Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken nedávno vyhlásil, že situácia na Blízkom východe je najnebezpečnejšia od roku 1973. Súhlasíte s ním?
Tieto slová ukazujú pomerne rýchlu zmenu v porovnaní s tým, čo povedal len niekoľko dní pred 7. októbrom 2023 poradca amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan. Ten vravel, že nikdy nevidel taký pokojný Blízky východ. Myslím si, že sme svedkami toho, že dva hlavné nevyriešené problémy sa začínajú vzájomne ovplyvňovať a môžu spôsobiť dosť vážnu situáciu. Prvým je nedoriešená pozícia Teheránu. Najmä od roku 2018, keď Američania odstúpili od jadrovej dohody a prostredníctvom sankcií sa snažia prinútiť Irán, aby zmenil svoje regionálne správanie. Teherán na to reagoval pokračovaním budovania toho, čo nazýva osou odporu, čo sú ozbrojené skupiny spojené s Iránom. A druhým problémom je, samozrejme, nevyriešená otázka Palestíny. Izraelčania aj Američania si mysleli, že by ju v podstate mohli obísť dohodami, ktoré by znormalizovali vzťahy medzi Izraelom a niektorými významnými arabskými krajinami v regióne. Vieme i to, že Irán už nejaký čas podporuje Hamas. Azda bol zapojený do útoku zo 7. októbra, ale možno ani nie. Nezdá sa to pravdepodobné. Ale tieto dva problémy, o ktorých som hovoril, sa teraz spájajú. Izrael vedie vojenskú kampaň v Gaze, ktorá sa ukázala ako mimoriadne nemilosrdná bez ohľadu na 2,2 milióna Palestínčanov, ktorí tam žijú. Preto sme svedkami eskalácie v Červenom mori s húsiovcami a vidíme prestrelky na hranici medzi Libanonom a Izraelom. A tiež potýčky v Iraku a Sýrii medzi americkými silami a frakciami osi odporu, hoci sú väčšinou symbolické. Takže áno, momentálne je to na Blízkom východe veľmi horľavé.
Hrozí teda veľká regionálna vojna? Alebo je hlavným nebezpečenstvom séria menších konfliktov?
Sériu menších konfliktov tu už máme. Dajú sa do nej zarátať všetky veci, ktoré som spomenul. Dianie v Červenom mori, na libanonsko-izraelskej hranici, v Sýrii a Iraku. Samozrejme, v Gaze je to veľká vojna, ale zatiaľ je obmedzená na tamojšiu oblasť. V konečnom dôsledku čelíme pomerne malému riziku, že sa séria týchto menších konfliktov zmení na niečo naozaj veľké, čo by zasiahlo celý región. Kľúčoví aktéri to totiž nechcú. Z hľadiska USA by pre vojnu na Blízkom východe mohol americký prezident Joe Biden prísť o víťazstvo v prezidentských voľbách na jeseň. Ani Irán po nej netúži, lebo musí riešiť veľa domácich problémov vrátane toho, kto bude nástupcom ajatolláha Chameneího. Teherán nechce riskovať, že príde o celú svoju sieť v regióne, a vojnu nechce ani Hizballáh v Libanone. Jediný aktérom, ktorý by podľa mňa veľký konflikt mohol skutočne vedome spustiť, je Izrael. Mohol by to urobiť tak, že by priamo zaútočil na Hizballáh, a na to by musel reagovať Irán. Samozrejme, existujú aj iné scenáre, ktoré by na Blízkom východe mohli spustiť regionálnu vojnu. Napríklad nejaký zlý odhad situácie. No Irán aj USA ukázali, že sú celkom schopní ovládať svoje reakcie a nerozširovať konflikt, lebo, ako som povedal, nechcú ho.
