Slovenská vláda schválila zámer ministerstva obrany na obstaranie systémov protivzdušnej obrany. Ozbrojené sily SR by tak mali dostať poľské prenosné protilietadlové rakety Piorun a izraelské systémy stredného dosahu Barak. Pozreli sme sa bližšie na ich technické parametre a odôvodnenie nákupu práve týchto zbraní. Niektoré detaily sú totiž zarážajúce.
V prvom rade treba uviesť, že Slovensko novú protivzdušnú obranu potrebuje. Systém S-300, ktorý sme vlani poskytli Ukrajine, bol na konci životnosti a bez dielov z Ruska sa nedal udržiavať. Prenosným raketám Igla a systémom stredného dosahu Kub, ktoré ostali vo výzbroji OS SR, sa tiež končí životnosť a treba ich nahradiť. V prípade Igly je to do roku 2025 a pri systémoch Kub do roku 2027.
Spojenci vlani pomohli chrániť vzdušný priestor Slovenska dočasným rozmiestnením systémov Patriot a Mamba. Systémy, ktoré teraz kupujeme, ich však nenahradia. Ide o úplne odlišné kategórie. Ideálna protivzdušná obrana je viacvrstvová. Mali by ju tvoriť viaceré systémy s rôznymi vlastnosťami, ktoré by sa navzájom prekrývali a dopĺňali. V prípade útoku sa tak môžu navzájom chrániť. Obrancovia si tiež môžu vybrať, ktorý systém je najefektívnejší proti konkrétnym prostriedkom (lietadlám, balistickým raketám, dronom, strelám s plochou dráhou letu, atď.)
Slovensko chce práve takúto viacvrstvovú obranu postupne vybudovať. Existujúci plán počíta s nákupmi rôznych systémov v štyroch etapách, pričom dodávky tých posledných sa majú realizovať v rokoch 2032 až 2035. Vtedy by Slovensko malo získať aj systémy dlhého dosahu schopné bojovať s balistickými raketami.
Aktuálne sa rozhodovalo iba o prvej etape, pričom jej dodávky sa majú podľa dávnejšie schváleného plánu uskutočniť v rokoch 2025–26. Ministerstvo a vláda o prvej etape rozhodovali preto, aby sa stihlo dodržanie týchto termínov a tiež aby sa stihli nahradiť systémy Igla a Kub pred koncom ich životnosti. Navyše nejde o definitívne rozhodnutie, o čom si povieme viac neskôr. A o ďalších troch etapách už budú kompletne rozhodovať nasledujúce vlády.
Prenosné rakety
Ako náhradu za sovietske strely Igla by sme mali kúpiť poľské rakety Piorun. Tie vznikli vývojom z rakiet Grom, ktoré zas vznikli z rakiet Igla. Ide teda o príbuzné systémy. Oproti svojim predchodcom však má Piorun vylepšený navádzací systém, zvýšenú odolnosť proti klamným cieľom, a bol tiež prispôsobený pre lepšie použitie aj v noci. Raketa má infračervené navádzanie, čo znamená, že sa zameriava na teplo z motora. Má približovaciu rozbušku, čiže nemusí cieľ trafiť priamo, ale vybuchne, keď sa ocitne v jeho blízkosti a zasype ho črepinami.
Poľsko tieto nové rakety objednalo v roku 2016 a do výzbroje ich zaviedlo v roku 2019. Dodanie sa zdržalo pre problémy s motorom. Vlani ich Poliaci po ruskej invázii urýchlene dodali aj na Ukrajinu. Už na začiatku marca 2022 dosiahli Pioruny prvé úspechy, keď s nimi Ukrajinci zostrelili lietadlo Su-25 a vrtuľník Mi-24. Neskôr zničili aj ďalšie ruské stroje, napríklad helikoptéry Ka-52.
Piorun má maximálny dostrel 6,5 km do diaľky a 4 km do výšky. Úspechy dosahoval najmä v čase, keď Rusi masovo útočili, línia frontu sa často menila a ruské stroje sa ocitali priamo nad ňou. Teraz ruské helikoptéry využívajú to, že sa front hýbe pomalšie a útočia protitankovými raketami z maximálnej možnej vzdialenosti, čo je okolo 9 km. Pioruny a iné podobné rakety sú tak proti nim neúčinné. Jediná prenosná raketa, ktorú možno za týchto podmienkach na Záporožskej fronte na juhu Ukrajiny použiť, tak je švédska RBS 70, ktorá má dostrel 9 km.
Poľsko vs. Švédsko
Za celý august boli napríklad zostrelené len dva ruské vrtuľníky Ka-52. Obidva zničila ukrajinská 47. mechanizovaná brigáda, ktorá bojuje v oblasti obce Robotyne a používa práve rakety RBS 70. Výhodou švédskej rakety je aj to, že je navádzaná laserom a tým pádom je úplne odolná proti tepelným klamným cieľom aj proti elektronickému rušeniu.
A prečo píšeme o RBS 70? Pretože zo štyroch ponúk, ktoré posudzovalo slovenské ministerstvo obrany, získal najvyššie hodnotenie práve tento švédsky systém. Dostal 86,18 %, kým poľský Piorun mal 75,92 %, tesne pred tretím francúzskym systémom Mistral 3, ktorý mal 75,36 %. Nákup RBS 70 by bol logický aj z toho dôvodu, že tento systém už používa Česko a spoločne by sme mohli v budúcnosti vyjednať výhodnejšie ceny za servis a dodávky munície. Takúto spoluprácu s Českom sme rozbehli napríklad aj pri nákupe švédskych bojových vozidiel pechoty CV90 a výsledkom je úspora peňazí.
