Bolo podľa vás možné vyhnúť sa vpádu Ruska na Ukrajinu?
V dnešnej situácii, po polroku vojny, je to, samozrejme, veľmi hypotetická otázka. Ale áno, dalo sa tomu predísť. A to za predpokladu, keby od samého začiatku bola západná politika iná. Ak by sa Západ vo vzťahu k Rusku a ku konfliktu v Donbase od roku 2014 správal tak, aby Moskva nemala dôvod pochybovať, že bude plne podporovať Ukrajinu. To je jeden faktor. A po druhé, bolo potrebné vysielať signály, že Ukrajina sa bude brániť. Úlohou malo byť vysvetliť Moskve, že v prípade invázie nepôjde o ľahkú prechádzku, ale, naopak – a to je to, čo sa v konečnom dôsledku deje – že na Ukrajine narazí na veľmi tvrdý odpor. Nemôžeme si byť istí, že Moskva by tomu uverila, ale Západ sa o to pokúsiť mal.
Čiže Západ podľa vás mal pred vojnou postupovať tvrdšie?
Áno. Presnejšie: v niektorých prípadoch tvrdšie, napríklad reakcia na anexiu Krymu mala byť zásadne iná. Západ vtedy prakticky nijako neodpovedal. Reakcia zostala len v akejsi verbálne diplomatickej rovine. Západná politika bola nerozhodná a nerealistická. Viedli sa reči o sankciách a dialógu. A nefungovali ani sankcie, ani dialóg. Aj diplomatický postoj mal byť iný. Vo vzťahu ku konfliktu na Donbase Západ ukázal, že je pripravený prijať vysvetlenie Kremľa, že „my tam nie sme“, že Rusko nie je účastník konfliktu, ale sponzor mierového urovnania. Prijatie moskovského naratívu bola chyba.
Poučil sa odvtedy Západ a teraz už postupuje správne?
Mnohé veci už dnes robí správne, ale rad ďalších zle. Hlavná chyba, ktorú západní lídri teraz ďalej robia, spočíva v tom, že nie sú pripravení svojim vlastným občanom povedať, že vzťahy s Ruskom sa v dohľadnom horizonte zmenili nezvratne. Žiaľ, vo viacerých západných krajinách neprebieha dostatočná vnútorná diskusia o tom, čo sa deje. Diskutuje sa o tom, či pomáhať Ukrajine, alebo nepomáhať, či kupovať plyn, alebo nekupovať, čo spraviť pre to, aby sme prežili zimu. To sú tiež legitímne otázky, ale západní lídri musia zreteľne povedať, tak ako to v pondelok povedal fínsky prezident, že sme vstúpili do novej epochy a nemôžeme sa vrátiť tam, kde sme boli. Mnohí iní lídri sa však tvária, akoby bola možnosť vrátiť sa k starým vzťahom. Občania západných krajín sú následne dezorientovaní, nazdávajú sa, že sa Západ s Ruskom môže dohodnúť na nejakom kompromise na účet Ukrajiny. Občanom mnohých západných krajín nevysvetlili, že to nie je konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, ale medzi Ruskom a Západom, a Ukrajina je len jeho súčasťou. Vzniká tu rozpor medzi tým, čo mnohé západné krajiny robia – reálne pomáhajú Ukrajine ekonomicky aj vojensky – a tým, že svojmu domácemu publiku nevysvetľujú, že to, čo teraz robia, je jediná možná cesta a iná neexistuje. V tomto protirečení sa skrýva slabosť západnej politiky.
Podľa vášho názoru nemá zmysel pokúšať sa dohodnúť s Putinom?
V dnešných podmienkach nie je možné sa s Putinom dohodnúť. Viesť rozhovory azda aj bude mať raz zmysel. Každá vojna sa skôr či neskôr skončí mierom. Ale dnes sa nenachádzame v tom bode. Rusko nie je pripravené na seriózne rozhovory o prerušení bojov. Kremeľ stále ešte ráta s tým, že môže dosiahnuť úspech. A ráta s tým preto, že kalkuluje s možnou kapituláciou Západu. Rusov povzbudzuje, keď od nejakého nemeckého politika počujú, že treba spustiť Nord Stream 2. Ukrajina tiež nie je pripravená na rozhovory. A akékoľvek pokusy Západu dotlačiť Ukrajinu ku kapitulácii nepovedú k dlhodobej dohode, ale len k oslabeniu západných pozícií a k tomu, že nás bude čakať nová kríza a nová vojna, kde budú pozície Západu slabšie, ako sú teraz.
Čítajte viac 24. februára sa znovuzrodil nový národ. Obrana Ukrajiny je obranou nášho sveta (pamätné výroky k vojne)
Myslíte si, že Kyjev teraz robí všetko správne?
Ukrajinská vláda nemá veľký manévrovací priestor. V podmienkach súčasnej mobilizácie ukrajinského národa, jeho pripravenosti prinášať ďalšie obete v záujme víťazstva, má ukrajinská vláda jediný mandát, a to mandát na pokračovanie vojny a na odmietania dialógu s Moskvou, ak by jeho výsledkom malo byť odovzdanie území Rusku. Čiže ukrajinské vedenie nemá na výber a postupuje tak, ako to má odobrené od obyvateľstva.
Je to reálne, keď prezident Zelenskyj hovorí, že vojna sa skončí až oslobodením Krymu?
