Podľa neho slovenská zahraničná politika vôbec nie je statická, ako to povedal Fico. „Je taká dynamická, že ktokoľvek si sadne do kresla ministra, bude sa mu pariť pod zadkom,“ vyhlásil Wlachovský.
Vyzerá to tak, že budúci slovenský premiér Robert Fico má záujem o stretnutie s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Podľa mňa to jednoznačne vyplýva z toho, čo predseda Smeru povedal k nedávnemu summitu novej čínskej hodvábnej cesty v Pekingu. Fico vyhlásil, že ak by bol predsedom vlády, tak by naň išiel. A bol tam aj šéf Kremľa. Ak by sa Fico rozhodol stretnúť s Putinom, čo by to znamenalo pre zahraničnopolitickú reputáciu Slovenska a pre diplomaciu krajiny?
Myslím si, že to je trošku „nadinterpretácia“ toho, čo Robert Fico povedal. Pozorne som to počúval. Uviedol, že by išiel na summit Iniciatívy pás a cesta do Pekingu, no nepovedal, že by sa tam stretol aj s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Pochopil som to tak, že Robert Fico oznámil, že opätovne bude mať politiku všetkých vektorov a že bude cestovať i k partnerom, ako sú čínsky premiér alebo čínsky prezident. To, či by sa pritom stretol s Putinom, ako to urobil maďarský premiér Viktor Orbán, neviem povedať, ale myslím si, že by to bola veľká chyba.
Fico rád hovorí, aké je potrebné rokovať o mieri. Existuje scenár, že by mohol byť akousi spojkou medzi Európskou úniou a Ruskom? Napríklad v roku 2005 sa v Bratislave konal summit Bush – Putin. Takže Slovensko môžu v niektorých dôležitých krajinách vnímať ako akéhosi sprostredkovateľa. Alebo to tak nie je?
Podľa atmosféry, ktorá dnes panuje v EÚ, si nemyslím, že by si únia vyberala sprostredkovateľov zo svojich radov. Nie je na to ani vôľa v Rusku. Keby taký sprostredkovateľ bol, išlo by o niekoho mimo hlavných blokov. Je to len môj odhad, ale v takej situácii ešte zďaleka nie sme.
Keby ste dostali ponuku zostať v nastupujúcej vláde ministrom zahraničných vecí, prijali by ste ju?
Nie. Nestotožňujem sa s rétorikou, ktorá v oblasti zahraničnej politiky vzniku novej vlády predchádzala. Myslím si, že je potrebné ju nejakým spôsobom upraviť či napraviť. Pozícia ministra zahraničných vecí tejto vlády bude pomerne zložitá. Bude veľa závisieť od prvých týždňov komunikácie nového šéfa diplomacie a premiéra, akým spôsobom sa k Slovensku postavia naši partneri.
Vaším nástupcom má byť Juraj Blanár zo Smeru. Ak vravíte, že to bude náročné, čo by ste mu poradili vzhľadom na geopolitickú situáciu? Na hraniciach Slovenska je v podstate vojna a rozhorel sa konflikt na Blízkom východe.
Nie som v pozícii, aby som mu radil. Moje odporúčanie pre každého nového ministra však je, aby najprv pozorne počúval našich zahraničných partnerov, priateľov a spojencov. Základom slovenskej zahraničnej politiky je to, kde sme ukotvení, teda v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Čiže najprv by som si vypočul tých spojencov, ktorí zabezpečujú našu obranu. Počúval by som partnerov v EÚ, s ktorými máme najsilnejšie hospodárske vzťahy, lebo 90 percent akýchkoľvek sektorov slovenskej ekonomiky je naviazaných na štáty únie. Nemôžeme sa tváriť, že to tak nie je. Potom by som konal. Najprv je však potrebné chvíľu počúvať, až následne začať rozprávať. Nie naopak.
Povedali ste, že by ste neprijali ponuku byť v novej vláde. Čo vás konkrétne vyrušovalo na rétorike, ktoré zaznieva v súvislosti so zahraničnou politikou?
Viackrát som to deklaroval vo svojich verejných vystúpeniach. Naozaj si myslím, že na budúcnosť Slovenska bude mať zásadný vplyv to, akým spôsobom dopadne konflikt na Ukrajine a ako sa Kyjev i svet vyrovnajú s ruskou agresiou. Bude to mať jednoznačný dosah na formovanie nielen celkovej budúcej európskej bezpečnosti, ale aj Slovenska. Mali by naďalej pristupovať k Ukrajine ako ku partnerovi, ktorému je potrebné pomôcť a ktorému treba dať európsku perspektívu. Musíme ho podporiť pri obrane jeho územia a nestačí len rozprávať o teritoriálnej integrite a suverenite. Je potrebné pre to aj niečo robiť.
