Beneš sa v marci 1945 vracal z exilu v Londýne do vlasti cez Moskvu. Mal namierené do Košíc, ktoré boli oslobodené už na konci januára, čím sa fakticky stali dočasným hlavným mestom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Harriman sa s ním rozprával pri čaji dve hodiny. Beneš prišiel za ním na veľvyslanectvo sám. Predtým bol na návšteve v Kremli, odkiaľ odchádzal s príjemnými dojmami.
Stalin: Sovietska politika sa preorientovala
Harriman napísal, že Beneš vyslovil veľkú spokojnosť s prijatím u Stalina a s tým, čo povedal na jeho adresu počas večere: „Stalin mal dva príhovory, o ktorých si Beneš myslí, že boli zvlášť významné. V prvom Stalin vysvetlil, že sovietska vláda si neželá presadzovať starú cársku politiku panslavizmu."
Podľa prezidenta šéf Kremľa tvrdil, že táto politika nemá reálne základy. Na druhej strane pripomenul, že slovanské krajiny mali spoločné bezpečnostné záujmy zoči-voči agresii nacistického Nemecka.
Ďalšie dôležité slová z Benešovho pohľadu zazneli od Stalina v druhom príhovore. „Veľa ľudí podozrievalo Sovietsky zväz, že si želá boľševizovať Európu. Keď sa obrátil k Benešovi, povedal, že mali ste pravdu pri tomto podozrení, ale na druhej strane už neexistuje opodstatnenie obávať sa toho, pretože sovietska politika sa preorientovala na súčasné podmienky," informoval Harriman.
Beneš vravel, že Stalin v súkromnej debate poznamenal, že dobre pozná československých komunistických politikov, keďže viacerí prežili obdobie vojny v Moskve. „Povedal, že sú dobrí vlastenci, ale nosia ,blinkre', čo znamená, že sa príliš koncentrujú na vlastnú ideológiu, a Benešovi naznačil, že by mal rozšíriť ich rozhľad," napísal ambasádor v správe z 31. marca 1945.
Čítajte viac Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?
Beneš videl výhodu v kariérnom diplomatovi
Čo sa týka novej vlády, ktorú mal Beneš vymenovať po príchode do Košíc, posťažoval sa Harrimanovi, že s ňou nie je veľmi spokojný, ale že to „mohlo byť horšie". Zo zápisu nevyplýva, čo mu presne prekážalo, no veľvyslanec uviedol, že prezident mal na mysli problémy spojené s československými politickými stranami a ich predstaviteľmi. Nesúviselo to podľa jeho slov so zasahovaním Sovietov.
Beneš informoval Harrimana, že predsedom vlády sa stane sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger. O dovtedajšom veľvyslancovi v Moskve podotkol, že ako kariérny diplomat nemá vlastné politické zázemie v Československu a preto ho bude môcť kontrolovať. (Z Fierlingera sa neskôr vykľul kolaborant novej nedemokratickej moci, pretože po prevrate vo februári 1948 bol silný zástanca zlúčenia sociálnych demokratov s komunistickou stranou.)
Foto: SLOVAKIA.MID.RU
Veľmi zaujímavé je to, čo ešte Beneš počul od Stalina: „Vravel mi prísne dôverne, že Stalin nie je spokojný s výberom (budúcich členov československej vlády), lebo západní spojenci by mohli cítiť, že tento výber bol diktovaný sovietskou vládou a že je to nesprávna indikácia sovietskej dominancie nad československými domácimi záležitosťami. Stalin ubezpečil Beneša, že nemá nijaký úmysel toto robiť," referoval Harriman Stettiniusovi.
Čítajte viac Odmietnutie Marshallovho plánu bolo otázkou družby
Už o dva roky sa však ukázalo, že skutočným pánom v Prahe je Moskva. Československá vláda, ktorú po Fierlingerovi viedol komunista Klement Gottwald, pod silným nátlakom Kremľa odmietla Marshallov plán.
Projekt americkej hospodárskej povojnovej obnovy predstavil minister zahraničných vecí George Marshall v júni 1947. O pár mesiacov Gottwald, ktorý najprv plán privítal, napokon Stalinovi ustúpil. Moskva dávala aj verejne najavo, že štáty, ktoré prijmú ponuku z USA, bude považovať za nepriateľské.
Foto: TASR Archív
Československo sa definitívne ocitlo v područí Sovietskeho zväzu po februári 1948, keď československí komunisti začali vládnuť podľa Stalinovho vzoru.
Neotesaný a zbavený dobrých mravov
Ďalšia zaujímavá správa v archíve amerického ministerstva zahraničných vecí pochádza z 23. decembra 1946. V Československu existovala už vláda, ktorá vzišla z demokratických volieb, ktoré sa konali na jar. Beneš pred Vianocami pozval na stretnutie veľvyslanca USA v Prahe Laurenca Steinhardta.
