Nedeľa, jedenásť hodín večer, tiché centrum Charkova. Ruská raketa.
Zo štvorpodlažného domu sa za pol sekundy stane trojpodlažný.
Na streche horí, z chodieb vybiehajú ľudia v pyžamách, mestom sa rútia sanitky so zapnutými sirénami. Počuť ich aj tu, v spacej štvrti mesta, pár kilometrov od miesta výbuchu.
Telegramové kanály sú žeravé od komentárov, messengery od otázok.
— Ako je s vami?
— Je to od vás ďaleko?
— Sú nejaké obete?
Sú. Traja zranení, jedna žena mŕtva.
Na miesto výbuchu prichádzajú záchranári i novinári.
— Tak ma to vyhodilo – hovorí babička do kamery, — že som vyletela zo spálne až do kuchyne.
Táto oblasť sa v meste vždy považovala za „tiché centrum“. Bývalo tam pokojne.
Starosta Ihor Terechov v správach hovorí: „Dvadsať sekúnd po začatí poplachu sa ozval výbuch, priamy zásah do obytnej budovy."
Moderátor ho počúva a potom úzkostlivým hlasom pripomína divákom: „Neignorujte vzdušné poplachy, choďte do krytu.“
Znie mi to ako „neopakujte chyby týchto ľudí“.
Som nahnevaná. Toto je Charkov, pán moderátor. Asi ste nepočuli – dvadsať sekúnd. Na to kryty nepomôžu.
Vrátil sa lepkavý pocit fatality – mohol to byť tvoj dom, tvoje poschodie. A ešte stále môže byť. V ktoromkoľvek okamihu.
Na súkromné správy odpovedám stručne: „dnes je to mimo“.
Práve mi volala dcéra.
— Mami, toto je dom mojej kamarátky Poliny!
Polina je v Európe, v bezpečí.
Večer bolo dievča utečenkyňou, v noci sa z nej stala bezdomovkyňa. Nuž, čo k tomu dodať, vďaka Bohu, že nie sirota.