Čítajte viac Politológ Pehe: Fico a Moskva? Slovensko lepšie vzťahy s Ruskom určite nezachránia
Čiže sa obávate, že nová vláda bude viac rozprávať, ale bude pre to menej niečo robiť? Aj vzhľadom na niektoré Ficove výroky, ale aj ďalších predstaviteľov Smeru či SNS.
Máme pred sebou niekoľko týždňov, keď si to budeme môcť v praxi overiť. Nerád vkladám iným ľuďom do úst, čo by mali hovoriť alebo čo by si mali myslieť. Uvidíme v praxi, ako sa k tomu vláda postaví. Má šancu a možnosť presvedčiť našich kľúčových partnerov o tom, ako to myslí.
Máte nejaké skúsenosti s Jurajom Blanárom, čo sa týka zahraničnej politiky a debát o nej? Už sme hovorili o zložitej geopolitickej situácii a v tejto súvislosti môžem spomenúť aj vzťahy s Maďarskom, kde je dlhodobo šéfom diplomacie Péter Szijjártó. Čo dokáže v náročných rokovaniach Blanár?
Nemám veľkú skúsenosť s podpredsedom Národnej rady Jurajom Blanárom okrem pár momentov, keď som vystupoval v parlamente. Myslím si, že to bolo vždy z jeho aj z mojej strany maximálne korektné. Keď som nejako komunikoval s ľuďmi zo strany Smer vo veci zahraničnej politiky, často to bolo so šéfom zahraničného výboru Mariánom Kérym. A musím povedať, že to väčšinou fungovalo prakticky i korektne. Snažím sa k problémom pristupovať tak, aby sa vyriešili. Pokiaľ sa to dá, tak pragmaticky, ale zároveň s jasnými hodnotami. Nemôžem teda tvrdiť, že mám väčšie skúsenosti s Jurajom Blanárom. Môžem však povedať, že na to, čo ho čaká, je potrebná istá výbavu. Bude zásadným spôsobom dôležité, ako komfortne sa bude cítiť v komunikácii s partnermi a či má skúsenosti z nejakých väčších medzinárodných rokovaní, lebo nás čakajú ťažké diskusie. Poviem to takto, že v novembri uplynie 25 rokov, čo pôsobím v tomto rezorte. A napriek tomu, ledva som sa dostal do pozície ministra zahraničných vecí a išiel som na svoju prvú Radu EÚ, mal som veľmi veľký rešpekt pred vstupom do sály a pred stretnutím s partnermi. Treba mať na to výbavu.
Keď ste povedali, čo by ste mu možno poradili, tak jednou z vecí je, že k funkcii a k tomu, čo ho čaká, je potrebné mať rešpekt?
Rešpekt a pokoru. To by som poradil komukoľvek bez ohľadu na jeho politickú príslušnosť pred vstupom na ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí a pred zasadnutím na stoličku ministra.
A tá výbava, čo je v nej najdôležitejšie?
V nej je veľmi dôležitá komunikácia, a to aj v cudzích jazykoch, a schopnosť porozumieť partnerovi. Je potrebné vedieť rozoznávať i neverbálne signály a uvedomovať si kontext a to, ako vyzerá šachovnica okolo nás a kto s akými figúrkami hrá.
Zostanete na ministerstve, keď nastúpi nová vláda?
Som zamestnanec v štátnej službe a chcem si vyčerpať dovolenku. Potom uvidím ako ďalej, ale s najväčšou pravdepodobnosťou pôjdem mimo rezortu.
Aký je hlavný dôvod vášho plánovaného odchodu?
