Krížová cesta pozostalých. Úmrtný list padlého vojaka si Ukrajinci musia tvrdo vybojovať

Ich blízky bojoval s ruskou armádou, oni musia bojovať s ukrajinskou byrokraciou, napísal denník Ukrajinská pravda.

V noci začiatkom marca zazvonil Anastasii Zorivčakovej mobil. Na displeji uvidela číslo otca, Mychajla, ktorému sa nemohla dovolať niekoľko dní. A teraz sám volá…

Na druhom konci bol ale ruský vojak: „Tvoj otec leží tu za guľometom Maxim. Mal pri sebe doklady. Volám, aby si vedela, že je mŕtvy.“

VIDEO: Výbuchy, skaza, smrť – ale Bachmut držíme, odkazujú Ukrajinci Nasťa sa dozvedela, že ukrajinskí vojaci boli na stanovišti štyria, keď ich zameral nepriateľský tank. Jeden z jeho nábojov vybuchol neďaleko a Mychajla Zorivčaka zabila tlaková vlna.

„Ak to váš veliteľ dovolí, odovzdajte nám telo nášho otca,“ poprosila ruského vojaka.
Chcela mu toho povedať veľa, ale zadržal ju strach, aby nezohavil otcovo telo.

Rozhovor s nepriateľom bol iba jednou epizódou príbehu o tom, čo Zorivčakovci zažili po tom, čo prišli o kontakt s manželom a otcom.

Prvým problémom, ktorému príbuzní často čelia po strate kontaktu s vojakom, je nutnosť zistiť, čo sa mu stalo.

Mychajlo Zorivčak žil v Ljubašivke pri Odese, celý život pracoval na železnici. Keď Rusko v roku 2014 začalo ozbrojenú agresiu proti Ukrajine, Zorivčak chcel ísť bojovať, ale rodina mu to nedovolila. O rok skôr prekonal infarkt, a tak ho presvedčili, aby zostal doma. Po invázii, ktorú Rusi spuistili vlani vo februári, ho však už blízki nedokázali zastaviť. Dňa 26. februára 2022 sa prihlásil do armády a po výcviku ho prevelili do Avdijivky.

S rodinou sa naposledy spojil tento rok 16. februára, pred odchodom na bojové stanovište. Potom sa už neozval.

Najprv sa objavili fámy, že zomrel. Príbuzní zavolali veliteľovi jednotky. Ten ale odpovedal, že sám je v nemocnici a o Zorivčakovom osude nič nevie.

Príbuzní nevedeli, čo robiť. Niekoľkokrát zašli na vojenskú správu, ale ani tam im nedokázali dať odpoveď. Nakoniec sa rodine podarilo nájsť číslo na Zorivčakovho brata, ktorý im povedal o Mychajlovej smrti – za podmienky, že nepovedia nikomu, od koho sa všetko dozvedeli.

Mychajlovu smrť potvrdil aj ďalší z jeho bratov, ktorý pri armáde slúži ako vodič. Videl Zorivčakovo telo, ale nesmel ho naložiť do auta, s ktorým prišiel pre muníciu zanechanú pri opustenom stanovišti.

„To, že telo nevzali pri ústupe, chápem. Boli pod paľbou, museli zachraňovať živých, a nie mŕtvych. Ale to, že sa potom na toto miesto vrátili a zase ho tam nechali, to ma veľmi hnevá,“ hovorí dcéra Nasťa.

Dozvedela sa o osude otca, ale stále to nebola oficiálna informácia.

VIDEO: Pohreb ukrajinského ministra a ďalších obetí pádu helikoptéry

Právnik Dmytro Jovdij odporúča konať presne ako Zorivčakovi: skúste zavolať veliteľovi jednotky alebo jeho zástupcom.

Ak to nefunguje, hľadajte informácie u súrodencov. Ak aj to zlyhá, zájdite na vojenskú správu a napíšte vyhlásenie, že osobu nemožno kontaktovať – potom si správa vyžiada informácie o danej osobe od vojenskej jednotky.

Ani v tejto situácii sa kategoricky nesmú zverejňovať na sociálnych sieťach osobné údaje vojakov, ktorých príbuzní hľadajú. Pokiaľ dotyčný padol do zajatia, môže ho to stáť život, varuje právnik.

„Písali sme aj na ministerstvo obrany, písali sme na (tajnú službu) SBU, políciu, poslali odporúčaný list prezidentskej kancelárii, pretože sme nedostali žiadnu oficiálnu správu – ani o tom, že zomrel, ani o tom, že jr považovaný za nezvestného,“ hovorí Nasťa.

