Gillarsová, ktorá sa narodila roku 1900 v americkom štáte Maine, snívala o kariére úspešnej herečky. Muži na ulici sa za ňou obzerali, výzorom pôvabnej svetlovlásky by mohla zaujať filmových režisérov. Prihlásila sa na školu herectva, ale pre zlý prospech ju zo štúdia vylúčili.
Zarábala si rôznymi spôsobmi. Napríklad pózovala sochárovi Mariovi Korbelovi, českému rodákovi, ktorý sa v osemnástich rokoch presťahoval do USA. Nijaké trvalé zamestnanie si nedokázala nájsť.
Keď v Spojených štátoch roku 1929 vypukla veľká hospodárska kríza, Gillarsová hľadala šťastie v Paríži, ale po pol roku sa vrátila domov. Medzitým sa zaľúbila do Bernarda Metza, anglického Žida. Paradoxne o niekoľko rokov sa stala šíriteľkou antisemitizmu.
Metz pôsobil ako britský konzul v Alžíri, hlavnom meste Alžírska, ktoré v tom čase bolo francúzskou kolóniou. Krátky čas si tam najprv zarábala ako pestúnka v jednej americkej rodine. „Rodičia chlapca, o ktorého sa starala, ju po niekoľkých týždňoch vyhodili. Zdôvodňovala to tým, že dieťa bolo vzdorovité," napísal jej životopisec Richard Lucas. Potom pracovala pre krajčírsku dielňu. Jej vzťah s Metzom ochladol, preto stratila dôvod zostať žiť na severe Afriky.
Gillarsová: Odveký sen študovať hudbu v Nemecku
Na jar 1934 dostala list od ovdovenej matky, ktorá jej napísala, že sa vybrala do Európy a navrhla, aby sa po dlhšom čase stretli. Gillarsová prišla za ňou do Budapešti a do Alžíra sa už nevrátila. Do Maďarska im došla správa od príbuzného, že počas plavby na výletnej lodi sa na päť dní zastaví v Hamburgu. Obe ženy za ním pricestovali a po jeho odchode sa na niekoľko týždňov vybrali do Berlína. Gillarsovej asi toto mesto učarovalo, pretože sa rozhodla v ňom zostať. Bolo to pritom už v čase, keď Adolf Hitler vládol ako diktátor a zriadil prvý koncentračný tábor, v ktorom väznili komunistov a sociálnych demokratov. Židov ešte do lágrov nedeportovali, ale už ich začali ponižujúco odsúvať na okraj spoločnosti. Gillarsovej matke sa v nacistickom Nemecku nepáčilo, odcestovala do USA.
Gillarsová, ktorá sa rozhodla hľadať šťastie zase v inej krajine, zdôvodnila svoje rozhodnutie zostať v Európe takto: „Povedala som matke, že môj odveký sen bol študovať hudbu v Nemecku. Mohla by som to skúsiť aspoň na jeden rok, stále ma deprimovala situácia v USA," citoval z jej spomienok Lucas v knihe s názvom Axis Sally, americký hlas nacistickej propagandy. (Axis Sally bola jej neskoršia prezývka počas druhej svetovej vojny.)
Foto: Wikipedia/Federálny väzenský úrad USA
Do záložne odniesla svoje šperky
Matka ju pred návratom do Spojených štátov ubezpečila, že bude mať jej finančnú podporu. „Našla som si skvelého učiteľa hry na klavíri, usilovne som hrávala osem hodín denne. Keď sa matka vrátila domov, prišiel mi od nej list, v ktorom mi s ľútosťou oznámila, že peňažné úspory jej neumožňujú, aby dodržala svoj sľub. Bol to pre mňa skutočne šok. Odniesla som do záložne moje šperky," povedala. Klaviristkou sa nakoniec nestala podobne, ako neuspela v herectve. V Berlíne začala vyučovať angličtinu nemeckých študentov.
V roku 1940 získala v tomto meste prácu v rozhlase. O rok neskôr USA vyzvali svojich občanov, ktorí sa ešte nachádzali v Nemecku, aby sa radšej vrátili do vlasti. Gillarsová však neprišla ani na palubu poslednej lode, ktorá sa odplavila do Spojených štátov. Dôvod? Zasnúbila sa.
Čítajte viac Richard Taylor: Filmová propaganda
Jej vyvolený muž padol na fronte
Muža, s ktorým sa chcela zosobášiť, našla až po svojej štyridsiatke. Ich lásku však rýchlo ukončila jeho smrť. Gillarsová sa nevrátila do USA, lebo naturalizovaný nemecký občan Paul Karslon amerického pôvodu jej povedal, že ak odíde, určite nebudú mať svadbu. Jej vyvoleného potom čoskoro povolali do armády a odvelili ho na východný front, kde onedlho padol v boji.
