Zobudila ma helikoptéra.
Najskôr som ju videla vo sne. Preletela popred moje okná, taká žiarivá, farebná, obklopená balónmi. Ako keby letela na detskú besiedku.
Zvuk silnel, a ja som sa zobudila. Nie vydesená ako obvykle, ale s úsmevom. Trvalo niekoľko sekúnd, kým som si uvedomila, čo sa v skutočnosti deje. So slovami „aká, do pekla, helikoptéra?!“ som vyskočila z postele.
S Hektorom, mojim psom, sme nestihli dôjsť do kúpeľne, najbezpečnejšieho miesta v byte, keď zahrmel prvý výbuch.
Potom druhý, tretí a štvrtý. Sanitky sa rútili po našej ulici. Vzduch zapáchol spáleninou.
Prvá oficiálna informácia v telegramových kanáloch: „Z územia Belgorodskej oblasti bol vypustený dron typu Šáhid. Výsledkom je, že v Nemyšlianskom obvode Charkova bol zničený objekt kritickej infraštruktúry, kde bolo veľké množstvo paliva.“
Foto: SITA/AP, Yevhen Titov
O niečo neskôr oznámia úmrtie detí. A do rána sa vyjasní celý obludný obraz tejto noci.
Jeden z ruských Šáhídov zasiahol čerpaciu stanicu, diesel a benzín sa zmiešali do smrteľnej lávy, ktorá sa valila dole ulicou. Domy a autá vzbĺkli ako zápalky. Horela celá Kotolná ulica, ktorú odteraz, som predvedčená, Charkovčania budú volať Pekelná. Pretože to bolo skutočné peklo.
Foto: SITA/AP, Yevhen Titov
Zem horela, hoci deň predtým nasnežilo. Rodina s tromi deťmi zhorela zaživa. Otec, mama a drobci: sedemročný, štvorročný a šesťmesačné bábätko.
Príbuzní ráno odovzdávajú DNA, telá nie je možné identifikovať – tvrdia oficiálne zdroje. Píšu, že zhorelo 15 domov, sedem mŕtvych, o životy ďalších dvoch bojujú na oddelení popálenín.
Foto: TASR, Andrii Marienko
Čierny dym stále pokrýva oblohu nad mestom.
Nemôžem prestať myslieť na túto rodinu. Predstavujem si, ako ešte včera večer deti stavali snehuliaka pred ich domom. Ako sa smiali, guľovali sa, kreslili anjelikov do snehu.
A mama s bábätkom v náručí ich nemohla dostať k večeri.
— Tak šup domov, už ste do nitky premokli!
Včera bolo v Charkove také rozprávkové počasie, celý deň padal sneh.
Minulý týždeň so mnou robil rozhovor poľský novinár a okrem iného sa ma spýtal:
— Anna, čo by sa muselo stať, aby ste odpustili ruským ľuďom?
Nič, Jakub, už nič.