Súhlasím s vami, že ak by sa Biden musel vyrovnať s veľkou vojnou na Blízkom východe, mohlo by to byť pre neho politicky veľmi problematické. Ale na neho tiež tlačia jastrabi v USA, a niektorí zástancovia tvrdej línie v Teheráne by regionálny konflikt mohli vnímať ako príležitosť zbaviť sa súčasného prezidenta USA. Otázkou je aj vzťah izraelského premiéra Benjamina Netanjahua s Bidenom, ktorý pravdepodobne nie je najlepší. Môže to niekto z hráčov na Blízkom východe vnímať tak, že by mal prospech zo širšieho konfliktu?
Takéto riziko existuje vždy. Na oboch stranách sú stúpenci tvrdej línie, ale predsa sa to viac týka Izraela a USA. Môže sa stať, že jeho v podstate stopercentná podpora pre Izrael povedie k tomu, že Biden prezidentské voľby prehrá. Napríklad preto, že mu hlas nedajú americkí Arabi. No potom bude asi víťazom Trump, ktorý nebol práve priateľom regionálnej stability ani Palestínčanov. Tento scenár teda nie je v záujme Iránu. Ale je pravda, že k eskalácii môže dôjsť. Môže sa stať, že niektorá z proiránskych organizácií urobí chybu. Napríklad jej raketa zasiahne nejakú základňu a namiesto zničenia skladu zabije 40 vojakov. Keď bude výsledkom veľa amerických či izraelských obetí, vyvolalo by to reakciu, ktorá by potom mohla spustiť ďalšiu odvetu. Ale keby nešlo o niečo skutočne veľké, USA a najmä Irán by si zachovali zdržanlivosť. Príkladom je súčasná situácia. Skupina Katáib Hizballáh prepojená na Teherán zabila v Jordánsku na základni Tower 22 troch amerických vojakov. Následne vydala vyhlásenie, že v podstate pozastavuje ďalšie útoky. Možno ju do toho musel dotlačiť Teherán, ale je to signál. A aj USA istý čas čakali s odvetou, čo poskytlo proiránskym skupinám priestor, aby sa pripravili. (Američania však v Bagdade zlikvidovali Abú Bakra Saadího, jedného z vodcov skupiny Katáib Hizballáh, pozn. red.). Podobne vyzerala reakcia Teheránu, keď Spojené štáty v roku 2020 zabili generála Kásema Solejmáního. Irán zaútočil na viaceré americké základne, ale v podstate to dal vedieť vopred. Toto správanie naznačuje, že nikto nechce úmyselne spustiť regionálnu vojnu. Samozrejme, riziko existuje, pretože na Blízkom východe je veľa ľudí so zbraňami a raketami. Nikto teda vývoj nedokáže úplne kontrolovať.
Čítajte viac Irán, Izrael, Rusko... Túži niekto po väčšej vojne na Blízkom východe?
V roku 2015 koalícia pod vedením Saudskej Arábie, ktorú viac-menej podporoval Západ, spustila vojenský zásah v Jemene, ale v podstate to nič nevyriešilo. V krajine je humanitárna katastrofa a tamojší militanti húsiovci, ktorých podporuje Irán, môžu vyvíjať tlak na medzinárodný obchod útokmi na lode v Červenom mori. Je Jemen jedno veľké zlyhanie v podstate každého, kto sa do vývoja zapojil?
