Česko-slovenské vzťahy majú dlhodobo prívlastok nadštandardné. Je to naozaj tak a ak áno, chýba im ešte niečo, v čom by sa mohli zlepšiť?
Použil by som radšej označenie mimoriadne vzťahy. Nadštandardnosť sa trochu vytratila vývojom. Tá bola pre ne príznačná po rozdelení federácie, hoci asi málokto vie, že vtedajší premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar po roku 1993 spolu nekomunikovali takmer jeden a pol roka.
Prečo boli vzťahy vtedy nadštandardné?
Vyplývalo to z vecí, v ktorých došlo k dôležitým dohodám, respektíve rozhodnutiam. Zvlášť spomeniem vyriešenie otázky štátneho občianstva Čechov na Slovensku a Slovákov v Česku, vrátenie depozitného zlata z Prahy do Bratislavy, tému vyplácania dôchodkov. Nadštandardnosť sa zmenšila po vstupe oboch štátov do EÚ – ocitli sme sa vo veľkej rodine európskych krajín, kde okrem iného funguje aj voľný pohyb osôb. Ako veľvyslanec si dávam úlohu rozvíjať mimoriadnosť vzťahov, aby to Slováci i Česi videli na prvý pohľad, respektíve aby to rovnako cítili.
Od roku 2012 existuje tradícia spoločných rokovaní vlády Českej republiky a vlády Slovenskej republiky. Na jeseň 2019 bol ďalší termín, ale k stretnutiu nedošlo. A odvtedy sa tieto rokovania neobnovili. Kto je na vine?
Vinná bola pandémia koronavírusu. Následné príčiny boli objektívne. Prezident Miloš Zeman vymenoval novú vládu Petra Fialu 17. decembra 2021 a následne sa musela sústrediť na predsedníctvo Českej republiky v Rade, ktoré trvalo od 1. júla do 31. decembra 2022. Ale celý rok 2022, teda aj v prvom polroku, sa predsedníctvo pripravovalo, to je pravda, navyše vláda bola úplne nová, tak sa v tejto problematike museli ministri zorientovať, a ešte pribudla katastrofa v podobe vojny na Ukrajine. Naozaj toho bolo v roku 2022 veľa. A na Slovensku sa vyskytli určité problémy súvisiace so stabilitou vlády. Môžem však ubezpečiť, že intenzívne komunikujeme o tom, aby sa spoločné zasadnutie uskutočnilo ešte do konca funkčného obdobia vlády Eduarda Hegera.
Čítajte aj O diplomacii dvoch štátov a dvoch režimov
Premiér Fiala však v januári 2022 povedal, že spoločné rokovanie vlád by sa mohlo uskutočniť na jar 2022, ale nestalo sa. Aj tu je potrebná otázka: kto to zapríčinil?
Bol to technický problém. Ako som už povedal, Česko vrhlo svoju energiu do európskeho predsedníctva, odkladalo sa aj veľa ďalších vecí. A spoločné rokovanie vlád nie je zdvorilostné posedenie, je to pracovné stretnutie, na ktoré si ministri musia dôkladne pripraviť témy, a predsedníctvo v EÚ každému z nich zaberalo veľa času.
Česko i Slovensko majú za sebou 30 rokov samostatnosti. V čom je Slovenská republika úspešnejšia v porovnaní s Českou republikou a zároveň ako to vyzerá opačne?
Slovensko je oveľa ďalej v tom, že euro zaviedlo už od 1. januára 2009. Aj Česko by mohlo vďaka svojim finančno-ekonomickým ukazovateľom už dlhší čas používať spoločnú európsku menu, ale popularita eura medzi našimi obyvateľmi nie je výrazná, skôr naopak. Veľmi dôležité boli ekonomické reformy, ktoré po roku 1998 zaviedla vláda Mikuláša Dzurindu s ministrom financií Ivanom Miklošom, čím sa vtedy Slovenská republika z hospodárskeho pohľadu posunula ďalej v porovnaní s Českou republikou. A čo spomenúť zo súčasnosti? Napríklad to, že mám dojem, že novinári na Slovensku sú slobodnejší ako českí. A dokonca slobodnejší ako pisatelia v médiách v mnohých západných európskych štátoch.
Foto: ČTK, Krumphanzl Michal
V akom zmysle?
Slovenskí novinári píšu veľmi slobodne. Čítam pravidelne, čo publikujú slovenské médiá, a vidím, že novinári nemajú problém napísať ostrý kritický text o politikoch. Naopak, z niektorých českých novinárov mám dojem, ako keby sa riadili nejakou samoreguláciou.