Keď sa človek dostane do kresla ministra zahraničných vecí, tak to svojím spôsobom predstavuje určitý vrchol. Mohol by som ísť robiť niekde veľvyslanca, ale na to by ma musela nominovať nová vláda. Nie som si istý, či to momentálne chcem. A ani taká ponuka neprišla, takže môžem reagovať len na veci, ktoré sú reálne. Dôvodom je i to, čo som už povedal. Rétorika, ktorú nastupujúci politici používali pred voľbami, a spôsob, ako sa vyjadrovali k iným predstaviteľom štátu. Takto si ja nepredstavujem diplomaciu, ale ani bežné medziľudské vzťahy. Keby sa v budúcnosti opätovne naskytla príležitosť, aby som sa nejakým spôsobom znova zapojil do zahraničnej služby, určite to budem zvažovať, lebo ma to baví. Je to krásna práca, ale momentálne to cítim tak, ako to cítim. A koniec koncov, mnoho mojich kolegov vrátane mojich dvoch bezprostredných predchodcov to tak riešilo. Nehovoriac o Petrovi Kmecovi, ktorý tiež z rezortu odišiel, alebo Tomášovi Valáškovi, ktorý rovnako robil veľvyslanca, a potom sa rozhodol pre politickú dráhu. Ja o nej zatiaľ neuvažujem. Skôr to momentálne vidím na nejaký think-tank alebo na biznisovú sféru.
Na Slovensku GLOBSEC? Alebo skôr mierite do zahraničia?
Zatiaľ zostávam na Slovensku. Možno budú aj nejaké medzinárodné príležitosti, ale ešte nechcem hovoriť úplne presne, pokiaľ to nie je dohodnuté.
Dá sa očakávať, že z ministerstva odíde viac ľudí po nástupe novej vlády?
Nechcem vyzývať na žiadny exodus. Všetko bude závisieť od toho, ako sa bude nová vláda správať. Nemyslím si, že to bude až také dramatické, ako to možno teraz vyzerá. Teda chcem v to veriť a dúfať. Slovenská zahraničná politika má 30 rokov nejakú líniu a nevidím dôvod na to, aby sa menila. Najviac sa obávam toho, že my budeme stále slovne podporovať EÚ a NATO, ale v praxi to nebudeme napĺňať činmi a nepridáme sa k dôležitým projektom a iniciatívam v rámci týchto dvoch zoskupení. A môže k tomu dôjsť vedome, ale v podstate i nevedome, bez nejakej cielenej snahy. Iba k tomu prispeje nepochopenie a neschopnosť alebo nesprávny odhad situácie. Lebo naozaj treba mať skúsenosti v zahraničných vzťahoch. Nechápem, aké majú ľudia v politickej sfére predstavy o diplomatoch. Tí sa tvoria. Diplomat sa formuje roky a zoceľuje sa tým, ako chodí na rôzne vyslania, absolvuje mnohé rokovania a buduje si partnerstvá. Cesta k vytvoreniu špičkového diplomata je veľmi, veľmi dlhá. No len málo stačí, aby takýto človek buchol dverami a odišiel niekam inam. Špičkoví diplomati majú svoje kvality a vedia byť veľmi atraktívni na pracovnom trhu aj pre medzinárodné organizácie alebo pre medzinárodný biznis.
Je Robert Fico niekto, koho by ste zaradili do kategórie diplomat? Minimálne v tom zmysle, že má za sebou skúsenosti trojnásobného premiéra a bol na mnohých summitoch EÚ.
Nie. Robert Fico je niekto, koho mám zaradeného v kolónke politik a politický vodca, ktorý sa na veci pozerá optikou vlastných alebo straníckych záujmov. Dúfam, že niekedy aj z hľadiska záujmov krajiny.
Ale má kontakty. A rád hovorí, že on pozná všetkých ľudí, ktorí sedia pri európskom stole, a spomína, že Smer nie je tabula rasa, že predsa on doviedol Slovensko do Schengenu, eurozóny a podobne.
Samozrejme, že Smer nie je tabula rasa. Len sa naši partneri pýtajú, či Fico je ten človek, ktorý vyhlasoval, že chce, aby Slovensko patrilo do jadra Európskej únie. Či je to ten istý politik s jeho súčasnými výrokmi a rétorikou. To je otázka, ktorá zaznieva. Nikto nespochybňuje schopnosti a styky Roberta Fica. Otázkou je, čo je jeho presvedčenie a čo je jeho politika. O tom sa dnes hovorí.
Takže, keď štát nemá takpovediac upratané doma, horšie sa mu vykonáva zahraničná politika?
Je to dosť zásadná debata. Vracia ma to takmer o 25 rokov dozadu, keď som ešte pôsobil vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a vládol tu hlboký „mečiarizmus“. Boli to roky 1995 – 98. Vtedy som pre jeden nemecký think-tank napísal prácu, ktorú mám stále doma odloženú, a mala názov: Dvojtvárna zahraničná politika vlády Vladimíra Mečiara. V nej som vysvetlil, že nie je možné niečo robiť doma a niečo iné potom tvrdiť vonku. Lebo jednoducho to nefunguje. A tak, ako to nefungovalo vtedy, nebude to fungovať ani teraz. A možno je to teraz ešte výraznejšie. Obávam sa, aby sme v mene nejakých domácich úprav nestratili dlhé roky budované postavenie Slovenskej republiky v zahraničí. A je čo stratiť.
