Dlhodobo ste spolupracovali s Václavom Havlom. Myslíte si, že by sa vyjadril k dianiu na Slovensku pred voľbami, ktoré sa budú konať 30. septembra? A nechýbajú názory, že sú to osudové voľby, že sa vraj krajina rozhoduje medzi Východom a Západom.
Václav Havel a ja sme boli súčasťou udalostí a zmien, ktoré zásadným spôsobom predurčili súčasný vývoj. Z nežnej revolúcie v roku 1989 sme si my a naši slovenskí priatelia odniesli aj spoločné dedičstvo slobody, demokracie či ľudských práv. Sú to hodnoty, ktoré nás dodnes spájajú. Som presvedčený, že to tak bude i v budúcnosti. Podľa môjho názoru by si to myslel aj Václav Havel.
Povedal by ako súkromný občan, nie ako prezident, koho by na Slovensku volil?
Myslím si, že ťažko. Zažil som s ním niekoľko politických kríz a zmien vlád v Česku i na Slovensku. Nepamätám si, že by sa k voľbám vyjadril s tým, že by dával nejaké odporúčania.
Spomenul by možno, koho by nevolil?
Nebol by osobný, ale asi by pomenoval hodnoty, ktoré sú preň dôležité, ale aj javy, ktoré ich ohrozujú. Sú to netolerancia extrémneho nacionalizmu či xenofóbia. Hovoril o nich vo svojom živote veľa ráz a možno by sa v tomto kontexte vyjadril. Ale nemyslím si, že by na niekoho ukazoval prstom.
Ako by ruská vojna proti Ukrajine zmenila politické uvažovanie Václava Havla?
Jednoznačne by poukázal na tento nový a úplne zásadný aspekt situácie, v ktorej žijeme. Tridsať rokov sme boli s optimizmom presvedčení, že sa už do Európy nemôže vrátiť doba studenej vojny, agresií a podobných kríz. Je však späť a ohrozuje to nielen Ukrajinu, ale aj bezpečnosť nás všetkých.
Povedali ste, že Václav Havel by bol zdržanlivejší, čo sa týka vyjadrovania sa k politike na Slovensku. No pred voľbami z Česka takéto hlasy zazneli. Obavy z vývoja na Slovensku vyjadrili prezident Petr Pavel či minister zahraničných vecí Jan Lipavský. Tie sa týkajú možného návratu Roberta Fica do funkcie a toho, že jeho vyjadrenia smerujú k proruským prúdom. Je teda správne, že českí politici takto reagujú na to, čo sa deje Slovensku? Fico sa proti tomu ohradil.
Je samozrejmé, že v predvolebnom čase sú najmä politici, ktorí kandidujú, zvlášť citliví na najrôznejšie vyhlásenia. A často sa proti nim aj ohradia. Videl som však poslednú reakciu pána Fica. Ťažko sa môže chváliť a radovať sa z vyjadrení, ktoré mu poslali dvaja bývalí českí prezidenti (Miloš Zeman a Václav Klaus, pozn. red.), a zároveň byť nespokojný so slovami toho súčasného. Buď prijmeme každého, alebo ich budeme všetkých kritizovať. Ale teraz vážnejšie. Domnievam sa, že česko-slovenské vzťahy sú pevné a sú založené na hlbokých základoch. Nebudú vážne narušené konaním jedného či druhého politika. No postoj k ruskej agresii proti Ukrajine je niečo skutočne zásadné, pretože sa týka nielen českej a slovenskej zahraničnej politiky, ale i celej Európy a našich vzťahov s NATO. Sme v situácii, keď sme sa po prvý raz po dlhom čase jasne zjednotili. Máme spoločný postoj k niečomu, čo sa nedá kvalifikovať inak ako flagrantné porušenie medzinárodného práva a Charty OSN. Je to agresia jednej krajiny proti susedovi. V strednej Európe sme v minulosti boli obeťami vpádu cudzích vojsk. A okrem iného aj zo strany Sovietskeho zväzu v roku 1968. Sme na takéto signály nesmierne citliví a musíme sa usilovať o spoločný postoj. Dúfam, že to bude akceptovať i nová slovenská vláda, bez ohľadu na to, kto ju bude tvoriť.
Václav Havel bol vždy aj terčom kritiky. Pamätáme si incident z roku 1991, keď ho v Bratislave zahádzali vajíčkami. Keby mohol prísť na Slovensko teraz, hrozilo by mu niečo podobné?
Dobre si to pamätám, bol som len niekoľko metrov od neho. Václav Havel to nikdy nebral osobne. Keď spomíname na vajíčkový incident na Námestí Slovenského národného povstania, niekedy máme tendenciu zabúdať na to, že vedľa Václava Havla stál Václav Klaus a i po ňom lietali vajíčka. Neberme to teda osobne.
Začali sme už hovoriť o ruskej vojne proti Ukrajine. Je určite dôležité, ako sa k nej postavili štáty strednej a východnej Európy, lebo potom aj Západ váhal menej s podporou Kyjeva. Dá sa však pre Ukrajinu urobiť viac alebo sme naše možnosti už takmer vyčerpali?