V prípade prenosných rakiet však napokon uspel Piorun. Aké argumenty na to ministerstvo použilo? Prvým je cena. Ponuka na RBS 70 bola 39,5 milióna eur, no za túto sumu by sme dostali len 12 kusov. Pioruny stoja až 65,8 milióna eur, no v tom je až 36 kusov. Poľská ponuka je teda výhodnejšia, o tom netreba diskutovať.
Rozporuplnejšie je však druhé odôvodnenie. Podľa ministerstva obrany totiž v prípade Piorunov „išlo o jedinú ponuku na komplet prenositeľný a obsluhovateľný jedným vojakom, ktorý je koncepčne podobný v súčasnosti používanému kompletu Igla. Preto sa predpokladá ľahký a efektívny prechod na tento komplet“. Všetky ostatné ponúkané systémy sú ťažšie, preto sú umiestnené na trojnožke a obsluhujú ich dvaja vojaci. Vyššia hmotnosť je daňou za to, že RBS 70 ponúka vyššie výkony. Predpokladať, že prechod na RBS 70 by tiež nebol ľahký, je nonsens. Ukrajinci začali výcvik vo Švédsku v januári a v máji už s týmito raketami bojovali.
Izraelský víťaz
V prípade systémov stredného dosahu je situácia na prvý pohľad jasnejšia. Najvyššie hodnotenie dostal izraelský systém Barak MX (95, 47 %), ktorý tak s veľkým náskokom uspel pred iným izraelským systémom SPYDER (83,92 %), nemeckým IRIS-T (72,47 %) a francúzskym VL MICA (65,22 %). Tu sa žiadne zmeny poradia nekonali a na obstaranie bol navrhnutý a schválený práve systém Barak.
Zo všetkých štyroch ponúk bol najlacnejší. Systém Barak so strediskom riadenia streľby, radarom a tromi odpaľovacími zariadeniami schopnými niesť po osem rakiet, stojí 128,1 milióna eur. Druhý v poradí bol systém SPYDER s cenou 149,5 milióna eur. Zvyšné dva boli ešte drahšie. Čo sa týka ceny, tam opäť niet čo riešiť – zvolený variant je najvýhodnejší.
Nejaké malé „ale“ sa však predsa len objavili aj v tomto prípade. Všetky tri zvyšné systémy sú samohybné – to znamená, že ich prvky sú umiestnené na automobilových podvozkoch a v prípade potreby môžu jednoducho zmeniť pozíciu. Barak je tiež označovaný ako mobilný, ale v tom zmysle, že jeho prvky sú umiestnené na platformách, ktoré prepravujú nákladné automobily. Platformy s odpaľovacími zariadeniami tak treba najprv vyložiť, pripraviť do palebnej polohy a v prípade potreby ich treba zase najprv naložiť a až potom možno odísť.
Vycvičená obsluha by mala tento proces zvládnuť relatívne rýchlo. Nikdy to však nebude rýchlejšie, ako v prípade samohybných podvozkov. Vojna na Ukrajine ukazuje, že schopnosť rýchlo meniť pozíciu často rozhoduje o prežití. Navyše, vykladanie a nakladanie platforiem systému Barak zbytočne komplikuje prácu aj výcvik ich obsluhy – hoci v prípade prenosných rakiet ministerstvo argumentovalo práve jednoduchosťou celého procesu.
Druhé „ale“ sa týka udávaných výkonov systému. Barak MX má oproti všetkým ostatným ponúkaným systémom najväčší dostrel, až 35 km. Pri tých ostatných sa udáva dostrel 20 km. Pre úplnosť treba dodať, že Barak MX môže odpaľovať tri rôzne druhy rakiet s rôznym dostrelom, pričom tá najvýkonnejšia má dosah až 150 km. Slovensko však požadovalo rakety stredného dosahu a aj uvádzaná nízka cena napovedá, že ide o strely s dosahom 35 km.
V prípade rakiet Barak ide o hodnoty udávané výrobcom, ktoré ešte nebola overená praktickým nasadením v boji. Ako píše rakúsky expert Tom Cooper, jedna vec je dosiahnuť nejaký dosah (či už radaru alebo rakiet) v ideálnych podmienkach pri testovaní, a úplne iná vec sú hodnoty dosahované v bojovej situácii za podmienok, ktoré si obsluha nevyberá a nepriateľ sa ich snaží ešte viac skomplikovať.
Tým v žiadnom prípade nechceme povedať, že izraelský výrobca klame a že hodnoty, ktoré uvádza, nemusia byť presné. Len si treba overiť, či dostrel 35 km naozaj platí rovnako na rovnej púšti aj v kopcovitom teréne. To si uvedomuje aj ministerstvo obrany SR. V časti, ktorá popisuje riziká nákupu, sa na prvom mieste ako najvýznamnejšie spomína práve možné nesplnenie deklarovaných takticko-technických údajov. Ako protiopatrenie proti tomu ministerstvo navrhuje „praktické overenie deklarovaných údajov na mieste pred či počas rokovaní o uzatvorení zmluvného vzťahu“.
Tým sa dostávame k definitívnemu podpisu zmlúv, ktorý sa ešte neudial. Schválenie návrhu vládou znamená len toľko, že teraz začne ministerstvo obrany rokovať s Poľskom a Izraelom o konkrétnych podmienkach. Počas týchto rokovaní sa bude tiež usilovať o preverenie a odstránenie možných rizík. O konečnej podobe zmlúv bude potom opäť rozhodovať vláda, tentoraz tá nová.