Philippe de Gaulle bol syn najslávnejšieho Francúza 20. storočia. Generál Charles de Gaulle viedol národný odboj počas druhej svetovej vojny a neskôr vykonával funkciu prezidenta (1958 – 1969); zomrel v novembri 1970, keď mal 80 rokov. Najstarší potomok vojnového velikána za otcom v hrdinstve nezaostával. V júni 1940 pred očakávanou kapituláciou Francúzska, ktoré si podmanil Adolf Hitler, emigroval do Británie, aby sa tiež zapojil do odboja.
Zdá sa, že v rodine vládla vojenská disciplína. Charlovi de Gaullovi záležalo na dobrých mravoch i vzdelaní jeho troch detí, ale otcovská neha mu chýbala. „Matka Yvonne de Gaullová hovorila, že jej manžel pobozkal Philippa a jeho dve mladšie sestry len na ich narodeniny a 31. decembra," poznamenal server France Info.
Generál si želal, aby jeho jediný syn vyštudoval právo s tým, že potom vstúpi do diplomatických služieb. „Tvrdil, že je sotva dobré mať v rodine priveľa vojakov," napísal denník Le Monde. Vojnová rozpínavosť nacistického Nemecka však zmenila tieto plány. Philippe de Gaulle napokon nosil vojenskú uniformu po celý život. K ozbrojeným silám sa pridal proti vôli otca, v čase nemeckej invázie navštevoval školu vojenského námorníctva.
Foto: SITA/AP, Andrew Lopez
Keď v polovici júna 1940 nastúpil na loď smerujúcu k britským brehom, netušil, kde sa otec nachádza. Po vpáde nacistov velil na fronte a keď bolo jasné, že Nemci zvíťazia, odletel do Londýna, aby sa postavil na čelo francúzskeho oslobodzovacieho hnutia. Charles de Gaulle sa 18. júna 1940 z exilu prihovoril k všetkým Francúzom v rozhlasovom posolstve, v ktorom na nich apeloval, aby spojili sily proti okupantom. Emigrujúcemu synovi sa výzva nedostala do uší, dozvedel sa o nej z novín po príchode do Anglicka. Už počas plavby bol odhodlaný bojovať za oslobodenie vlasti.
V Británii, ktorá čelila nemeckým náletom, sa najprv zapojil do protivzdušnej obrany Portsmouthu, čo je mesto nachádzajúce sa na južnom pobreží Anglicka. V auguste 1944 prvýkrát po štyroch rokoch vstúpil na francúzsku pôdu, bolo to v Normandii, kde sa 6. júna toho roku úspešne vylodili západní spojenci a začali vytláčať Hitlerovu armádu.
O diplomacii sa síce Philippe de Gaulle nemohol učiť, ako si želal jeho otec, ale vo vojne vedel nielen bojovať, ale aj rokovať. „V hodnosti podpráporčíka dostal 25. augusta 1944 rozkaz vyjednávať s nemeckými vojakmi, ktorí sa nachádzali v podzemí Bourbonského paláca. Na misiu sa vybral chladnokrvne, zvládol ju bez jediného výstrelu," upozornil Le Monde. S týmto dátumom sa spája oslobodenie Paríža (zmienený palác slúži ako sídlo dolnej komory parlamentu).
Cestu do oslobodzovaného Francúzska mal ťažkú, pretože až šesťkrát utrpel rôzne zranenia, chvalabohu ani jedno z nich ho z ofenzívy proti nacistom nevyradilo. Určite však mal pritom veľa šťastia. „Myslel som si, že ma zabijú počas vojny, keď som mal 18 rokov. Radšej by som požičal z mojej dlhovekosti môjmu otcovi, aby mohol ešte niekoľko rokov žiť, lebo stále mal čo napísať," povedal Philippe de Gaulle v rozhovore pre noviny Le Figaro v januári 2022, krátko po tom, čo 28. decembra oslávil sté narodeniny. Jeho otec napísal vojnové pamäti, ale syn bol presvedčený, že hodnotná by bola aj ďalšia kniha.
V tomto interview sa Philippe de Gaulle pristavil aj pri svojom rozhodnutí, že nepôjde do diplomacie, kde ho túžil vidieť otec. „Otec nechápal môj záujem o námorníctvo, ktoré v tej dobe nebolo pre Francúzsko také nevyhnutné ako delostrelectvo. Silno som namietal proti jeho myšlienke ísť do diplomacie. Odjakživa som sníval, že sa stanem veliteľom torpédoborca."
Foto: SITA/AP, Ludovic Marin
Prvého voľna od roku 1940 sa dočkal až po skončení vojny. Od armády dostal priepustku na tri mesiace, potom ho čakal výcvik v USA. Napriek tomu, že už mal vtedy 24 rokov, ukázalo sa, že otec od neho naďalej očakáva prísnu disciplínu, aj keď si nemusí plniť povinnosti vyplývajúce z vojenskej služby.
„Bývalí spolužiaci z Paríža ma zavolali von s mladými dievčatami. Býval som s rodičmi. Vrátil som sa domov o jednej hodine v noci. Otec sa hneval. Napomenul ma," spomínal v rozhovore pre Le Monde. Syna sa vyčítavo opýtal, či nepozná nič lepšie v živote, ako vybrať sa večer do mesta na tancovačku. Neskôr sa mu obaja rodičia zdôverili, že sa báli, že by sa mohol zapliesť s mladou ženou, ktorá by im nepadla do očí.
A sen o vojenskom námorníctve? Splnil sa mu. Pôsobil v jeho zložkách dlhé roky, uplatnil sa aj ako pilot na lietadlovej lodi. Do penzie odchádzal z funkcie hlavného inšpektora francúzskej vojensky flotily.
Čítajte viac Pravnuk de Gaulla chce ruské občianstvo. NATO i Západ vojnu podľa neho už prehrali
Philippe de Gaulle získal viacero významných vyznamenaní. Jeden mimoriadne cenný metál však na hrudi nenosil. Nemohol, lebo otec mu ho neudelil. Je to Rad oslobodenia, ktorý Charles de Gaulle zaviedol v novembri 1940. Syn by si toto ocenenie nepochybne zaslúžil, ale slávny generál nechcel, aby naňho padol čo len najmenší tieň podozrenia z rodinkárstva. „Syn môj, nemôžem z teba urobiť spoluúčastníka odboja… Tak či tak všetci vedia, že si bol môj prvý spolupútnik," citoval Philippe de Gaulle svojho otca v rozhovore pre Le Figaro.
Slová druhej vety mohli syna potešiť nemenej, ako keby bol vlastníkom Radu oslobodenia: označenie le compagnon de la Résistance (spolupútnik odboja) je vo francúzštine zaužívaný výraz pre chrabrých nositeľov tohto ocenenia. A prívlastok prvý z úst Charla de Gaulla evidentne vystihoval to, ako si otec vážil hrdinstvo svojho jediného syna.