V apríli 1950 sa dvaja hlavní predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike sťažovali na postoj USA k postaveniu Slovenska. Delegáciu vo Washingtone viedol na pôde ministerstve zahraničných vecí predseda ligy Pavol Jamriška. Podpredseda Anton Hrobák otvoril debatu s otázkou, prečo sa rezort diplomacie postavil proti vytvoreniu samostatného Slovenska. „Trval na tom, že Slováci si želajú koniec nadvlády, ktorú nad nimi Česi uplatňovali od roku 1918," uviedol do záznamu o stretnutí Harold Vedeler, ktorý mal v agende Československo. Hrobák tvrdil, že kým Slováci sú proti komunizmu, naopak, Česi boli vždy „červení".
Charles Yost, vedúci oddelenia východoeurópskych záležitostí, upozornil, že ministerstvo nikdy národom v Európe neupieralo právo na sebaurčenie. Pripomenul, že tento postoj sa v USA zakorenil od éry prezidenta Woodrowa Wilsona. (Počas prvej svetovej vojny podporoval vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, dokonca v polovici októbra 1918 vyhlásil, že bez československej samostatnosti nemôže existovať mier v Európe.) Yost spochybnil Hrobákove slová o slovenskej túžbe žiť v nezávislom štáte: „Povedal, že keď v roku 1947 pôsobil na americkom veľvyslanectve v Prahe, z jeho viacerých ciest na Slovensko vyplynulo, že Slováci všeobecne boli spokojní v pokračujúcom zväzku s Čechmi, v ktorom mali určitý stupeň autonómie," zaznamenal jeho výrok Vedeler.
Hrobák reagoval vyčítavo. Hovoril, že rezort diplomacie má voči Slovákom predsudky, čo bolo podľa neho preukázateľné, keď na rozdiel od 29 iných krajín USA odmietli oficiálne uznať slovenský štát. Yost poukázal na to, že vznikol po nátlaku Adolfa Hitlera a že režim v Bratislave prevzal nacistickú ideológiu, takže negatívny postoj Washingtonu bol v roku 1939 pochopiteľný.
Foto: Archív TASR
Ďurčanský a Sidor – dvaja exulanti odsúdení v neprítomnosti
Najvýraznejšími postavami separatizmu boli emigranti Ferdinand Ďurčanský a Karol Sidor.
Ďurčanský od marca 1939 do júla 1940 vykonával funkciu ministra zahraničných vecí Slovenského štátu. Štyri dni po jeho vzniku ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany podpísal zmluvu, ktorá oficiálne dostala Slovensko do područia Hitlera. V roku 1947 ho ako vojnového zločinca odsúdili v neprítomnosti na trest smrti (utiekol do zahraničia na jar 1945 pred koncom druhej svetovej vojny). Ďurčanský založil v exile Slovenský oslobodzovací výbor.
Sidor bol pred vojnou niekoľko rokov šéfredaktor denníka Slovák, neskôr pôsobil ako veľvyslanec vo Vatikáne, odkiaľ sa už domov po roku 1945 nevrátil. O dva roky ho podobne ako Ďurčanského odsúdili v neprítomnosti (dostal 20 rokov väzenia). Sidor sa stal zakladateľom Slovenského národného výboru v zahraničí, ktorému aj šéfoval.
Odpor separatistov k exilovému orgánu Čechov a Slovákov
V apríli 1951 CIA získala od svojho informátora s krycím menom Zipper detaily o prvom stretnutí zástupcov Sidorovho výboru so sudetskými Nemcami odsunutými po vojne z Československa . Schôdzku si dali v hoteli v Mníchove. Najviac rozprával Matúš Černák, ktorý bol v období 1939 – 1944 veľvyslancom slovenského štátu v Berlíne.
Černák označil za jednu z prvých hlavných úloh informovať Američanov o tom, ako podľa neho vyzerá pravdivý obraz Slovenska. Ležalo mu v žalúdku vysielania rozhlasovej stanice Rádio Slobodná Európa, ktorú na začiatku studenej vojny založili USA. Vysielač umiestnený v Mníchove šíril informácie za železnú oponu.