Jemen je ukážkou toho, ako sa nejaké miestne udalosti môžu prepojiť s medzinárodnými, v tomto prípade s vojnou v Gaze. V krajine nie je vyriešená občianska vojna. Ako ste povedali, v roku 2015 tam začala bojovať Saudská Arábia a jej partneri. Trvalo to sedem rokov, po ktorých sa prešlo na isté rokovania, ale v podstate sa nič nepohlo. Húsiovci stále fungujú. Vojenskú intervenciu spustilo, keď obsadili hlavné mesto Saná a potom sa usadili na celom severe krajiny. V zásade chcú založiť teokratický štát na základe dosť fundamentalistického výkladu islamu. Húsiovci nie sú žiadna pekná skupina, ale existujú a treba sa s nimi vyrovnať. Vždy svoje násilie legitimizovali protiamerickým, antisionistickým a protizápadným príbehom. Pri vládnutí v Jemene však neodvádzali práve dobrú prácu. Hoci hladomor nie je len ich vina, nevedeli sa postarať o ľudí. Z vojny v Gaze však teraz majú dokonalú zámienku a môžu odpútať pozornosť od vlastných zlyhaní. A tak sa z aktéra konfliktu na periférii arabského sveta, ktorému v skutočnosti nikto nevenoval pozornosť, stal globálny hráč, ktorý blokuje Červené more pre obchodné plavidlá. Pre húsiovcov je to skvelá správa. Posilňuje to ich legitimitu a pomáha im to verbovať ľudí. Je to dobrý príklad ako konflikt, ktorý trvá už nejaký čas a nikto mu roky nevenoval žiadnu pozornosť, zrazu vzbĺkne, pretože sa spojí s inými faktormi. Po Blízkom východe sa to môže stať aj inde.
Irán húsiovcom pomáha. Mal by Teherán dostať odkaz, že prekračujú červené čiary?
Zastavenie útokov v Červenom mori si vyžaduje prístup, ktorý má viacero dimenzií. Ako som vravel, húsiovci ospravedlňujú svoje činy izraelskou vojenskou inváziou do Gazy. Na to, aby sa skončila, sú očividné humanitárne dôvody. Môže to vyzerať ako iný príbeh, ale ak chcete niečo dosiahnuť v Červenom mori, musíte niečo urobiť s Gazou. Ďalšou vecou je riešenia jemenskej občianskej vojny. Vojenská akcia Saudskej Arábie k ničomu neviedla. Iba zomrelo mnoho ľudí a stála veľa peňazí. Húsiovci v Jemene budú aj naďalej, ale mohlo by sa nájsť niečo, s čím by súhlasili. Čosi ako veľký fond na obnovu krajiny alebo niečo podobné. Mohlo by to byť pod dohľadom OSN, peniaze by, samozrejme, nesmerovali priamo k húsiovcom. V Jemene by však boli potrebné miliardy. A po tretie, ako hovoríte, pravdepodobne je nevyhnutné vyvinúť väčší tlak na Irán. No ten húsiovcom už odovzdal aj niektoré vojenské technológie, takže nepotrebujú všetko dovážať. Letecké útoky a námorné hliadky v Červenom mori môžu mať zmysel, ale samotné nič nevyriešia. Musia byť súčasťou širšej stratégie.
Ako teda postupovať v Gaze? Je možné sa v súčasnej situácii pohnúť k riešeniu, ktoré bude zahŕňať dva štáty, teda Izrael a Palestínu?
V prvom rade by sme mali pracovať na okamžitom prímerí. V Gaze je 27-tisíc mŕtvych a môže ich byť aj 50-tisíc, ak Izrael zaútočí na mesto Rafah. Myslím si, že ak by to Američania chceli, vedeli by prinútiť Izrael, aby zastavil vojenskú akciu v priebehu niekoľkých týždňov. No nehovorme len o Spojených štátoch. Nevidel som, že by to chcela riešiť nejaká európska alebo arabská krajina. Je to hrozná humanitárna tragédia a môže mať prvky genocídy, ktoré by sa museli dokázať, ale Medzinárodný súdny dvor v Haagu už vydal verdikt, aby sa riziku genocídy zabránilo. No kde je tlak na Izrael, bez ktorého tomu nebude venovať pozornosť? Bude si robiť, čo uzná za vhodné, keď mu nikto nepovie, aby prestal. Čo sa týka riešenia, ktoré by viedlo k vzniku dvoch štátov, je to hlbšia otázka. V súčasnom stave to nie je možné dosiahnuť. Nič nenasvedčuje tomu, že by izraelská vláda bola ochotná posunúť sa týmto smerom hoci len o jeden centimeter. Palestínska samospráva je nefunkčná, takže ju treba úplne oživiť. A je zrejmé, že Hamas, či sa nám to páči alebo nie, bude musieť zohrať úlohu v nejakom budúcom mierovom usporiadaní, pretože ak ho vylúčime, môžeme si byť istí, že celý proces zlyhá. Predtým však bude potrebné urobiť veľa krokov, pretože celú situáciu ešte skomplikoval masaker zo 7. októbra. No robí niekto niečo pre to, aby sme sa priblížili k dvojštátnemu riešeniu? Nikto. A nehovorím o tlačových správach a verejných vyhláseniach, ale o konkrétnych krokoch. Takto je to už niekoľko desaťročí a podľa môjho názoru uvidíme len viac násilia.
