Keď Beneš 23. decembra 1937 prijal veľvyslanca USA Wilbura Carra, bolo z neho cítiť optimizmus. Neskorší vývoj ukázal, že prezident sa úplne prerátal. „Ubezpečil ma, že podľa jeho názoru sa situácia v Európe určite zlepšila, že Nemecko nie je schopné v žiadnom prípade ísť do vojny najmenej v najbližších troch rokoch a zároveň je otvorená cesta k rokovaniam v roku 1938," napísal Carr v diplomatickej depeši z Prahy do Washingtonu.
V tom čase už sudetskí Nemci v československom pohraničí napínali svaly, keď sa dožadovali výhodnejšieho postavenia v štáte. Prezident povedal ambasádorovi, že Nemcov informoval, že zaobchádzanie s národnostnými menšinami je vnútorná záležitosť Československa, o ktorej nemieni diskutovať s inými vládami. Podčiarkol, že postoj jeho štátu k menšinám je oveľa lepší v porovnaní s ich postavením v ktorejkoľvek európskej krajine.
Beneš sa dokonca nazdával, že nacionalizmus postupne vyprchá. „Myslí si, že Sudetonemecká strana sa rozpadáva a zmizne o niekoľko rokov," informoval Carr.
Sudetských Nemcov povzbudil anšlus Rakúska
Už o necelé tri mesiace (12. marca 1938) od stretnutia prezidenta s veľvyslancom získali Nemci v pohraničí silný impulz pokračovať v tlaku na Prahu. Adolf Hitler uskutočnil anšlus Rakúska, čo ich povzbudilo v snahe začleniť sa do nacistickej ríše.
V apríli 1938 vodca Sudetonemeckej strany Konrad Henlein zverejnil na jej zjazde v Karlových Varoch osembodový program. (Potom odcestoval za Hitlerom, ktorý mu povedal, aby požiadavky stupňoval tak, že československá vláda ich nedokáže akceptovať.)
O aktuálnom vývoji bola reč v Paríži 21. mája 1938 počas stretnutia Williama Bullitta a Štefana Osuského (obaja zastupovali svoje štáty ako veľvyslanci vo Francúzsku). Bolo ešte cítiť veľmi opatrný optimizmus, aj keď už prichádzali zlé signály. Americký diplomat sa rozprával s Osuským niekoľko dní po jeho návrate z Prahy, takže mal čerstvé informácie z prvej ruky.
Osuský povedal, že vláda je ochotná poskytnúť henleinovcom tri ústupky: používanie nemčiny ako úradného jazyka na súdoch, ich úplnú kontrolu nad sudetským školstvom a primerané zastúpenie sudetských Nemcov na miestnych úradoch. Bullitt bol zvedavý, či si Osuský myslí, že tieto návrhy prijmú. „Poznamenal, že keď odchádzal z Prahy, vláda verila, že tieto ústupky by mohli byť akceptované, ale obraz sa zmenil, keď predseda vlády Milan Hodža pozval Henleina na debatu do Prahy a ten sa vyparil," informoval Bullitt.
O možnej invázii Hitlerových vojsk Osuský povedal, že armáda je pripravená postaviť sa proti nim: „Uviedol, že Československo je absolútne odhodlané bojovať do posledného muža v prípade, že by Nemci prekročili hranice."
Osuský, mimochodom, o ktorom sa v roku 1936 špekulovalo, že by sa mohol stať novým šéfom diplomacie (Beneš si však vybral Čecha Kamila Kroftu), ešte Bullittovi povedal, že sa nádeja, že Francúzsko by napochodovalo proti Hitlerovi, keby napadol Československo, ale vyslovil pochybnosti o ochote Británie. Zmienil sa aj o Moskve: „Vyjadril presvedčenie, že Sovietsky zväz by nebol schopný poslať vojenské jednotky do Československa , ale jeho vzdušné sily by mohli byť výraznou pomocou," citoval americký veľvyslanec Osuského.
Bullitt uzavrel depešu týmto konštatovaním: „Z tohto rozhovoru s Osuským som nadobudol dojem, že Čechoslováci radšej uvidia, ako ich národ podľahne v požiari, ktorý zničí celú Európu, než aby robili veľké ústupky, ktoré jediné by uspokojili Hitlera a Sudety."
