Starý kamarát Roman prišiel na pár dní do Charkova. Už deväť rokov žije s rodinou v Bratislave, odišiel na Slovensko hneď po anexii Krymu. A teraz si odskočil. Pracovne, a tiež pozrieť rodné mesto, ako sa mu vodí.
Vezieme sa centrom, Roman ťažko vzdychá a rozpráva sa s každou ulicou.
— Čo ti to urobili, tie monštrá!
A ja krútim hlavou a nechápem, o čom to točí.
Moje oči si natoľko zvykli na pokvárené fasády a okná upchaté preglejkami, že to proste nevidím. Betónové bloky na vozovke si nevšímam, nevenujem pozornosť vitrínam do kríža prelepeným páskou.
Práve naopak. Vždy si všimnem, že na križovatke zapli ďalší semafor alebo otvorili ešte jeden obchodík na dvore. Deti sa vrátili, otvorili parky, zápcha na Sumskej.
A tak sme s Romanom prežívali odlišnú realitu, on ide po meste so slzami, a ja s úsmevom.
Také zvláštne.
A potom zavolala Tánička, opäť zarmútená. S malým sú vo Švajčiarsku už vyše roka, a ona stále nevie, či sa má vrátiť alebo zostať tam, kde je.
— Dom sa zdá byť celý, ale niet práce. Tu nič nie je moje, všetko je cudzie, ale o malého sa bojím, stále vám to tam ešte lieta…
Áno, lieta. Ale zdá sa mi, a nie je to nijaká rada, len jednoducho pocit, že tento život na špagátiku zabíja viac ako strach z rakety.
Počúvam mnohých priateľov a známych, ktorých vojna rozmetala na tisíce kilometrov ďaleko, a v hlasoch väčšiny z nich počujem hroznú bolesť. Bezútešnosť, zúfalstvo, slzy.
Poznám jedno dievča, ktoré si doteraz nevybalilo charkovské kufre. Pätnásť mesiacov stoja v kúte jej sociálneho bývania v Hamburgu.
Priatelia, netuším, či sa máte vrátiť, alebo zostať. Ale chcem ukázať svoje mesto, ako ho vidím dnes. Roman to videl inak.
V Aquaparku, kam chodím na prechádzky so psom, sa vyrojili na vodu kajakári, je to nádhera. Minule sme tam stretli mladé výtvarníčky, ktoré si na brehu rozložili stojany a maľovali krajinky.
Seriožova mama včera odišla na chatu do Starého Saltova, napriek vyhrážkam jej syna, že túto osemdesiatročnú ženu priviaže k radiátoru. Aj tak išla, lebo tam „maliny vychádzajú nazmar, a čerešni sa ohýbajú konáre pod ťarchou plodov“. A, skutočne, na mestských ovocných stromoch vidno, že úroda je vynikajúca.
Ráno som bola nakúpiť krmivo pre papagája Kiru, na druhom poschodí otvorili niekoľko úplne nových predajní – látky, galantéria. Ako mi vysvetlili „krajčírka sa vrátila do Charkova“.
Pri mojom dome otvorili súkromnú škôlku. Deti od rána vrieskajú na pieskovisku – prekvapujúco to znie ako veľmi príjemný zvuk.
P. S. Letecký poplach – každý deň. Pásku z okien som ešte neodstránila. Nik ju nedal dole.