Sama dlho nezostala: zamilovala sa do nemecko-amerického riaditeľa zahraničného rozhlasového vysielania Maxa Koischowitza. Vzplanul milenecký vzťah slobodnej ženy so ženatým mužom.
Koischowitz zabezpečil Gillarsovej, aby sa z apolitickej moderátorky stala hlásateľka nacistickej propagandy. Keď Nemci hľadali vhodného človeka pre nové vysielanie, spĺňala ich predstavy: herecký talent jej nechýbal, takže dokázala podmanivo oslovovať poslucháčov. Navyše mala sexi hlas. A čo bolo zvlášť dôležité, nacisti hľadali niekoho s vrodeným americkým prízvukom, kto sa zároveň vie vcítiť do myslenia svojich rodákov, aby dokázal udrieť na ich citlivú strunu.
Miešala propagandu s príjemnou hudbou
Cieľovou skupinou Gillarsovej poslucháčov boli americkí vojaci. „Rozprávala hlasom, ako keby bola ich priateľka. Hovorila im, že prehrajú, že by mali zložiť zbrane," povedala Mary Mitchellová pre server Fremont News Messeger z historického spolku v americkom meste Bellevue, v ktorom Gillarsová prežila väčšinu svojho detstva.
Americká zradkyňa miešala propagandu s príjemnou hudbou, aby dosiahla, že vojaci budú počúvať jej program. Vystríhala ich, že kým zvádzajú zbytočný boj proti Nemecku, ktoré zvíťazí, ich ženy v USA obšťastňujú úbohí muži, ktorí nespĺňajú podmienky, aby narukovali. Samozrejme, éterom sa niesli aj jej sprisahanecké teórie o amerických židovských boháčoch, ktorí túžia zarobiť na vojne proti Hitlerovi a jeho spojencom.
Gillarsovej nevyšiel ani vzťah s Koischowitzom. Bohvie, možno by sa kvôli nej rozviedol, ale dostal tuberkulózu a s touto vážnou chorobou mu v auguste 1944 v nemocnici zlyhalo srdce. Gillarsová slúžila ríši zla takmer do poslednej chvíle: naposledy z rozhlasového štúdia vysielala 6. mája 1945. Chýbalo už len niekoľko desiatok hodín do kapitulácie nacistického Nemecka. Potom sa skrývala v Berlíne pod falošnou identitou. Žila v strachu, že ju vypátrajú, pretože Američania v snahe nájsť ju vylepili na uliciach plagáty s jej podobizňou.
Prezradil ju predávaný nábytok v starožitníctve
Dlhé mesiace unikala pred spravodlivosťou. Odhalili ju až v marci 1946. Na základe plagátov ju nikto neudal, Američania sa opierali iba o jedno ako-tak cenné svedectvo. Na fotke ju spoznal Raymond Kurtz, zostrelený americký pilot, ktorý padol do nemeckého zajatia. Gillarsovú, ktorá zbierala podklady pre rozhlasové vysielanie aj v zajateckých táboroch, si zapamätal ako ženu, ktorá sa predstavila pod menom Barbara Momeová.
Existovala možnosť, že v zúboženom povojnovom Nemecku bude Gillarsová nútená niečo speňažiť, preto sa pátrači venovali aj tejto prípadnej stope. „Žena s menom Barbara Momeová predávala svoj majetok v rôznych berlínskych obchodoch so starožitnosťami, aby získala tvrdú menu. Agenti našli stolík, ktorý patril Gillarsovej, v starožitníctve na izolovanej bočnej ulici," upozornil Lucas v texte pre server HistoryNet (nespresnil, ako vedeli, že malý stôl patrí jej).
Do predaja ho dala prostredníctvom svojho známeho. Obchodník dal agentom jeho meno a ten im prezradil jej bydlisko. Keď ju zatýkali pred penziónom, kde bývala, povedala, že si vezme so sebou len jednu vec. Zobrala si fotografiu Koischowitza.
Foto: IMDb
Odsúdená na tridsať rokov
Takmer dva a pol roka ju zadržiavali v zajateckom tábore vo Frankfurte nad Mohanom. Potom ju súdili v USA. So svojou obhajobou, počas ktorej napríklad tvrdila, že Koischowitz ju hypnotizoval pred rozhlasovým vysielaním, nepochodila. Priťažilo jej, že bola najlepšie platená zo všetkých zamestnancov zahraničného vysielania nemeckého rozhlasu.
Súd ju poslal za mreže na tridsať rokov s možnosťou požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu po desiatich rokoch vo väzení. Toto právo využila až o dva roky neskôr, ako mohla, pretože sa údajne obávala, že ľudia by ju na ulici ľahšie spoznali. Na slobode potom žila ešte bezmála tri desaťročia, zomrela vo veku 87 rokov.