Expertka z Ukrajiny: Putin môže Rusom ukazovať iba vymyslené víťazstvá

Čo by pre Ukrajinu znamenalo ruské víťazstvo?

Ukrajina by prestala existovať. Je to jednoducho tak. Vieme to povedať na základe toho, čo sme videli v 20. storočí, ale aj predtým. Presnejšie v 18. storočí. Jednoznačne sa hlásime k tomu, že chceme byť demokratickým štátom. V tejto chvíli však Ukrajina bojuje o prežitie. O tom, či budeme existovať ako krajina s rôznorodou kultúrou, jazykom, tradíciami a identitou. Išla som k vám taxíkom a šofér mi povedal, že hovorím po rusky. Povedala som mu, že nie, že po ukrajinsky. A on na to, že je to jedno. Toto všetko vyplýva z histórie. Ak Rusi vyhrajú, Ukrajinci nebudú existovať. Zmizne 40-miliónová krajina. Zaujímavé však je, čo mi v minulosti hovorili niektorí moji ruskí priatelia či kolegovia.

VIDEO: Čo odkazuje Vdovyčenková Putinovi a proruským Slovákom

Čo vám Rusi vraveli?

Že Ukrajincov obdivujú. Lebo robíme veci, ktoré by oni nedokázali. Vieme sa zbaviť oligarchov, ktorých nemáme radi, aj prezidenta, ktorý nám nechcel dať šancu na európsku budúcnosť. A vieme, že Ukrajina potrebuje ďalšie reformy. Musíme byť ešte transparentnejší. Ale Ukrajinci sa nikdy nevzdajú. Pamätám si prvý mesiac vojny, keď som počúvala, kedy sa zrodí mierová dohoda, lebo Európania potrebujú ísť na letnú dovolenku. Teraz je jeseň a viem, že nie je jednoduché, keď niekto musí platiť dvoj- či trojnásobné sumy za energie. Ale Ukrajinci sú na tom oveľa horšie. Platíme našimi životmi a budúcnosťou.

Ako by podľa vás mohlo vyzerať víťazstvo Ukrajiny?

Kedy sa podľa vás začala vojna?

V roku 2014. Dokonca by sa asi dalo diskutovať, že už v roku 2013.

Áno. Ale mnohí ľudia a krajiny si myslia, že Rusko vojnu začalo 24. februára 2022. Víťazstvo Ukrajiny by znamenalo, že budeme mať vlastné územie, že zostaneme suverénnym štátom, ako sa to píše v prvom paragrafe našej ústavy. Chceme byť nezávislou krajinou, ktorá bude rozhodovať o svojej budúcnosti. Vždy, keď vidím, ako ruské rakety zasahujú naše mestá, rozmýšľam aj o tom, ako dlho bude trvať ich rekonštrukcia. No, samozrejme, najdôležitejší sú ľudia. Ako ich vrátime späť? Budú potrebovať psychologickú pomoc a musíme sa starať o tých, čo utrpeli fyzické zranenie a sú traumatizovaní. Každý deň prináša iné problémy. Rozmýšľame, čo sa deje s ľuďmi na územiach, ktoré nekontrolujú ukrajinské ozbrojené sily, a ako to vyzerá vo filtračných táboroch. Chápete to? V 21. storočí hovoríme o filtračných táboroch a mučení. Viem, že vo vojnách sa dejú hrozné veci. Ale naozaj to chceme? A pýtam sa aj Slovákov. Veď dokonca niektorí politici v západných demokraciách verili, že masakre v Buči, Boroďanke či v Irpini boli zinscenované. Ako som však už povedala, Ukrajinci sa nikdy nevzdajú, hoci vieme, že za to bolestivo platíme a budeme platiť. Nebojujeme však len za seba. No niektorí Európania to stále nechcú pochopiť.

Čítajte viac Putin na Ukrajine prehráva. Pritvrdí vo vojne proti Západu?

Kde vás zastihol začiatok ruskej invázie?

Bývala som blízko Hostomeľa v kyjevskom regióne, kde je moja univerzita. Fotky tankov, ktoré ste určite videli na začiatku vojny, boli odtiaľ. Bolo to 25. februára a nikdy na to nezabudnem. Vojna sa odohrávala priamo v uliciach na mieste, kde som bývala. Museli sme utiecť a postarať sa o študentov. Dnes sú niektorí na Ukrajine, ale aj po iných kútoch sveta, dokonca v Japonsku. Ja som nakoniec tiež odišla z krajiny. Teraz žijem v Belgicku. Bolo to najbolestivejšie rozhodnutie, aké som v živote urobila. Nikdy som to nechcela. Pracovala som ako konzultanka pre biznis a lektorka na univerzite a mala som radosť z toho, že učím. Pamätám si, ako som 24. februára sedela v kuchyni v byte s mojím otcom a rozprávali sme sa, že nie sme v bezpečí. Ale s humorom sme si aj vraveli, že sme asi nesprávne investovali do nehnuteľností, lebo sme blízko vojenského letiska v Hostomeli. A rovnako je to s naším bytom v meste Vinnycia, ktorý je neďaleko vojenskej základe. Mimochodom, 14. júla Rusi ostreľovali práve obytnú štvrť, kde mám príbuzných (zahynulo vtedy 28 ľudí vrátane troch detí, pozn. red.). Toto sú príbehy, ktoré prežívajú Ukrajinci. Sú o láske a smútku. Ale musíme si zachovať aj humor, lebo bez neho by to bolo neznesiteľné. Je to tak trochu ako psychická hygiena.

Ukrajinská armáda zaznamenala v posledných týždňoch viaceré úspechy. Oslobodila mestá a dediny v Charkovskej, Doneckej aj Chersonskej oblasti. Aká nálada vládne v krajine?

Stalo sa už tradíciou, že keď Ukrajinci majú narodeniny, neďakujú len rodičom či Bohu, ale aj ozbrojeným silám. A tak sme sa vrátili k vašej prvej otázke. Víťazstvá sú sprevádzané aj stratami. Ale, ako som už vravela, Ukrajinci sa nikdy nevzdajú.

Keď sme sa zhovárali pred interview, pýtali ste sa, či vám položím otázku o 30. septembri.

A teraz sa opýtam, či to bude o 30. septembri 1938 alebo 2022.

Prvý dátum sa týka Mníchovskej dohody a druhý ruskej anexie štyroch ukrajinských regiónov. Vidíte v tom nejaké prepojenie?

Určite áno. Mníchovským diktátom prišlo Československo o časť svojho územia. Veľmi dobre vieme, že Putin má rád symboliku dátumov. Šéf Kremľa chcel ukázať, čo si môže dovoliť. Že môže porušiť princípy medzinárodného práva a právneho štátu. Samozrejme, tento krok západní predstavitelia odsúdili, či už to bola predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, alebo generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Pseudoreferendami sa chcel doma Putin pochváliť. Lebo okrem nich nemôže ruskej verejnosti nič ukázať. Iba takéto vymyslené víťazstvo.