Osuský: Rusíni sú príliš primitívni
O deväť dní (30. mája 1938) sa obaja ambasádori stretli znovu. Osuský oboznámil Bullitta s rozšírenými ústupkami, ktoré vláda ponúkne henleinovcom: nemčina by sa ako úradný jazyk používala všade, sudetskí Nemci by mali kontrolu aj nad rozdeľovaním peňazí v školstve a dočkali by sa proporčného zastúpenia aj v oblastiach vnútra a financií. Osuský dodal, že mu telefonoval Hodža, ktorý mu povedal, že dúfa, že Henlein pristúpi na štedrejšiu ponuku.
Bullitt sa v depeši ďalej zmienil o tom, že Osuský ho informoval, že vláda chystá rovnaké výhody pre poľskú menšinu na českom území a pre maďarskú na slovenskom teritóriu. „Spýtal som sa, či rovnaké privilégiá dostane aj rusínska menšina, a on povedal, že Rusíni sú príliš primitívni a nevzdelaní na to, aby mohli prevziať vládnu zodpovednosť," doplnil Bullitt.
Privítal by Osuský v ťažkých časoch nejakú pomoc od USA? Áno: potešilo by ho, keby Washington presvedčil Židov, ktorí dovtedy vo veľkom odoberali porcelán a výrobky z textilu z tovární v sudetskej oblasti, aby tieto produkty zrazu nebojkotovali, o čom sa nedávno dozvedel. Židovský postoj bol pochopiteľný, pretože henleinovci existovali v súzvuku s nacistickým Nemeckom, v ktorom antisemitizmus už nabral obrovské obrátky. „Dúfal, že americká vláda by mohla oznámiť americkým Židom, ktorí bežne kupovali tieto výrobky, že by Hitlerovi urobili najväčšiu možnú službu, ak by odmietli kupovať tovar zo sudetských oblastí, a tým by zväčšili ekonomickú biedu, ktorá tlačila Sudety do Hitlerovej náruče," citoval ho Bullitt.
O čom rozprával Masaryk v Londýne
Medzitým (14. mája 1938) sa československý veľvyslanec v Británii Jan Masaryk zdôveril ambasádorovi USA Josephovi P. Kennedymu, tiež pôsobiacemu v Londýne, o debate, ktorú tam viedol Henlein. O jej obsahu ho informovali traja britskí predstavitelia. Líder Sudetonemeckej strany zjavne klamal, keď Britom hovoril o svojej pripravenosti nájsť s Prahou dohodu: „Henlein vysvetlil, že prejav v Karlových Varoch predniesol pod tlakom vzrušenia z nemeckej anexie Rakúska a že on a jeho dôstojníci sú teraz menej horliví, aby sa stali súčasťou Nemecka, hoci sa domnieval, že väčšina jeho strany to stále podporuje. Predpovedal však, že ak si sudetskí Nemci zabezpečia väčšie ústupky, prebudí sa v nich nová lojalita (k Československu, pozn. red.)," oznámil do Washingtonu americký diplomat, ktorý bol otcom neskoršieho šéfa Bieleho domu Johna F. Kennedyho.
Pokračoval, že z Masaryka nadobudol dojem, že československá armáda by išla do boja v prípade sudetonemeckého puču, aj keby ho podporil Hitler.
Vývoj od jari do jesene 1938 nabral z pohľadu Československa nemilosrdnú podobu. Henlein, dirigovaný Hitlerom, ktorý bol odhodlaný zničiť existenciu svojho východného suseda, nepristúpil na nijakú dohodu. Londýn a Paríž sklonili pred Berlínom hlavy: 30. septembra 1938 vyhoveli Hitlerovi podpísaním Mníchovskej dohody, ktorou si uchmatol Sudety. Vláda v Prahe pod nátlakom ustúpila nacistickým požiadavkám.
Hitler sa neuspokojil so získaním pohraničných území obývaných prevažne Nemcami. V polovici marca 1939 jeho vojaci vpochodovali do Prahy a ich vodca potom na Pražskom hrade oznámil vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. Viac-menej podobne bábková vláda potom fungovala aj v Bratislave: Jozef Tiso pod hrozbou Hitlera, že Slovensko zaberú vojaci Maďarska, súhlasil so vznikom samostatného štátu. Tisovi sa vlastne splnil sen o odtrhnutí od Čechov, jedným z tragických výsledkov jeho pôsobenia vo funkcii prezidenta bol súhlas s deportáciou desaťtisícov Židov do nacistických koncentračných táborov, kde väčšinu z odvlečených zavraždili.