Spoločnosť pre nemecký jazyk vlani vyhlásila za slovo roka výraz Zeitenwende, teda dejinný obrat. Kancelár Olaf Scholz ho použil po veľkej ruskej invázii na Ukrajinu. No Berlín čelil kritike, že Kyjevu pomáha len pomaly. V tejto chvíli je už Nemecko medzi krajinami, ktoré Ukrajine dodávajú najviac ťažkých zbraní. Nakoľko je kritika Scholza oprávnená?
Nemecko je teraz druhým najväčším podporovateľom Ukrajiny. Vláda v Berlíne prešla istým vývojom vrátane samotného Scholza a chvíľu trvalo, kým prijala určité rozhodnutia. Dá sa však povedať i to, že je dobré, že sme diskutovali o podpore Ukrajiny. Mohli byť kratšie debaty a rozhodnutia sa mali rodiť rýchlejšie. Je však dôležité, aby sa politici usilovali nájsť konsenzus v spoločnosti a aby ho dokázali udržať.
Nemyslíte si, že Scholz už aj oľutoval, že si vybral taký silný výraz ako Zeitenwende? Predošlá kariéra sociálneho demokrata nenaznačovala, že by sa ako kancelár chcel pustiť do nejakých rýchlych konkrétnych zmien.
Neviem, či to ľutuje. Slovo Zeitenwende použil v rámci politickej rétoriky, aby bolo jasné, že stojíme na historickej križovatke. Samozrejme, naplniť tento výraz konkrétnymi krokmi je niečo úplne iné. Scholz však toto slovo potreboval, lebo nemecká politika sa musela zásadne zmeniť. Bolo nevyhnutné urobiť jednoznačný obrat vo vzťahoch s Ruskom, v oblasti energetiky a v obrane a bezpečnosti. Čím zásadnejšiu zmenu politiky chcete urobiť, tým viac potrebujete výraz ako Zeitenwende, aby ste vaše konanie vedeli obhájiť a brániť. Toto slovo si Scholz vybral zámerne, aby mohol nemeckej verejnosti povedať, že sa deje niečo obrovské, čo sme nepredpokladali. A preto musíme začať robiť veci úplne odlišným spôsobom. Netýka sa to len bezpečnosti a ozbrojených síl, ale i toho, ako Nemecko rieši otázky energií či obchodu.
Na prednáške v GLOBSEC-u ste uviedli, že Európa musí teraz budovať svoju bezpečnostnú architektúru proti Rusku, nie s Ruskom. Ako by to malo vyzerať?
Kladiem dôraz na to, že sa vytvára nový bezpečnostný poriadok, ktorého súčasťou budú dva dôležité prvky. Zachováme mnohé z vecí, ktoré sme teraz urobili, aby sme sa bránili proti Rusku a pomáhali chrániť Ukrajinu. Týka sa to konfrontácie s Moskvou, bez ohľadu na to, ako a kedy sa vojna skončí. Kým je šéf Kremľa Vladimir Putin pri moci, ťažko si viem predstaviť, že by sme zrušili sankcie a prestali by sme sa snažiť Rusko izolovať politicky a ekonomicky. Možno jedného dňa budeme vedieť opäť spolupracovať s Moskvou, ale teraz sa musíme zamerať na prehlbovanie vzťahov v rámci Európy. Veľkú zodpovednosť tu má EÚ.
Čo by mala urobiť?
Mala by vytvoriť formáty, ktoré spoja krajiny Európskej únie a štáty, ktoré sú mimo nej. Musia však fungovať oveľa zmysluplnejšie ako tie, ktoré tu máme z minulosti, či už sa to týka Európskej susedskej politiky, alebo rozširovania. Európska dvadsaťsedmička by mala rozšíriť spoluprácu s nečlenskými štátmi najmä v oblasti bezpečnosti.
V tejto súvislosti sa často hovorí o tom, že je potrebné poslať na východ Európy viac vojakov.
Spolupráca v oblasti bezpečnosti nie je len o armádach. Tie azda z dlhodobého hľadiska ani nie sú najdôležitejšie. Bezpečnosť súvisí s mnohými oblasťami. S infraštruktúrou, energetikou, klimatickými zmenami či environmentálnymi politikami. EÚ a štáty mimo nej by vo všetkých mali spolupracovať. Samozrejme, v prvom rade je to otázka peňazí. Ale boli by to dobré investície.
Čítajte viac Fico, Musk či Trump. Teší sa už Putin, že sa podpora Západu pre Ukrajinu oslabí?
Povedali ste, že konfrontácia s Ruskom bude pokračovať, kým bude na jeho čele Putin. Mal by Západ podporiť iniciatívy, ktoré by mohli viesť k zmene režimu v Moskve?