Čo hodné povšimnutia ste zaznamenali na Slovensku, odkedy ste nastúpili do funkcie veľvyslanca?
Mám pocit, že Slováci sa viac zaujímajú o Čechov než Česi o Slovákov. Objasním, ako to myslím. Keď sa dám na Slovensku s niekým do reči, bez toho, aby vedel, že som český veľvyslanec, ľudia sa ma pýtajú, odkiaľ pochádzam, a rozprávajú, kde všade v Česku boli. V tomto smere som sa až s takým záujmom o Slovákov u nás nestretol. A teraz už odpoviem na druhú časť otázky, čo sa týka porovnania Česka so Slovenskom.
Čo môžete uviesť prvé?
Českej republike sa podarilo lepšie historicky vyrovnať s Nemeckom, keď sa porovná v tomto ohľade Slovensko s Maďarskom. Na druhej strane je veľmi potešiteľné, že takzvaná maďarská karta sa na Slovensku nepoužíva tak, ako to bývalo v minulosti. Česi lepšie prekonali pocit historickej krivdy, než to vidíme v maďarsko-slovenských vzťahoch. A čo je mimoriadne dôležité, stratili sme strach z nemeckého suseda, pričom rokujeme ako rovnocenní partneri. Čo sa týka súčasnosti, mám pocit, že ľudia v Česku sú jednotnejší v postoji k ruskej vojne proti Ukrajine ako slovenskí občania.
Čo ste prežívali 24. februára minulého roku, keď ruské vojská vtrhli na Ukrajinu?
Bol to jeden z najhorších dní v mojom živote. Ruská invázia sa ma bolestne dotkla aj preto, že časť členov našej rodiny bola zavraždená počas druhej svetovej vojny, takže k vojne mám mimoriadny odpor. Čo sa týka ruskej agresie, je to vojna, ktorá nemá nijaké odôvodnenie. Je to strašné porušenie medzinárodného práva. Aj keby Rusko malo nejaké problémy s Ukrajinou, nemôže nasadiť armádu proti susednému štátu, ešte zvlášť ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN. Z môjho pohľadu je ruská vojna proti Ukrajine niečo také šialené a ohavné, ako keby Česko zaútočilo na Slovensko. Predstavte si, že by v Prahe rozhodli bombardovať Bratislavu… Absolútne nepredstaviteľné, samozrejme, no Moskva proti Kyjevu takto brutálne zasiahla. A absolútnu neprijateľnosť tejto vojny ešte viac zvýrazňuje príbuznosť Rusov a Ukrajincov, ich manželské zväzky atď. Veď ruské rakety a bomby zabíjali aj Rusov žijúcich na Ukrajine. Veľmi si želám, aby Ukrajinci vyhrali vojnu, pretože je to aj v záujme našej bezpečnosti. V tejto súvislosti som hrdý na to, ako Česko v rámci operácie NATO vyšlo v ústrety Slovensku.
Čítajte aj Rok od vojny. Pozrite si najdôležitejšie čísla a fakty o Ukrajine: Slovensko patrí medzi špičky v pomoci
O čo ide?
Od jari minulého roku na základe súhlasu slovenského parlamentu pôsobí vo výcvikovom stredisku v Lešti niekoľko stoviek českých vojakov. Súvisí to s posilňovaním ochrany východného krídla NATO po ruskej invázii na Ukrajinu. Česi velia viacnárodnému armádnemu zoskupeniu v Lešti. Tento mesiac som ich navštívil. Momentálne sú tam vojaci mechanizovaného práporu, ktorí sú odhodlaní brániť Slovensko, keby, nedajbože, došlo k najhoršiemu. Mal som z českých vojakov vynikajúci pocit.
Už niekoľko rokov sa v zahraničí nepoužíva anglický výraz Czech Republic, ale Czechia. S akým ohlasom sa stretávajú českí diplomati i podnikatelia?
Odpoviem tak, že termín Czechia už nie je témou, bol ňou vtedy, keď sa hľadalo jednoslovné označenie Českej republiky, pretože sme boli jedni z mála na svete, kto mal len dvojslovný názov štátu. Občas sa stane, že v zahraničí tento termín skomolia a zamenia si našu krajinu s Čečenskom, ale treba sa nad to povzniesť, aj váš štát má skúsenosti s tým, že si Slovensko zmýlili so Slovinskom.
