Charkov, ráno 23. januára, šesť ruských rakiet takmer súčasne zasiahlo obytnú oblasť.
Mesto sa prebudilo. Kilometer odtiaľto horí, po ulici sa rútia sanitky.
— Ahoj, Natalka, si v poriadku? Vidím dym na vašom dvore? Si v poriadku? Vydržalo sklo?
— Olexij Petrovyč, čo sa deje? Máte vodu? Nemáte elektrinu? Príďte k nám!
— Mami, sme v poriadku, ahoj, ahoj. Vravím, že sme nažive! Počuješ?
To sú ľudia, ktorí hovoria do telefónov na autobusovej zastávke neďaleko môjho domu. Idem okolo nich, venčím psa.
Je zima. Zmrznutými prstami ťukám do messengeru. Odpovedám na správy svojich priateľov.
— Zatiaľ to šlo mimo, kamarát. Ešte som to nebola ja.
Niekto iný.
Predbežne hlásia 38 zranených. Zahynuli dve ženy.
„Dve ženy zomreli“. Tak to píšu na informačných kanáloch. Akoby nemali mená, vek ani osud. Akoby nemali žiadnu prvú lásku, žiadne zamestnanie, žiadne kvety na parapete.
Upozorňujú, že môžu vypnúť plyn a kúrenie, že niekde zasiahli kritickú infraštruktúru. Píšu, že sa musíme nejako pripraviť.
Idem a rozmýšľam, kde mám plynový varič. Asi niekde na balkóne.
Znova sa ozve siréna. Necítim žiadny strach. Necítim zúfalstvo.
Len bolesť a zúrivosť.
Nemôžem dostať z hlavy slová „dve ženy zomreli“.
Ešte to nie som ja, dcérenka. Upokoj sa. Ešte to nie som ja.
(Podľa v stredu spresnených oficiálnych údajov si utorňajšie ranné raketové útoky v Charkove vyžiadali najmenej osem životov a desiatky zranení. Najmenej deväť ďalších ľudí vrátane štvorročného dieťaťa utrpeli zranenia, keď centrum druhého najväčšieho ukrajinského mesta 23. januára večer zasiahli nové ruské útoky.)