Fico však hovorí o statickej zahraničnej politike a o šťukách a podobne.
Slovenská zahraničná politika vôbec nie je statická. Je taká dynamická, že ktokoľvek si sadne do kresla ministra, bude sa mu pariť pod zadkom. Viem to povedať. Sám som z toho unavený a to som v tom kresle sedel iba päť mesiacov.
Keby to nová vláda chcela, môže zastaviť pomoc pre Ukrajinu zo strany Západu, respektíve EÚ?
Môže ju pozastaviť za cenu veľkých strát pre seba a pre svoje postavenie. Áno, vidíme to, robí to Maďarsko. Po stretnutí formátu C5, teda Rakúska, Česka, Slovinska, Maďarska a Slovenska, som na tlačovej konferencii dostal otázku, ktorú voľne parafrázujem, či sa aj Slovensko stane trójskym koňom ruských záujmov v Európe. Vtedy som povedal, že nie a že Slováci sú dosť bystrí na to, aby k tomu nedošlo. Ale teraz to budeme musieť preukázať aj v praxi. Keď som nastupoval do tejto pozície, predseda Smeru Robert Fico hovoril niečo o tom, že som si bol po nejaké noty či čo. Ja mám pocit, že tu niekto intenzívne noty dostáva z Ruska. Alebo sa tak tvári. Toto je to, čo ma trápi. Nakoniec to môže vyzerať tak, že tí, čo najviac kričia, akí sú suverénni vo svojej zahraničnej politike a ako stoja za našimi národnými záujmami, tak práve títo ľudia môžu obhajovať cudzie záujmy. A obetovať tomu i túto krajinu. Veľmi by ma to mrzelo. Ale hovorím aj to, že to uvidíme podľa konkrétnych činov.
Čítajte viac Fico, Musk či Trump. Teší sa už Putin, že sa podpora Západu pre Ukrajinu oslabí?
Môže teda Blanárova nominácia definovať budúce činy? On, tak ako vedenie jeho strany, spochybňuje podporu pre Ukrajinu.
Uvidíme, či bude podľa toho reálne konať, ale je to maximálne znepokojujúce. Pán Blanár úspešne šíril hoax o 14-tisíc obetiach z roku 2014, za ktoré vraj nesú zodpovednosť Ukrajinci. Dávno to bolo vyvrátené a je jasne zdokumentované, že nič také sa tam v tomto duchu nestalo. Je veľmi smutné, keď niekto recykluje takéto nepravdy.
Aké vzťahy očakávate medzi novu vládou a Maďarskom? Fico tvrdí, že on sa vedel dohodnúť s Budapešťou, čo vraj iní nedokázali.
Naozaj? Ja si teda spomínam na celú škálu pôsobenia Roberta Fica v slovensko-maďarských vzťahoch. A na začiatku to vôbec nebolo také skvelé. Pamätáme si prípad Hedvigy Malinovej. Pamätáme si otočenie prezidenta Lászlóa Sólyoma na moste. Vtedy to boli najťažšie a najhoršie slovensko-maďarské vzťahy. Je potrebné si to povedať a nemali by sme na to zabúdať.
Fico môže tvrdiť, že potom to vyriešil.
Môžeme povedať, že na nejakej úrovni došlo k porozumeniu medzi Viktorom Orbánom a Robertom Ficom, čo sa týka ich názorov na mnohé ideologické otázky. Prekvapuje ma to, pretože jeden sa pasuje za sociálne cítiaceho ľavičiara a druhý zasa za konzervatívneho pravičiara. Ale zdá sa, že obaja sú v prvom rade vcelku úspešní populisti, ktorí sa vedia zhodnúť. A celkom úprimne – v poslednom období môžeme pozorovať intenzívnejšiu politickú komunikáciu medzi Fideszom a Smerom. Akoby mal záujem prebrať niektoré prvky nielen orbánovskej rétoriky, ale i spôsobu vládnutia.