Prínosom ku kvalite v športe by určite bola nejaká spoločná liga. Počas existencie spoločného štátu zvlášť skvelé bývali zápasy hokejovej i futbalovej ligy.
Všetko je to otázka ponuky a dopytu, financií a iných okolností. Keď som bol námestníkom ministra zahraničných vecí, debatovalo sa o možnosti vzniku spoločnej hádzanárskej ligy. Z pekného zámeru zišlo, pretože jednou z objektívnych príčin bol fakt, že by v lige hrali aj kluby z Ašu v západných Čechách a z Michaloviec na východnom Slovensku. Príliš veľká vzdialenosť.
Niekoľko rokov ste pracovali pre prezidenta Miloša Zemana, v agende ste mali zahraničnú politiku. Ako si naňho spomínate?
Miloš Zeman bol správne prísny šéf, ktorý chcel vidieť poriadok vo veciach. Vedel si všimnúť akýkoľvek preklep v texte, nielen v češtine, ale aj v angličtine. Dokázal i pokarhať, no zakaždým, keď bol spokojný s mojou prácou, pochválil ma. Motivovalo ma to pracovať pre pána prezidenta. Myslím si, že svoju pedantnosť si priniesol na Pražský hrad zvlášť z obdobia, keď vykonával funkciu predsedu vlády, pretože stáť na čele výkonnej moci je politicky najväčšia zodpovednosť.
Uvoľnený veľvyslanec, ktorý vyhral nad tabakom
Rudolf Jindrák jednoznačne nespĺňa predsudok nemála ľudí o tom, že diplomati sú suchopárni. Pôsobí veľmi príjemne, vie byť aj žoviálny a vyjadruje sa vecne i otvorene. Počas éry spoločného štátu bol futbalovým fanúšikom nielen Sparty Praha, ale aj Slovana Bratislava: „Vôbec som to nevnímal tak, že prvý klub je český a druhý slovenský.“
V rodine, v ktorej vyrastal, sa často používala slovenčina. Matka Jindráka sa totiž narodila v Kežmarku.
Keď počas rozhovoru pil zo šálky čaj, poznamenal, že kedysi urobil dve veľké rozhodnutia, pričom skvelý výsledok zostáva v platnosti: „Jedného dňa som si povedal, že už ani kvapka alkoholu a predovšetkým už nikdy cigareta v ruke. Niekedy som totiž vyfajčil takmer 50 cigariet denne… Zviedol som síce ťažký boj proti tabaku, ale moja pevná vôľa prestať fajčiť zvíťazila.“
Čo sa týka pracovných záležitostí, nepochybne najbližšou hlavnou úlohou Jindráka bude príprava prvej oficiálnej návštevy Petra Pavla na Slovensku. Funkcie prezidenta sa ujme 9. marca po vypršaní druhého mandátu Miloša Zemana. Pavel ubezpečil, že dodrží milú tradíciu, že prvá zahraničná cesta novozvoleného prezidenta Českej republiky smeruje na Slovensko. Jej termín zatiaľ ešte nie známy, ale určite sa uskutoční niekedy na jar.
Rudolf Jindrák
- Dlhoročný český diplomat má 59 rokov. Na československé ministerstvo zahraničných vecí nastúpil v auguste 1986.
- V období 1993 – 1995 pôsobil ako generálny konzul Českej republiky (ČR) v Mníchove. Zúčastňoval sa na rokovaniach o príprave Česko-nemeckej deklarácie o vzájomných vzťahoch a ich budúcom vývoji. (Jej cieľom bolo zlepšiť medzištátne vzťahy a zmierniť napätie majúce korene ešte v druhej svetovej vojne. Česko a Nemecko podpísali deklaráciu v januári 1997.)
- V rokoch 1998 – 2001 vykonával funkciu veľvyslanca v Maďarsku. Následne od októbra 2001 do apríla 2004 bol námestníkom ministra zahraničných vecí ČR (túto funkciu znovu zastával v období 2014 – 2015).
- V roku 2004 bol vymenovaný za veľvyslanca v Rakúsku a po ukončení diplomatickej misie sa stal v roku 2006 ambasádorom v Nemecku, kde zotrval až do roku 2014.
- Od marca 2017 bol riaditeľom zahraničného odboru na Pražskom hrade u prezidenta Miloša Zemana.
- Od januára tohto roku je veľvyslancom na Slovensku (svoje poverovacie listiny odovzdal prezidentke Zuzane Čaputovej 26. januára).