Samozrejme, že Černákovi nevadil protikomunistický obsah stanice, prekážali mu jej zamestnanci (prevažne Česi), ktorých považoval za nepriateľov alebo zradcov slovenskej myšlienky. Hádzal ich do jedného vreca s predstaviteľmi Rady slobodného Československa, čo bol exilový orgán Čechov a Slovákov podporujúcich ideu demokratického spoločného štátu. „Táto rada je výlučne sluhom Židov a slobodomurárov," povedal Černák podľa informátora CIA s tým, že treba oslabiť vplyv tohto orgánu na amerických politikov.
Černák tvrdil, že hovorí v mene Ďurčanského aj Sidora, ale jeden z Nemcov to spochybnil. Podotkol, že títo dvaja sa stretli pred rokom, aby sa pokúsili zladiť svoje odlišné predstavy súvisiace so slovenskou štátnosťou, ale k ničomu nedospeli. (Účasť nemeckých vyhnancov v mníchovskom hoteli bola pochopiteľná: aj oni si vytvárali vlastnú ilúziu – dúfali, že sa prinajmenšom dostanú k majetkom, ktoré im po vysídlení z Československa zhabali.)
Inšpirácia v protikomunistickom povstaní v Maďarsku
Iný odtajnený dokument CIA (z júna 1955) sa zmieňuje o tom, že kto mal lepšie meno v komunite krajanov: „Nezdá sa, že by sa Ďurčanský tešil výraznej podpore medzi americkými Slovákmi, väčšina z nich sympatizuje s konkurenčným Slovenským národným výborom v zahraničí. Túto organizáciu podporuje Slovenská liga v Amerike." Ďurčanský sa opakovane usiloval získať víza do USA, aby si naklonil predstaviteľov tejto ligy, ale pre svoju kolaboráciu s nacistickým Nemeckom veľmi dlho so žiadosťou o vstup nepochodil.
Treba poznamenať, že v tom čase zakladateľ Slovenského národného výboru v zahraničí už nebol nažive. Sidor, ktorý po skončení vojny odišiel do Kanady, zomrel v Montreale v marci 1953 vo veku 53 rokov.
Zdá sa, že Ďurčanskému sa podarilo vstúpiť na americké územie až niekedy v prvom štvrťroku 1959. Vyplýva to z obsahu listu jedného Slováka žijúceho v New Yorku, ktorý ho poslal do Washingtonu riaditeľovi CIA Williamovi Dullesovi. Meno pisateľa zostáva neznáme, pretože archivári ho na sprístupnenom dokumente vybielili. Zrejme to súvisí s tým, že pravidelne prichádzal do styku s pracovníkmi americkej tajnej služby a zverejnenie jeho identity je aj po niekoľkých desaťročiach nežiaduce.
Autor listu tvrdil, že Ďurčanský je jediný skutočný líder slovenského národa a apeloval na Dullesa, aby sa s ním stretol, pretože sa mu podarilo pricestovať do USA. „ Českí a čechofilní propagandisti s rovnakou technikou klamstva ako Sovieti ho dokázali štrnásť rokov držať mimo Spojených štátov. Konečne je vo Washingtone a pripravený všetko vysvetliť, vrátane vojenského projektu."
Tento plán Ďurčanského rátal s dodávkami zbraní pre vzbúrencov na slovenskom území. Znie až neuveriteľne, čo sa zrodilo v jeho hlave. Veď režim v Československu mal všetko pod palcom a dohliadali naň prísne oči Moskvy, pretože ho považovala za svoj strategicky významný satelitný štát v komunistickom tábore. Ďurčanský vychádzal z toho, že v jeho vlasti by mohlo prísť k protikomunistickej revolúcii, akú zažilo Maďarsko na jeseň 1956 (sovietski vojaci ju však utopili v krvi). Samozrejme, že Američania vnímali jeho predstavy ako blúznenie. Nielen s prihliadnutím na geopolitickú situáciu, ale aj v súvislosti s tým, že dobre vedeli, že na Slovensku bol nulový potenciál ozbrojeného odporu s cieľom mať samostatný štát.
Ďurčanský: Sudety treba vrátiť do nemeckých rúk
O posadnutosti Ďurčanského vidinou samostatného Slovenska svedčí to, že spojencov alebo prinajmenšom sympatizantov svojej myšlienky si hľadal aj v Nemeckej spolkovej republike. V liste z roku 1952 informoval kancelára Konrada Adenauera, že jednoznačne podporuje návrat vysídlených sudetských Nemcov do ich domoviny a potrestanie tých, čo za ich vyhnanie nesú zodpovednosť.
