké argumenty slúžia rozdielnym odôvodnením vojny.
Hrozba NATO
Hrozba zo strany NATO: Význam tohto argumentu je samozrejme geopolitický. Podľa neho by „ovládnutie územia Ukrajiny“ aliančnými štruktúrami znamenalo porážku Ruska v geopolitickom boji. „Sú tu dva znepriatelené tábory a základne NATO sú okolo Ruska. Už sme prišli o mnoho spriatelených krajín, aj o Ukrajinu. Špeciálna operácia má zaistiť bezpečnosť Ruska,“ povedal dvadsaťsedemročný úradník s vysokoškolským vzdelaním.
Spravodlivosť vojny v tomto prípade vyplýva zo samého faktu konfrontácie: je, a tak ju musíme vyhrať. Argument však môže mať aj iný význam, ak sa používa, aby emocionálnemu utrpeniu dodal zmysel. Niekedy je „ohrozenie od NATO“ fámou, ktorému sa verí zo strachu. „Predstavujem si, že okolo našich hraníc, ako všetci tvrdia, vzniklo veľa základní NATO, a tak sme sa cítili ohrození,“ povedala sedemdesiatpäťročná penzistka.
Zdalo by sa, že ide o ten istý argument, ale v skutočnosti je súčasťou veľmi odlišných odôvodnení vojny od rôznych ľudí. Prvý je typický pre spolitizovaných ľudí, dlhodobo sledujúcich dianie na Ukrajine. Druhé odôvodnenie väčšinou vyslovujú ľudia vzdialení geopolitike, ale ktorí sú vernými divákmi televízie.
Ochrana Donbasu
Tvrdenie, že cieľom vojny je ochrana ruskojazyčného Donbasu, sa objavilo mnohokrát. Ale niektorí hovoria o Donbase ako o geopolitickom priestore „ruského sveta“. V Donbase nejde o ľudí, ale o konfrontáciu medzi Ruskom a „ukrajinským režimom“.
„Ukrajina začala vojenskú operáciu, aby problém Donbasu vyriešila násilím. Ukrajina je pseudoštát, teroristická a pololegálna štruktúra ako Islamský štát či Taliban, agresívna a militaristická s ideológiou nenávisti,“ tvrdí štyridsaťdvaročný hudobník s vysokoškolským vzdelaním.
Vojnu vníma z antihumánneho hľadiska. Myslí, že sa nemusí brať ohľad na obete, pretože tie sú v každej vojne. Cieľom vojny je podľa podobných ľudí „nastolenie mieru a pokoja v postsovietskom priestore“. Mier a pokoj je chápaný ako zachovanie a rozvoj postsovietskeho regiónu. Týmto spôsobom vojnu odôvodňujú obvykle spolitizované osoby, ktorí sa zaujímajú o geopolitiku a politiku.
Argument o obrane Donbasu ale môže mať aj opačný význam – morálny a humanistický. Príkladom môže byť sedemdesiatdvaročná penzistka s vysokoškolským vzdelaním: „Ako môžu zabíjať ľudí, ktorí nechcú žiť pod vládami fašistov? Ako to môžu (ukrajinské vojská) robiť?“
Na rozdiel od predchádzajúceho muža táto žena zdôrazňuje neprípustnosť zabíjania a utrpenia. Ako presvedčená stúpenkyňa vojny si myslí, že jej cieľom je mier, ukončenie násilia a odvrátenie utrpenia Rusov. Hlavným zdrojom informácií je pre ňu ruská televízia. Sleduje konflikt v Donbase a vciťuje sa do situácie civilistov. Súčasne – podobne ako väčšina Rusov – nemá žiadne konkrétne politické názory.
Prenášanie zodpovednosti na režim
Niektorí prívrženci vojny, vzdelaní a znalí, sa vyhýbajú formulovaniu kategorických súdov, aby odôvodnili vojnu. Nechcú byť vnímaní ako stúpenci propagandy. Ako keby odovzdali úradom právo a dokonca povinnosť vynášať súdy o vojne, ale sami si zachovali výsadu byť objektívnym pozorovateľom zvonku.
„Zase neposkytli žiadne informácie, ale Putin to najskôr chápe. Nie som o tom presvedčený. Možno si nevzal nejaké tabletky, ale musel na to byť dôvod,“ tvrdí devätnásťročný študent elitnej moskovskej univerzity, vyhlásenej protivojnovými postojmi. Pochádza zo vzdelanej a zámožnej rodiny, obklopuje sa ľuďmi s liberálnymi názormi, ale súčasne sympatizuje s nacionalistami. Nechce byť vnímaný ako obeť kremeľskej propagandy, a tak prehadzuje zodpovednosť za vojnu na druhých, ktorí už kvôli svojej funkcii majú väčšie povedomie.
Ďalší ťažko akceptujú ruskú agresiu a obávajú sa dôsledkov. Ale sú vzdialení politike, nevidia možnosť zmeniť situáciu. Aby si zachovali doterajší spôsob života, presúvajú odôvodnenie vojny na tých, čo ju rozpútali.
Jednu zo žien, univerzitnú pedagogičku, začatie invázie šokovalo. Robí si starosti o obete, a preto nemôže čítať liberálne médiá, ukazujúce hrôzy vojny, a tak sa radšej pozerá na televíziu. Cíti, že nedokáže ovplyvniť rozhodnutia politikov a prijímať za ne zodpovednosť. Súčasne sa snaží nájsť ospravedlnenie pre vojnu slovami: „V určitom zmysle máme pravdu, pretože ako inak by sme mohli ďalej žiť?“ Recitácia odôvodnenia, ktoré prenáša zodpovednosť na režim, má na ňu terapeutický účinok.
„Prešla som už všetkými štádiami. Prvé bolo vtedy, keď sme prvýkrát všetkému porozumeli. Prepadla som hystérii, plakala som ako všetci normálni ľudia. Potom, ako každý rozumný človek, som si začala uvedomovať, že predsa Putin mi nevolal, nežiadal o súhlas a nepožiada o neho. Hystéria nemá cenu. Potom prišlo štádium, v ktorom je všetko nevyhnutné, všetko sa deje, ale v podstate nevieme, čo to je. Nehovoria nám o tom. Nie je mi to jasné, pretože nie som politik, ani ekonóm, ani analytik. Len chápem, že sa za tým všetkým niečo skrýva. Ale neviem čo," hovorí päťdesiatdvaročná pedagogička.
Títo ľudia často zdôrazňujú svoju neutralitu a neznalosť politiky. Znovu znie rovnaký argument vo veľmi odlišných významoch pre odôvodnenie vojny. Podpora vojny nie je vždy silným presvedčením, alebo naopak prázdnou frázou. Skladá sa z rôznych zdrojov informácií a podôb znalostí, je naplnená emóciami, inšpirovaná motívmi a túžbami – a mení sa.