Naplniť taký program bude nesporne veľmi ťažké. Nemyslím si, že ukrajinskí vojaci sú v blízkej budúcnosti schopní zásadne zmeniť situáciu na fronte. Ale Zelenskyj nemôže povedať nič iné. Pretože ak zaujme diplomatický postoj a naznačí, že je pripravený spraviť veľké ústupky, tak skomplikuje nielen vojenskú a zahraničnú politiku svojej krajiny, ale aj vlastnú vnútropolitickú situáciu. Ešte pred niekoľkými mesiacmi bola Ukrajina pripravená vrátiť sa k pozícii z 24. februára. Ale dnes, po všetkej tej skaze a utrpení i neprehliadnuteľných úspechoch ukrajinských ozbrojených síl na bojovom poli nielen pri obrane, ale aj pokusoch preberať iniciatívu, je z vnútropolitického hľadiska nemožné uspokojiť sa so stavom z 24. februára.
Ukrajina teraz útočí nielen na mosty, sklady a štáby v Chersonskej a Záporožskej oblasti, ale aj na Kryme. Ako sa tým mení situácia?
Na jednej strane to výrazne posilňuje bojového ducha ukrajinských ozbrojených síl i celého ľudu, čo je podľa mňa hlavný efekt. Na druhej strane si nemyslím, že by to bolo schopné zásadne zmeniť nálady Rusov, ktorí žijú na Kryme, alebo tých, čo tam prichádzajú na dovolenku. Tam sme ešte nedospeli. Ale každý taký úder je z morálne psychologickéhpo hľadiska veľmi prospešný pre Ukrajincov a veľmi bolestivý pre Rusov.
Prečo sa podľa vás Rusko stále neodhodlalo uštedriť údery „centrám prijímania rozhodnutí“, ako hrozilo po prvom ostreľovaní Krymu?
Obávam sa, že riziko, že sa to stane, tu stále je. V Moskve však vidia, že Kyjev má tiež isté možnosti, ako odpovedať. Celkovo treba uznať, že Rusko si stále zachováva prvky iniciatívy a stále ešte môže pristúpiť k eskalácii situácie, a to jednak vo vojenskej rovine, ak začne útočiť na tzv. centrá prijímania rozhodnutí, a jednak v politickej, ak uskutoční referendá o pričlenení v tých regiónoch, ktoré má momentálne pod kontrolou. To všetko ešte zostáva v hre, pričom Ukrajina nemá veľa možností, ako to ovplyvniť.
Do akej miery treba brať vážne hrozby jadrovým úderom, ktoré zazneli z úst niektorých ruských predstaviteľov?
Momentálne to podľa mňa nie je aktuálne. Viac som sa takého vývoja obával na jar, teraz už menej. Lebo, ako som spomenul, Moskva vychádza predovšetkým zo snahy vyvinúť ekonomický a politický tlak na západných spojencov Ukrajiny. Jej prioritou je vyvíjať iniciatívu cez plyn a cez záležitostí okolo Záporožskej jadrovej elektrárne. Nasadenie taktických jadrových zbraní navyše negarantuje zmenu vojenskej situácie na fronte, ale znamenalo by zničenie zvyšku reputácie Ruska na medzinárodnej scéne. Bol by to šok nielen pre Západ, ale aj pre krajiny, ktoré sa dnes snažia s Moskvou udržiavať korektné vzťahy, ako je Čína, India atď. Znamenalo by to totiž v istom zmysle historický zlom s nepredvídateľnými a riskantnými dôsledkami. A v medzinárodne diplomatickej rovine by to bolo pre Rusko veľmi nevýhodné.
Čítajte viac Ukrajina: prebudenie zo sna
Aký najpravdepodobnejší scenár vojny pre najbližšie mesiace vidíte?
Myslím si, že bude pokračovať to, čoho svedkami sme teraz. Intenzita bojov možno časom trocha poklesne, pretože o dva tri mesiace budú terénne podmienky menej vhodné na veľké manévre. Teraz sa nachádzame v štádiu vojny vedenej na vyčerpanie protivníka, pri ktorej, žiaľ, hynú ľudia, ničí sa krajina. Ale šance vyjsť z tohto štádia v najbližších mesiacoch nevidím.
Treba sa pripraviť, že vojna po prvých šiestich mesiacoch potrvá ešte ďalší polrok? Kedy a ako sa môže skončiť?
Bojím sa, že po polroku ešte nie sme ani v polčase. Jednoznačné východisko nevidím. Ani Rusko nie je schopné dosiahnuť rozhodujúci úspech na bojovom poli a ani Ukrajina zatiaľ nie je v stave, aby misky váh preklopila vo svoj prospech. Kedy sa vojna skončí, to si netrúfam predpovedať. Vojny sa zvyčajne končia dvoma spôsobmi: keď jedna strana utrpí plnú porážku, čo predbežne nehrozí ani Ukrajine, ani Rusku, alebo keď sú obe strany do takej miery vyčerpané, že sa dohodnú, ako to bolo napríklad v iránsko-irackej či v kórejskej vojne, na akejsi dlhodobej remíze. Od takého stavu sme však ešte veľmi vzdialení, lebo potenciál na pokračovanie vojny v jej súčasnej intenzite má Rusko i Ukrajina a jej západní partneri ešte dostatočne veľký. V dnešnej situácii si neviem predstaviť, ako by sa dali sformulovať podmienky mieru, ktoré by boli pre obe strany prijateľné.
Pripúšťate ale, že teoreticky sa táto vojna raz bude môcť skončiť remízou?
Teoreticky áno. Ale tiež to z dlhodobého hľadiska nebude dobré riešenie. Bude to len zmrazený konflikt, ktorý o pár rokov, keď Rusko nazhromaždí nové zdroje a lepšie sa pripraví, sa znova rozhorí v novej vojne. Nie je vylúčené ani to, že ak by to potrvalo dlhšie, tak by sa mohli zmeniť vnútorné pomery v Rusku a proces by dostal inú dynamiku. Scenár sa však dnes ešte nedá napísať. Môžeme si predstaviť, čo sa stane, ale nedokážeme si predstaviť, ako sa to stane.