Norimberské zákony znamenali katastrofu
Solomon (jeho pôvodné prvé meno, ktoré si po skončení druhej svetovej vojny zmenil na Šlomo) sa narodil 21. apríla 1925 v Dolnom Sasku. Mal tam pekné detstvo, hundral iba na jednu vec. Otec bol veľmi zbožný Žid, ktorý každý piatok vzal svojho syna do synagógy. Solomon preto musel zakaždým skôr ísť domov z ihriska, kde sa hral s rovesníkmi, aby sa osprchoval a išiel v čistej bielej košeli do židovského svätostánku.
Adolf Hitler sa dostal k moci v roku 1933 a vtedy osemročný chlapec pochopiteľne ešte nemohol chápať, čo to znamená. S nenávisťou sa však začal stretávať už čoskoro. Napríklad keď s otcom išiel do synagógy, Nemci na nich pokrikovali, aby zliezli z chodníka, lebo „Židia ho špinia“.
Keď Ríšsky snem na jeseň 1935 schválil rasistické norimberské zákony, útlak Židov začal naberať čoraz väčšie rozmery. Solomona vyhodili zo školy pre jeho židovský pôvod. Bol to jeden z jeho najhorších dní v živote. Vtedy sa vlastne preňho začal holokaust.
Čítajte viac Skrývala sa pred Hitlerom, objavila starodávny svet
Otcovi v roku 1935 po prijatí norimberských zákonov arizovali predajňu obuvi, respektíve musel predať svoj obchod Nemcovi za úplne smiešnu cenu. (Ešte predtým pred obchodom postávali nacisti s transparentom, aby ľudia nenakupovali u Žida).
Otec a matka rýchlo vytušili, že antisemitizmus v nacistickom Nemecku môže byť ešte obludnejší. Už v roku 1935 sa preto odsťahovali do Poľska. Bývali v Lodži, kde žila Solomonova teta. (Jeho otec sa narodil v Poľsku a matka pochádzala z Litvy, do Nemecka prišli po skončení prvej svetovej vojny, keď vznikla Weimarská republika; pochoval ju Hitler prevzatím moci 30. januára 1933.)
Choď, lebo musíš žiť!
Pocit bezpečia Perelovci stratili v septembri 1939, keď Hitler napadol Poľsko. Nemci obsadzovali poľské územie veľmi rýchlo. Už o niekoľko dní po invázii boli ich vojaci v Lodži. Židom rozkázali opustiť ich domovy a presunúť sa do geta v chudobnej časti mesta.
Rodičia vycítili, že je zle a pokúsili sa zachrániť aspoň Solomona s jeho bratom, ktorý bol až o 16 rokov starší. Cestou k záchrane bol útek do zóny obsadenej Sovietmi (Moskva a Berlín si rozdelili Poľsko na základe tajnej dohody známej ako Pakt Molotov-Ribbentrop).
Doma po židovskej modlitbe matka rozkázala, aby syn zmizol preč: „Choď, lebo musíš žiť!“ Štrnásťročný chlapec sa rozplakal. „V tej chvíli som nedokázal oceniť význam tohto matkinho rozkazu. Teraz, keď mám 96 rokov, je mi jasné, že to, čo mi zachránilo život, nebolo nič iné ako slová mojej matky,“ zdôveril sa Perel pred rokom v dokumentárnom filme, ktorý o ňom nakrútil Jad vašem, čo je v hebrejčine názov izraelského pamätníku obetiam a hrdinom holokaustu v Jeruzaleme.
Solomon a jeho brat sa dostali do sovietskej zóny, keď sa v rybárskom člne preplavili na druhý breh rieky, ktorá tvorila nemecko-sovietsku hranicu na okupovanom poľskom území. „Umiestnili ma do sirotinca v Grodne,“ povedal Perel. Dospelý brat odišiel do Litvy, pretože vo Vilniuse bývala jeho priateľka. (Ich cesty sa rozdelili, lebo nikto si nevedel predstaviť, že Hitler napadne aj Sovietsky zväz a mysleli si, že jeho vojna sa skončí obsadením časti Poľska.)
Každý muž si musel stiahnuť nohavice
Opak sa stal pravdou 22. júna 1941: Hitler spustil inváziu, začala sa operácia Barbarossa. Bieloruské mesto, kde Solomon žil v sirotinci, sa nachádzalo kúsok od útočiacich nemeckých vojsk. „Grodno bolo vzdialené od hraníc len 15 kilometrov. Vydali preto okamžite pokyn na evakuáciu do Minska vzdialeného od Grodna 200 kilometrov. Všetci utekali, ale wehrmacht nás už obkľúčil.“
Stovky zajatých, medzi ktorými bol aj Solomon, sa museli na poli zoradiť, aby si Nemci preverili, ktorí sú Židia. „Topánkou som v zemi vytvoril dieru, do ktorej som ukryl môj doklad totožnosti.“ Z dokumentu totiž vyplývalo, že je Žid.
„Každý muž si musel stiahnuť nohavice, aby Nemci zistili, či má alebo nemá obriezku.“ Židov potom odviedli do neďalekého lesa, kde ich postrieľali príslušníci špeciálnych oddielov SS. „Josef Pjerell,“ znela odpoveď Solomona na otázku nacistického vojaka, ako sa volá. „Volksdeutsche,“ dodal o sebe.