Čo hovoríte na tvrdenia, že za všetko, čo sa deje v Gaze, je zodpovedný Hamas pre svoj teroristický útok a že by sa mal vzdať?
Je to veľmi zjednodušené chápanie reality, pretože Hamas je aj produktom izraelskej okupácie. Začala sa v roku 1967, keď Izrael dobyl Západný breh, Gazu, východný Jeruzalem, Sinajský polostrov a Golanské výšiny. Okupácia týchto oblastí sa z hľadiska medzinárodného práva považuje za ilegálnu. Izrael na základe mierovej dohody vrátil Sinaj späť Egyptu, ale je už rok 2024. Čo teda stále robí v tých ďalších oblastiach? Je to tak, že si chce nad nimi udržať kontrolu. Ale je to aj územie Palestínčanov, ktorí sa očividne nebudú stavať láskavo k niekomu, koho považujú za okupačnú mocnosť. Hamas je jednou z foriem tohto odporu. Je to komplexné hnutie. Má politickú, sociálnu i militantnú časť a má na svedomí veľa extrémnych činov vrátane zabíjania nevinných a neozbrojených civilistov. V skutočnosti to bol Izrael, kto povzbudil predchodcu Hamasu, aby v istom čase vznikol ako protiváha k Organizácii za oslobodenie Palestíny. Malo to túto skupinu oslabiť. Je to zložitý príbeh. Ale aj celkom jednoduchý. Tie oblasti, o ktorých som hovoril, nepatria izraelskému štátu. Nemôže to ospravedlniť to, čo Hamas urobil. Ale Izrael v Gaze používa extrémne násilie, ktoré by malo všetkých šokovať.
Pozrime sa ešte na globálnu úroveň. Chcú Rusko a Čína zo súčasnej situácie na Blízkom východe niečo vyťažiť? Pre Moskvu aj Peking by mohlo by dobré, keby sa Washington dostal v regióne do konfliktu.
Rusi a Číňania sa môžu prizerať a jesť pukance. Z tejto situácie môžu len vyťažiť. Myslím si, že najmä Moskva sa teší. Je to preto, že USA tak bezvýhradne podporujú Izrael, že nepripisujú hodnotu medzinárodnému právu a humanitárnemu právu a tým istým argumentom, ktoré použili na posúdenie ruskej invázie na Ukrajinu. Amerika, ako aj iné veľmoci, v minulosti urobila všeličo. No k ruskej vojne proti Ukrajinu správne zaujala morálnejší postoj. No to isté by mala urobiť v prípade Izraela, lebo stráca globálnu dôveryhodnosť. Čo sa týka Číny, tá je na Blízkom východe zaangažovaná najmä ekonomicky. Ale, samozrejme, všetko, čo odvádza Washington od geopolitickej súťaže s Pekingom, je pre Čínu dobré. No je to aj dôvod, prečo USA nechcú regionálny konflikt na Blízkom východe. Odvrátilo by to ich pozornosť od všetkého ostatného, o čo sa pokúšajú na Ukrajine či v Juhočínskom mori. Ak sa však na to pozriete cynicky z čínskej perspektívy, pre Peking by to bol dobrý vývoj