Neskôr sa v jednotke, kde Zorivčak slúžil, zmenil veliteľ. Ukázalo sa, že je to sused, a sľúbil, že povie podrobnosti o Mychajlovej smrti, až sa dostane domov.

Zorivčakova rodina bola o jeho osude oficiálne vyrozumená až mesiac po jeho smrti.
„Matka dostala v práci oznámenie, že zahynul v boji. Volali aj z vojenskej jednotky a pýtali sa, čo sme podnikli, že už im volajú aj generáli a pýtajú sa po otcovi,“ uviedla Nasťa.

K výmene tiel s Rusmi však zatiaľ nedošlo.
Príbuzní obvykle sami začnú hľadať vojaka, keď sa im deň či dva neozýva. Splnomocnenec pre nezvestných Oleh Kotenko radí najprv podať oznámenie o nezvestnom na polícii, aby začala patričné kroky. Odporúča tiež okamžite poskytnúť vzorky na testy DNA.

Situácia so Zorivčakom, keď je vojak uznaný za mŕtveho, hoci telo zostalo na bojisku, je výnimkou. Spravidla v takýchto prípadoch býva vojak vyhlásený za nezvestného, aj keby boli svedkovia, ktorí dosvedčia, že padol.

Tridsaťročný básnik a hudobník Iľja Černilevskyj zahynul vlani 7. mája, v deň narodenín svojej matky. Tá sa snažila zistiť, čo sa mu stalo, prečo sa neozval.

Oľha Černilevská zavolala veliteľovi práporu, ale ten nič nepovedal. Šiesty deň po zmiznutí syna sa jej podarilo dovolať sa na správne miesto, kde jej oznámili, že Iľja nie je na zoznamoch zranených a mŕtvych, teda je považovaný za nezvestného.

Černilevská písala vojenskej správe, ministerstvu a polícii, ktorá odobrala vzorku DNA. Matka medzitým našla štyroch svedkov, ktorí jej potvrdili, že syn zomrel.

„Chápem, že velitelia nebudú hovoriť s každou matkou, manželkou a sestrou nezvestných vojakov. Ale niekto – psychológ či kto – by mal zavolať, pretože nejde o ceruzky, o spotrebný materiál, ale o ľudí, ktorí sú nezvestní!“ napísala zúfalá Oľha na sociálnej sieti.

Po 60 dňoch od zmiznutia syna dostala Černilevská oficiálne vyrozumenie, že Iľja je považovaný za nezvestného. S tým sa nehodlala zmieriť, a tak sa pustila do boja, aby štát uznal, že jej syn zahynul v boji. „Čo je to nezvestná osoba? Veď zahynul čestne! Všetko by malo byť spravodlivé,“ hovorí.

Situáciu, keď je dostatok dôvodov sa domnievať, že človek zomrel, ale napriek tomu je vyhlásený za nezvestného, pokladá právnik Jovdij za veľký problém. Cesta za potvrdením o úmrtí znamená pre pozostalých veľké problémy, stojí ich to nervy a čas. Pokiaľ sa ale príbuzní nesnažia, prípad sa spravidla nepohne z miesta.

Jovdij chápe, že sa za vojny veliteľom do týchto vecí nechce, ale vidí aj ďalšie dôvody: Kým je dotyčný nezvestný, platby pre neho na účet jednotky stále prichádzajú a tieto peniaze je možné použiť.

Ďalším dôvodom môže byť snaha znížiť vykazované straty. Po pohrebe vojaka musia pozostalí predložiť niekoľko dokumentov, aby získali finančnú podporu, príspevok na pohreb, jednorazovú peňažnú dávku stanovenú vládou na 15 miliónov hrivien (asi 370-tisíc eur).

„Ak od podania žiadosti do platby uplynie pol roka, tak je to ešte dobré. Často to trvá aj rok,“ hovorí právnik.

„Rodinám, ktoré vo vojne stratili niekoho blízkeho a prežívajú smútok, štát neponúka súcit ani podporu, ale boj. Boj o právo zistiť, prečo sa vojak neozýva a čo sa s ním stalo. Boj o právo, aby mŕtvy bol považovaný za mŕtveho. Boj o možnosť ho pochovať. Boj o dávky od štátu,“ sumarizuje Ukrajinská pravda a uzatvára: „Vojak v zákopoch dúfa, že ak padne, štát sa o pozostalých postará. Môže sa ale tiež stať, že tí najprv zaplatia svojim časom, úsilím a peniazmi, kým konečne dospejú na koniec byrokratickej cesty.“