Slovensko investovalo vlani do rozvojovej pomoci 0,15 percenta hrubého domáceho dôchodku. OECD odporúča, že by to malo byť 0,7 percenta. Slovensko teda výrazne zaostáva. Zaslúži si za to vláda kritiku a čo by ste jej poradili?
Kritika členských krajín nie je v náplni mojej práce, a ani si nemyslím, že je to spôsob, akým by sa dali veci zlepšiť. Pre Slovensko je v súvislosti s rozvojovou pomocou dôležité, že je členom Európskej únie.
Ale krajiny EÚ by na rozvojovú pomoc mali dávať 0,33 percenta. Slovensko je aj v tomto prípade pozadu.
Moja rada znie, že by ste sa mali usilovať dosiahnuť tých 0,33 percenta. O to by sa mali snažiť všetky členské štáty. EÚ celkovo dáva 0,5 percenta hrubého domáceho dôchodku. Bolo by dobré, keby sa Slovensko pozrelo na cieľ únie, to znamená na 0,33 percenta, a prišlo by s ambicióznym plánom, ako to za niekoľko rokov dosiahnuť. Je to moja rada a aj to očakávam.
Prečo nie 0,7 percenta, ako hovorí OECD?
Dúfame, že je to cieľ pre členské krajiny, ale musíme byť realistickí. Žijeme v dobe napätých rozpočtov.
Tento cieľ však v OECD vznikol v 70. rokoch minulého storočia.
Prijalo sme ho na jeseň v roku 1970, takže, áno, je to už viac ako 50 rokov. Minulý rok sme sa v OECD dostali na 0,36 percenta, čo je najlepší výsledok za 40 rokov. Berieme to však ako cieľ a ako inšpiráciu pre krajiny. Zároveň to priťahuje pozornosť politikov a verejnosti a štáty vedia, že ich investície do rozvojovej pomoc sa budú porovnávať na základe nastavených kritérií, ktoré podporilo Valné zhromaždenie OSN. V OECD tento cieľ momentálne spĺňa len päť krajín. Nemecko, Luxembursko, Dánsko, Nórsko a Švédsko, ale vidíme pokrok.
Prečo by krajiny OECD mala zaujímať rozvojová pomoc?
Tradične sa hovorí o troch dôvodoch. Prvým sú politické, morálne či náboženské pohnútky. Rozvojová pomoc je vyjadrením solidarity a humanitárneho ducha. Toho, že si uvedomujeme, že by sme mali podporovať tých, čo sú na to horšie ako my. A potom tu máme dva dôvody súvisiace s rozvojovou pomocou, o ktorých sa dá povedať, že sú viac pragmatické. Z geopolitického hľadiska je v našom záujme, aby boli krajiny po celom svete stabilné. Preto bojujeme proti terorizmu, hladu či nelegálnej migrácii, keď napríklad ľudia odchádzajú z afrických krajín, lebo nemajú dostatok príležitostí doma. Pomáhame krajinám, aby sa rozvíjali a pokladáme to za múdry prístup z politického hľadiska. A, samozrejme, má to aj ekonomický dôvod. Chceme s týmito štátmi obchodovať a posilňovať hospodársky rast. Náš aj ich. Teraz sa to navyše spája so snahou prejsť na uhlíkovo neutrálnu ekonomiku. Potrebujeme zelený rast, a to sa týka i chudobnejších krajín, ktoré musia mať prístup k novým technológiám a technickým riešeniam, ktoré máme k dispozícii my. Aj na to môže slúžiť rozvojová pomoc.
Čítajte viac Cyklón, ktorý zničil sny
Máte príklad nejakej krajiny, o ktorej sa dá povedať, že rozvojová pomoc mala skutočný podiel na zlepšení jej fungovania?
Môžeme hovoriť o úspechoch, o polovičných úspechoch, ale aj o zlyhaniach. Po roku 2002 Západ do Afganistanu investoval miliardy dolárov, aby pomohol vytvoriť životaschopnú a demokratickú krajinu.
Čo sa nestalo.
Áno, nestalo sa to. V roku 2021 sme sa z Afganistanu stiahli a Taliban sa vrátil k moci. Dalo by sa povedať, že to boli zbytočne investované peniaze. No na druhej strane 20 rokov dievčatá chodili do školy a v Afganistane sa hovorilo o demokracii. Azda sa nám raz táto investícia predsa vráti. Možno sme tieto peniaze predsa len nepremárnili, hoci na prvý pohľad to tak vyzerá. No rovnako ako Afganistan, ázijskou krajinou je aj India. Je to najľudnatejší štát na svete s úžasnou ekonomikou a je to politická superveľmoc. Napriek tomu do Indie stále smeruje rozvojová pomoc, ktorá krajinu podporila na ceste k rozvoju. Nie je to jediný dôvod úspechu, ale je jeho súčasťou. Pomáha znižovať počet chudobných či prispieva k boju s chorobami a k vytváraniu lepšie fungujúcej spoločnosti.
Nakoľko by mala byť rozvojová pomoc pre krajiny spojená s demokratickými reformami, dodržiavaním zásad právneho štátu či práv menšín?
Je to jej neoddeliteľná súčasť. Chceme, aby rozvojová pomoc prispievala k budovaniu právneho štátu a transparentnému spôsobu vládnutia, lebo to je jeden zo spôsobov, ako sa dá bojovať proti korupcii a zlému riadeniu štátu. Samozrejme, chceme, aby fungovali policajné zložky a súdnictvo. Veríme, že všetky problémy spoločnosti najlepšie dokážu riešiť demokratické vlády, ktorá sa zodpovedajú ľuďom. Vytvorenie takého politického systému nezaistí rozvojová pomoc. No veríme, že aj ona môže byť príkladom, že demokracia funguje lepšie ako autokratické režimy.