Vždy sa dá urobiť viac. Ale podstatné je, že sme urobili skutočne veľa. A spravili sme to vo chvíli, keď si viacerí naši európski spojenci neboli celkom istí, ako majú postupovať. Hovorím o prvých momentoch a týždňoch po 24. februári 2022. Vtedy konali najmä USA, Británia a stredná Európa. Pobaltské krajiny, Poľsko, Slovensko či Česko. Maďarsko asi pokrivkáva, čo sa týka praktických krokov, ale v aliančných dohodách je na rovnakej úrovni ako my ostatní. Výrazne to prispelo k tomu, že sa Nemecko, Francúzsko a ďalšie veľké štáty západnej Európy pridali k jednotnému postoju. Vypočuli si náš hlas ako názor niekoho, kto má bezprostrednú vlastnú historickú skúsenosť s takouto agresiou. Pochopili, že sa nemôžu správať ako naši spojenci v Mníchove v roku 1938 a že musia podporiť napadnutú krajinu, ktorou jednoznačne Ukrajina je.
Vyzerá to tak, že vojna bude ďalej pokračovať. Ako by mal Západ nastaviť vzťahy s Ruskom?
Všetci si želáme, aby sa vojna skončila. No sme presvedčení, že jej koniec musí znamenať mier pre napadnutého. Teda návrat nielen pred 24. február 2022, ale i pred rok 2014. Ukrajinská územná celistvosť a nezávislosť majú byť obnovené. Len veľmi ťažko si však vieme predstaviť, že by to bolo možné dohodnúť s Putinovým režimom. Z môjho pohľadu sa šanca na vyrokovanie diplomatického mieru otvára len s odchodom súčasného šéfa Kremľa, bez ohľadu na to, ako by to vyzeralo. Je možné a dokonca i pravdepodobné, že v ruskom vedení sú aj iné hlasy, ktoré sa zatiaľ neodvažujú prezentovať. Iba s Putinovým odchodom by sa otvoril priestor pre diskusiu a zmenu. V takom prípade by sme mali byť pripravení a ochotní pristúpiť na obnovenie mieru za podmienok rešpektovania medzinárodného práva. Z nich nemôžeme zľaviť. Máme skúsenosti, že ak raz pripustíme porušovanie medzinárodného práva, stane sa to opäť.
Veríte teda v to, že keby Putin skončil na čele Ruska, mohol by ho nahradiť niekto, s kým by sa azda dalo aspoň do istej miery diskutovať? Zaznievajú názory, že po súčasnom prezidentovi príde ešte niekto horší.
Áno, diskutujeme o tom. Samozrejme, nedá sa vylúčiť, že po Putinovi príde ešte niekto horší. No možno to nie je to najpodstatnejšie. Ak na čelo Ruska nastúpi niekto, kto nebude patriť k Putinovým najbližším nohsledom, lebo tí skončia s ním, tak už neponesie záťaž nevyprovokovanej agresie proti Ukrajine. Takýto človek bude mať príležitosť, aby vojnu pripísal Putinovi, a mohol by mať voľnejšie ruky pri možnom vyjednávaní o riešení konfliktu. Samotný šéf Kremľa ani jeho najbližší spolupracovníci to nemôžu urobiť. Putin a jeho ľudia stavili na vojnu celú politickú kariéru a už nemôžu cúvnuť.
Môže k narušeniu Putinovej pozície prispieť, ak by bola Ukrajina jednoznačne úspešná na bojisku?
Určite áno. Vojny sa rozhodujú na bojisku, ale hodnotenie toho, kto vyhráva, nie je úplne jednoduché. Na jednej strane je jasné, že Rusku sa za jeden a pol roka nepodarilo dosiahnuť ani jeden z pôvodných cieľov, ktoré malo. V tomto zmysle jednoznačne zaznamenala Ukrajina úspech. Ale vláda v Kyjeve explicitne hovorí i to, že jej cieľom je obnovenie územnej celistvosti krajiny vrátane oblastí okupovaných od roku 2014. Zatiaľ sa to Ukrajine nepodarilo a v tejto chvíli naozaj nevieme, či je dostatočne silná na to, aby to dokázala. Uvidíme, ako bude postupovať ofenzíva. No scenár, v ktorom Ukrajina dosiahne úspech, je oveľa pravdepodobnejší ako ten, že sa niečo významné podarí Rusom.
Čo sa stane, keď bude na Slovensku vláda, ktorá bude mať v súvislosti s vojnou podobné postoje ako maďarský premiér Viktor Orbán, a na budúci rok vyhrá v USA voľby Donald Trump a v Rakúsku krajná pravica. A ešte sa aj narušia vzťahy Poľska a Ukrajiny. Kalkuluje Putin s tým, že jednota Západu sa v istom momente rozpadne?
Som presvedčený o to, že ruský prezident na to nielen čaká, ale aktívne sa o to usiluje. Šéf ruského generálneho štábu Valerij Gerasimov o tom hovorí v teórii o hybridnej vojne. Jej súčasťou nie sú len vojenské prostriedky, ale i rozsiahle používanie dezinformácií, politických infiltrácií či úsilie o destabilizáciu vlád v krajinách, ktoré odporujú Putinovej politike. Sme toho svedkami takmer každý deň. O to dôležitejšie je, aby sme si boli vedomí toho, že práve jednota, ktorú sa nám podarilo vytvoriť, je prekážkou pre ciele ruského prezidenta. A musíme si ju udržať. Preto sa vo vyjadreniach európskych a českých politikov i amerického prezidenta Joea Bidena opakujú slová, že budú Ukrajinu podporovať, kým to bude potrebné. Pokiaľ takto vydržíme, osobne si myslím, že ruská agresia nemá šancu na úspech.