Tento výraz sa do roku 1945 používal na označenie ľudí nemeckej národnosti so štátnou príslušnosťou k inej krajine, ako bolo Nemecko. „Nemec!“ šťastne zvolal vojak. „Bol zázrak, že mi neprikázal stiahnuť si nohavice,“ zdôraznil Perel.
Solomon sa potom stal miláčikom 12. nemeckej obrnenej divízie. Prezývali ho Jupp. „Dali mi vojenskú uniformu, robil som tlmočníka, keď Nemci zajali sovietskych vojakov.“ Tlmočil aj po zajatí Stalinovho syna Jakova Džugašviliho, ktorý bojoval na fronte. Do nemeckých rúk padol 16. júla 1941 pri bitke o Smolensk. Vojaka Džugašviliho deportovali do koncentračného tábora v Sachsenhausene, kde v apríli 1943 zomrel.
Čítajte viac Som stalinista, tvrdí Stalinov vnuk
S príslušníkmi wehrmachtu bol Solomon od júna do septembra 1941. Videl veľa hrôzy. „Nemci boli vyzbrojení aj plameňometmi, raz jedným z nich zabili Rusov, ktorí sa skrývali v bunkri, čo si vydlabali v zemi.“
Ako Žid som sa učil nenávidieť Židov
Solomon sa vyhýbal spoločnej sprche s Nemcami, lebo keby odhalili jeho obriezku, okamžite by ho zabili. Jeden z nich to však napokon zistil. Bol to Nemec, ktorý podozrivo často a až príliš náruživo objímal Solomona. Keď raz išiel sám pod sprchu, prišiel za ním do kúpeľne a chcel ho znásilniť.
Solomon sa ubránil, no Nemec zbadal jeho obriezku. Čakal, že ako Žida ho zastrelí. Zmiloval sa však nad ním. „Priznal sa mi, že je homosexuál a povedal mi: ‚Jupp, ver mi, že existuje aj iné Nemecko.‘“ Tento Nemec čoskoro padol počas bojov pri Leningrade, kadiaľ tiež viedla Solomonova cesta vo wehrmachte.
Jedného dňa si ho zavolal k sebe veliteľ divízie. Navrhol mu, že si ho adoptuje. „Bol bezdetný. Keby som váhal so súhlasom, bolo by to podozrivé.“ Neter veliteľa bola manželka Baldura von Schiracha, šéfa organizácie Hitlerjugend (nacistického mládežníckeho združenia).
Veliteľ poslal Solomona do Nemecka, kde začal chodiť do školy. Samozrejme, že rovnako ako jeho rovesníci aj on nosil uniformu člena Hitlerjugendu. „Ako Žid som sa učil nenávidieť Židov.“
Skamarátil sa dievčaťom, ktoré sa volalo Lenny. Pravidelne chodieval do domu, v ktorom žila. Raz nebola doma, no jej matka povedala, aby s ňou chvíľu posedel. „Jupp, naozaj si Nemec?“ Solomon sa jej zrazu priznal, že Žid, stratil vedomie a spadol zo stoličky. Vzápätí sa prebral, keď ho pobozkala na čelo: „Jupp, ja som zbožná nemecká katolíčka. Neobrátim sa proti sebe.“ Zároveň ho varovala, aby pravdu o sebe nepovedal jej dcére, pretože Lenny bola mladá fanatická nacistka.
Solomon s pancierovou päsťou
Keď na jar 1945 zvyšky Tretej ríše zovierali zo západu Spojenci a z východu červenoarmejci, Hitler v zúfalej snahe odvrátiť porážku vydal rozkaz, aby odišli na front aj mladíci – členovia Hitlerjugendu mali zanechať štúdium. Solomonovi dali panzerfaust, teda pancierovú päsť, čo bola protitanková zbraň.
Čoskoro na fronte padol do amerického zajatia. Po dvoch dňoch ho prepustili, pretože členov Hitlerjugendu nepovažovali za možných vojnových zločincov. Solomon potom robil tlmočníka sovietskej armáde. O pár rokov neskôr odišiel na Blízky východ, aby sa zapojil do boja o vznik židovského štátu. V Izraeli si potom založil rodinu a prežil v ňom celý zvyšok svojho života.
Jeho brat sa počas vojny tiež zachránil, rodičia však zahynuli. Perel nechcel dlhé roky na holokaust vôbec pomyslieť, pretože sa snažil sústrediť na nový život. Napokon však v roku 1987 napísal o svojom príbehu knihu, podľa ktorej poľská režisérka Agnieszka Hollandová v roku 1990 nakrútila vojnovú drámu s názvom Európa, Európa. Film získal prestížnu cenu Zlatý glóbus.
Čítajte viac Agnieszka Hollandová: Niet divu, že nevieme, ako máme žiť v 21. storočí
Keď sa Perel rozpísal, tak sa potom aj rozhovoril: cestoval do Nemecka, aby mládeži v školách rozprával o hrôzach druhej svetovej vojny. Na konci stretnutia za ním prichádzali plačúci stredoškoláci (hlavne dievčatá). So slzami v očiach ho prosili, aby im odpustil. Perel im zakaždým milým hlasom objasnil, prečo im nemôže vyhovieť. „Neodpustím vám. Pretože vina nie je dedičná. Vy nenesiete vinu za to, čo spáchali vaši predkovia,“ zdôraznil v dojímavom, hodinu trvajúcom dokumente.