K Ukrajine pribudla ďalšia vojna na Blízkom východe. Slovensko sa jasne postavilo za to, že Izrael má, samozrejme, právo na obranu pred útokmi Hamasu. Ale rezort diplomacie pripomenul aj to, že riešenie budúcej situácie spočíva vo vytvorení dvoch štátov.
Je to dlhodobo naša pozícia.
Čítajte viac Irán, Izrael, Rusko... Túži niekto po väčšej vojne na Blízkom východe?
Aký ďalší vývoj očakávate? Hrozí väčšia regionálna vojna? A ak áno, akým spôsobom by mohol Slovensko takýto konflikt zasiahnuť?
Dá sa to rozdeliť na niekoľko častí. Odohral sa masívny teroristický útok Hamasu proti Izraelu. V jeden deň pri ňom zahynulo najviac obyvateľov krajiny od vzniku štátu Izrael. Vždy je potrebné povedať si to na začiatku. Brutalita, násilie, zvrátenosti a šialenosti, ktoré sme videli, museli zasiahnuť každého civilizovaného človeka. Naozaj to nepatrí do tohto sveta, a preto má Izrael absolútne právo sa brániť a riešiť to. A tak sme k tomu od začiatku pristúpili. Zároveň hovoríme, že Hamas nereprezentuje Palestínčanov. Dokonca v jednom nedávnom interview som už, myslím, spomenul, že najväčší počet rukojemníkov, ktorých Hamas má, sú práve Palestínčania. Táto organizácia už dlho ovláda Gazu. Mohla urobiť niečo pre to, aby tam ľudia žili lepšie. Namiesto toho budovala tunely, rakety a pripravovala sa na útoky voči Izraelu. Čiže to, akým spôsobom Hamas koná, hovorí všetko o jeho charaktere a myslím si, že viac k tomu ani netreba dodávať. Áno, má to potenciál na väčší regionálny konflikt. Práve preto dnes vidíme, koľko svetových lídrov smeruje do Izraela a rokuje s ním i s okolitými arabskými štátmi. Ide o to, aby sa podarilo zabrániť rozšíreniu násilia, napätia a bojov, aby z toho nevznikol regionálny konflikt. Samozrejme, že to má vplyv a môže to mať úplne bezprostredný dosah na Slovensko. Akákoľvek vojna na Blízkom východe vyvoláva nové vlny utečencov a dodnes zápasíme s výsledkami konfliktu v Sýrii. Migranti, ktorí sem chodia, sú väčšinou z tejto oblasti. Okrem toho, konflikt na Blízkom východe odvracia pozornosť od ruskej agresie proti Ukrajine, a ani zdroje západných spojencov nie sú nevyčerpateľné. Stále viac vidíme, ako okolo Európy vznikajú nové ohniská napätia a konfliktné zóny. Netýka sa to iba Blízkeho východu, ale i pásma subsaharskej Afriky. My sa s tým musíme vedieť nejakým spôsobom vyrovnať. Nie ako Slovensko, ale ako EÚ, ktorej je Slovensko súčasťou.
Nakoľko má byť súčasťou komunikácie medzinárodného spoločenstva s Izraelom, že sa musí usilovať, aby bol počet civilných obetí čo najnižší? Deje sa to?
Každý boží deň. Myslím si, že Izrael si veľmi dobre uvedomuje tento problém. Je mu to naozaj pripomínané každý deň. Práve z obáv, aby nedošlo k vysokému počtu civilných obetí. Pripravuje sa pozemný útok v Gaze a Izrael vyzval ľudí, aby sa evakuovali z jej severnej časti. Je to naozaj mimoriadne nebezpečné. Okrem toho sa v súvislosti s tým môžu šíriť rôzne dezinformácie a nesprávne informácie. Keď sa to už stane, tak takáto správa trikrát obletí svet, kým sa zistí, ako to naozaj bolo. Potom to môže vyvolať ďalšie vlny napätia a násilia v okolitých arabských alebo moslimských krajinách.
Čiže ste presvedčený, že Izrael robí všetko preto, aby obmedzil civilné obete?
Áno. Izraelčania nemajú záujem na nejakom bezbrehom zabíjaní a vraždení ako mal Hamas. Sú to absolútne neporovnateľné veci. Oni to majú vyjasnené a vôbec o tom nepochybujem. Izrael si je vedomý ťažkej pozície, ktorú má vo vzťahu k svetovej verejnej mienke. Nie je prvýkrát v takejto situácii. Rovnako ho na to nabádajú jeho najväčší spojenci. Myslím si, že Izrael všetky tieto faktory berie a musí brať do úvahy.