Čítajte viac Rossi: Klimatické zmeny v Mozambiku sa nedajú poprieť
Spomenuli ste, že rozvojová pomoc sa môže podieľať na riešení problému ilegálnej migrácie. Politici radi hovoria, že je potrebné zamerať sa na krajiny, kde vzniká. Často však zabúdajú na to, že podľa štúdií z nich neodchádzajú tí najchudobnejší, ale ľudia, ktorí majú aspoň nejaké prostriedky, aby sa vydali na cestu. A okrem toho, keď sa nejakej krajine začne ekonomicky dariť, tiež to znamená, že z nej časť obyvateľov odíde, lebo si na to mohli ľahšie zarobiť. Ako teda rozvojová pomoc môže prispieť k tomu, aby sme zastavili migráciu, či lepšie povedané, aby sme ju dobre manažovali?
V prvom rade si povedzme, že migrácia je dobrá. Tri percentá ľudí na svete spadajú do kategórie migrantov. Je to okolo 300-miliónov ľudí. Niektorí z nich sú veľmi úspešní, veď polovicu startupov v Silicon Valley založili ľudia, ktorí sa nenarodili v USA. Migrácia je dobrá a migranti sú dobrí a veľkým spôsobom prispievajú k fungovaniu našich ekonomík. Problémom je neregulárna migrácia, ktorú rieši Európa. Ale aj rozvojové krajiny, do ktorých tiež prichádzajú z ekonomických dôvodov migranti. Potrebujeme diskutovať o tom, čo sa s tým dá robiť. Súčasťou riešenia by mohli byť krátkodobejšie či dlhodobejšie pracovné schémy.
Ako by to mohlo vyzerať?
Tak, že by krajiny prijímali ľudí na istú dobu, a tí by si zarobili a mohli by posielať peniaze domov. Zároveň by sa mohli vzdelávať, ale v istom momente by sa vrátili. Už sa to deje. Do Európy prichádzajú na pozvanie ľudia z Ázie, ale aj z Afriky. Pracujú, získavajú nové zručnosti a potom sa vracajú. Potrebujeme robiť niečo s neregulárnou migráciou a pašovaním ľudí. Mali by sa vytvárať pozitívne príklady, ako by boli spomenuté pracovné schémy.
Čítajte viac Reportáž z Libanonu: Existuje nádej?
Vedieme však túto debatu? Zase sa vrátim k tomu, čo často hovoria politici. Spomínajú boj s pašerákmi ľudí. No neraz je to tak, že tlak na tieto zločinecké skupiny vedie len k tomu, že ich takpovediac služby sú drahšie a nebezpečnejšie. Nezastaví to migráciu.
Máte pravdu. Hovoríme však o dvoch veciach, ktoré sa vzájomne nevylučujú. Môžeme systematickejším spôsobom bojovať s prevádzačmi ľudí a zároveň vytvoriť pozitívne možnosti pre migrantov, o ktorých som hovoril. V Európe ubúda ľudí, znižuje sa pôrodnosť, počet starších ľudí sa bude výrazne zvyšovať a nemáme dostatok pracovnej sily v zdravotníckom a sociálnom sektore. Potrebujeme regulovanú migráciu, hoci ľudí stále straší príklad z rokov 2015 a 2016, keď malo veľa Európanov pocit, že sme stratili kontrolu. Nechceme, aby sa to opakovalo. Takže stojíme pred výzvou, ako si zachovať kontrolu nad migráciou, ale predsa urobiť isté zmeny v našich systémoch. Nádej mi dodáva to, že ako ľudia vítajú Ukrajincov. A aj v krajinách, ktoré majú s migrantmi problém. Áno, rieši sa to, že je to najmä preto, že Ukrajinci vyzerajú ako väčšinová spoločnosť v mnohých týchto štátoch. Podľa jednej štatistiky však napríklad 15 až 20 percent Dánov vstupuje do manželstva s cudzincom. Môže to by niekto zo Švédska či z USA, ale aj z Vietnamu alebo z Tanzánie. Čím viac kontaktov máme so svetom, tým sme medzinárodnejší. Ale je to aj zložitý proces.
Ako ruská vojna proti Ukrajine zasiahla do globálneho systému rozvojovej pomoci?
Je jasné, že ruská agresia jednoznačne viedla k tomu, že európske štáty sa viac zameriavajú na investície do obrany. Je to absolútne pochopiteľné. Musíme posilniť NATO a dodržať náš cieľ vydávať na obranu dve percentá HDP. Možno aj viac. Potrebujeme sa zamerať na obranný sektor a ozbrojené sily. Chcem však povedať, že by to nemalo ísť na úkor rozvojovej pomoci. Z vojenského hľadiska je pre nás Rusko momentálne výzvou a hrozbou. Musíme to riešiť. Ale v stávke je v dlhodobejšom horizonte globálna stabilita. Európa by mali byť schopná zaoberať sa oboma výzvami. Krátkodobejšou a regionálnou, ale aj dlhodobejšou a celosvetovou. Musíme to skombinovať a investovať do boja s klimatickými zmenami, ekonomického rastu či stability v Afrike. Keď to urobíme teraz, bude to stáť menej, ako keby sme s tým vyčkávali.