Prezident s odstupom času už nadával na Fierlingera, ktorý sa po voľbách, v ktorých celoštátnu väčšinu hlasov získali komunisti, presunul z postu premiéra do funkcie ministra priemyslu. Beneš povedal Steinhardtovi, že len málo ľudí vie o tom, že odmietol podpísať dokument, ktorý mal na Fierlingera dočasne preniesť právomoci šéfa diplomacie Jana Masaryka a jeho námestníka Vladimíra Clementisa počas neprítomnosti oboch politikov v Československu.
Beneš upozornil Gottwalda, že rovnako bude postupovať aj v budúcnosti. Predseda vlády súhlasil, že Masaryka či Clementisa zastúpi iný člen vlády. „Fierlingera opísal ako povrchného, nespoľahlivého, zákerného a ignorantského," citoval veľvyslanec prezidenta. „Prezident povedal, že Fierlinger sa stal vo všetkých smeroch taký neobľúbený, že verí, že sociálni demokrati si vyberú iného lídra," dodal Steinhardt.
Benešovo želanie sa stalo skutočnosťou v novembri 1947. Fieringera vylúčili z predsedníctva sociálnej demokracie a musel odísť z vlády. V tom čase sa však už spoliehal, že zostáva len otázkou času, kedy preberú všetku moc v krajine komunisti, ktorým išiel poruke, a za odmenu dostal po prevrate lukratívne funkcie.
Ďalší z členov vlády, ktorý Benešovi ležal v žalúdku, sa volal Václav Kopecký. Rovnako ako Fierlinger strávil celé obdobie druhej svetovej vojny v moskovskom exile. „Beneš charakterizoval Kopeckého ako hulvátskeho, nevzdelaného a úplne zbaveného dobrých mravov," informoval Steinhardt. „Vyjadril však pochybnosti, či Gottwald v blízkej budúcnosti podnikne kroky, aby ho vymenil," dodal. Kopecký, jeden z najväčších stalinistov v Československu, však vydržal vo funkcii ministra informácií až do roku 1953 a následne sa stal vo vláde šéfom rezortu kultúry.
Beneš nemal rád ani ďalšieho politika, ktorý prežil celú vojnu v Moskve. Bol ním minister školstva Zdeněk Nejedlý, obrovský obdivovateľ všetkého, čo bolo sovietske. Mimochodom, vysokoškoláci si z neho uťahovali týmto pokrikom: „Všem studentům třikrát běda, když jim vládne rudý děda!" Mnohé prejavy Nejedlého museli byť ľuďom na posmech. V tom čase sa blížil k sedemdesiatim rokom. „Beneš povedal o Nejedlom, že je problémový starec, pre ktorého výstrelky a reči je ospravedlnením len jeho senilita," podotkol Steinhardt.
Prezident považoval Clementisa za vlastenca
Jediným ministrom pochádzajúcim zo Slovenska, ktorého Beneš kritizoval, bol komunista Július Ďuriš. „Označil ho za mladého, neskúseného a nebezpečného demagóga a povedal, že by si želal, aby parlamentný tlak zosilnel a prinútil Gottwalda, aby ho odvolal," konštatoval veľvyslanec. Beneš sa však nedočkal Ďurišovho konca vo funkcii ministra poľnohospodárstva. Na tomto poste vydržal až do roku 1951. (Beneš zomrel v septembri 1948, tri mesiace po svojej abdikácii.)
Spomedzi slovenských členov vlády Beneš vyzdvihol iba jedného: Clementisa. Zdôraznil o ňom, že je dobrý vlastenec.
Čítajte viac Tajná správa CIA: Clementisa chceli oslobodiť. Stalin bol proti
V amerických archívoch sa dá zistiť aj postoj Beneša k Ludvíkovi Svobodovi (počas vojny viedol československý armádny zbor, ktorý na východnom fronte bojoval proti nacistom). Táto zmienka sa nenachádza medzi dokumentmi rezortu diplomacie, ale medzi odtajnenými správami CIA. Zdrojom informácie je však zase Steinhardt.
Foto: MÚZEUM SNP, BANSKÁ BYSTRICA
Veľvyslanec začiatkom mája 1946 informoval centrálu americkej spravodajskej služby o svojom diskrétnom stretnutí s Benešom. Ten mu povedal, že sa pripravuje výmena na poste ministra národnej obrany. Benešovi totiž prekážalo, že Svoboda nie je priateľský vo vzťahu k USA a k Británii. Zmena sa však neudiala. Komunisti vyhrali parlamentné voľby (31. mája 1946) a generál Svoboda zotrval vo funkcii. Beneš si želal, aby ministerstvo už neriadil vojak, ale civilný politik.