Správa CIA z novembra 1954 sa odvoláva na svojho informátora, podľa ktorého Ďurčanský dokonca podporoval, aby sa so Sudetami fakticky zopakovalo to, čo dosiahol Hitler: „Povedal, že sudetskí Nemci by sa mali nielen presídliť späť do svojich oblastí, mali by sa znovu umožniť anektovať Nemecku."
Tento dokument, ktorý sa Ďurčanskému venuje na viac ako 20 stranách, pripomína o ňom, že v marci 1951 poslal americkému ministerstvu zahraničných vecí plán podvracania Sovietskeho zväzu so zámerom oslobodiť národy východnej Európy zo zovretia Moskvy.
V psychologickom profile CIA označila Ďurčanského za človeka, ktorý sa pred ničím nezastaví, aby sa dostal k tomu, čo si zaumienil: „Jeho motto znie dosiahnuť cieľ za každú cenu a za každú obetu."
Sidor sa nechcel podeliť s Ďurčanským
Americké archiválie by vydali na knižku o Ďurčanskom, pristavme sa ešte aspoň pri dvoch informáciách. Prvá poodhaľuje jeho nedobrý vzťah so Sidorom, druhá sa snaží nájsť odpoveď na otázku, prečo v marci 1940 skončil vo funkcii šéfa diplomacie slovenského štátu, a súčasne prišiel aj o kreslo ministra vnútra. (Na prvom poste ho nahradil Vojtech Tuka, na druhom Alexander Mach.)
Ďurčanský sa na jar 1945 po úteku za hranice skontaktoval vo Vatikáne so Sidorom, ktorý sa s ním podľa zistenia CIA odmietol podeliť o finančné zdroje krajanov určené na presadzovanie slovenskej štátnosti. V tej dobe bolo síce viac-menej jasné, že Česi a Slováci sa vrátia k svojmu medzivojnovému súžitiu, ale s úplnou istotou sa to ešte nedalo tvrdiť. Tento krok Sidora nahneval Ďurčanského a keď ho o pár rokov navštívil v Montreale, nenašli spoločnú reč, čím sa potvrdzuje zmienená informácia zo schôdzky v mníchovskom hoteli, že Černák nemohol hovoriť v mene obidvoch.
O Ďurčanskom sa traduje, že musel odísť z vlády, lebo si trúfal robiť akú-takú nezávislú zahraničnú politiku od Hitlera. CIA v tejto správe nevyhodnocovala, aká bola realita, spravodajsky sa iba obmedzila na konštatovanie, čo sa dozvedela od svojich zdrojov.
Fritz Fiala, nemecký novinár pôsobiaci počas vojny v Bratislave, povedal, že došlo k sporu medzi nemeckým veľvyslancom Bernhardom a Ďurčanským. Ten tvrdil, že Slovensko vyhlásilo vojnu iba Poľsku, a preto sa môže stretávať s veľvyslancami západných štátov. Podľa Fialu zasiahol Hitlerov minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, ktorý zariadil, aby si obaja zbalili veci vo svojej kancelárii. „Povedal, že Bernhard musí byť odvolaný, ale z prestížnych dôvodov musí odísť aj Ďurčanský."
Niekdajší člen Slovenskej bankovej rady Vojtech Krajčovič uviedol, že Nemci zanevreli na Ďurčanského, lebo sa dozvedeli, že pre osobný prospech hrá na dve strany: mal byť v styku s Britmi i s Francúzmi. Od demokratického politika Martina Kvetka sa zase CIA dozvedela, že Ďurčanský pobúril Hitlera, keď sa dozvedel, že udržiava diplomatickú komunikáciu so sovietskym veľvyslancom v Budapešti. V inej správe americká tajná služba dospela k názoru, že prezident Slovenského štátu Jozef Tiso sa rozhodol odstaviť Ďurčanského, aby nijako nedráždil Hitlera, lebo v opačnom prípade by stratil aj minimálnu politickú voľnosť, ktorú mal v podriadenom vzťahu k nacistickej ríši.
Po skončení vojny Ďurčanský prežil väčšinu svojho života v Nemeckej spolkovej republike (nejaký čas sa v štyridsiatych rokoch zdržiaval v Argentíne). Zomrel v marci 1974 v Mníchove vo veku 67 rokov.