Bol by som veľmi opatrný, čo sa týka takejto debaty. Pri pohľade zvonku nie je práve jasné, koho by Západ v Rusku mohol a mal podporiť. Režim na verejnosti prezentuje, aký je homogénny, ale v skutočnosti to možno nie celkom platí. V jeho rámci existujú rôzne skupiny, ktoré môžu byť vo vzájomnom konflikte. Nedá sa vylúčiť, že toto v istom momente povedie k zmenám. Je však mimoriadne zložité s tým čokoľvek zvonku robiť. A bolo by to aj nebezpečné. Najmä preto, že Kremeľ neustále domácu opozíciu nálepkuje tak, že je nástrojom Západu, USA a EÚ. Teda, že nepredstavuje skutočné ruské hlasy. Samozrejme, takéto vyjadrenia majú výrazný vplyv na to, ako ľudia opozíciu vnímajú, a fungujú bez ohľadu na to, čo sa Západ usiluje urobiť. Na druhej strane by sme mali spolupracovať s ľuďmi, ktorí odišli z Ruska, a s tamojšou občianskou spoločnosťou, ak sa na to naskytne príležitosť. Nemali by sme však týchto ľudí vystavovať ešte väčšiemu riziku, akému už čelia.
Ukrajina dostáva zbrane od spojencov, ale tie zároveň neraz prichádzajú s istými obmedzeniami, čo sa týka ich použitia proti Rusom na ruskom území. Mal by Západ naďalej dodržiavať tieto červené čiary?
Týka sa to aj technických detailov, na ktoré nie som expert. Pre mňa je to však trochu čudná debata, keď hovoríme, na aké vzdialenosť môžu Ukrajinci ničiť ciele vo vlastnej krajine, ktorá je dosť veľká. Napríklad Londýn už poskytol Kyjevu zbrane, ktoré dokážu zasiahnuť územie Ruska. Ukrajinská vláda však opakovanie tvrdí, že ich takto nepoužije. Sú na to politické dôvody. Ale napríklad Nemecko by v tom malo viac dôverovať ukrajinským partnerom, lebo to má vplyv na celkovú situáciu. Na jednej strane je agresor. Rusko nedodržiava žiadne pravidlá medzinárodného práva. Na strane druhej sa Ukrajina musí brániť, ale v tomto úsilí čelí istým obmedzeniam v tom, čo môže robiť. Tieto limity Kyjevu určili jeho západní podporovatelia. Pritom Ukrajina sa podľa medzinárodného práva môže brániť i na území Ruska. Chápem, že vlády v USA či v Nemecku sú opatrné, lebo isté konanie Kyjeva by mohlo otvoriť nové scenáre vo vzťahu k Moskve. Ukrajine by však pomohlo, keby mohla napríklad ničiť lietadlá na ruskom území, nie čakať, že ju zbombardujú. Ak dávame Kyjevu zbrane, mali by sme ho nechať využiť ich tak, ako by sme ich použili my.
Keď to zjednoduším, existujú dva tábory. Jeden hovorí, že Rusko je potrebné zasiahnuť do tej miery, aby si uvedomilo, že nemôže pokračovať vo vojne, a je výlučne na Ukrajine, aby definovala mierové podmienky. Druhý tábor v podstate hovorí, že Rusku musíme aspoň trochu vyhovieť aj preto, že je to jadrová superveľmoc. Ako to vnímate vy?
Som za to, aby sa podarilo dosiahnuť spravodlivý mier. Opísali ste dva scenáre, no podľa mňa sa vojna neskončí na základe jedného z nich. Začnem tou druhou pozíciou. Tá sa dá z hľadiska teórie medzinárodných vzťahov označiť za tvrdý realizmus a jej predstaviteľom je napríklad John Mearsheimer. Zaujímavé však je, že používa tie isté argumenty, ku ktorým sa v Nemecku uchyľuje krajná ľavica a pravica. Z môjho pohľadu sú tieto postoje zdiskreditované. Čo sa týka prvej pozície, tá hovorí, že Kyjev musí povedať kedy, ako a prečo sa skončí vojna. A je to aj politické vyjadrenie podpory pre Ukrajinu s tým, že o mieri sa nebude rozhodovať vo Washingtone a v Bruseli. Predpokladám však, že nakoniec to bude vyzerať trochu inak. V istom momente asi zo strany Ukrajiny, ale aj iných krajín, ktoré ju podporujú, uvidíme diskusiu o tom, čo je pre Kyjev akceptovateľné, hoci by to mohlo znamenať, že Rusko sa nestiahne zo všetkých okupovaných oblastí. Netvrdím, že si želám takýto vývoj, ale myslím si, že také niečo sa dá očakávať. Nebude to také čierno-biele ako scenáre, ktoré ste opísali.
Čítajte viac Politológ Pehe: Fico a Moskva? Slovensko lepšie vzťahy s Ruskom určite nezachránia
Ako dlho bude ešte vojna pokračovať?
Naozaj to neviem predpovedať. Sme svedkami zložitej ukrajinskej protiofenzívy, čo je výsledok aj toho, že západné zbrane prišli pomerne neskoro. Možno ich naozaj nebolo možné dodať rýchlejšie, ale do istej miery stratila Ukrajina iniciatívu, ktorú na svoju stranu získala vlani na jeseň. Jej protiofenzíva však v nejakej forme bude minimálne do zimy pokračovať a Kyjev ju opäť spustí na jar. Bolo by skvelé, keby sa zajtra podarilo dosiahnuť mier, ale ten by musel brať do úvahy aj osudy Ukrajincov žijúcich na okupovaných územiach. Nevidím to však optimisticky, preto sa musíme pripraviť na to, že vojna bude pokračovať i na budúci rok.