Môže sa stať, že NATO po 75 rokoch aj zanikne, varuje expert

Severoatlantická aliancia vznikla pred 75 rokmi, 4. apríla 1949. Predstavte si však, že by NATO v tejto chvíli neexistovalo. Ak vezmeme do úvahy súčasnú bezpečnostnú situáciu v Európe, najmä v súvislosti s ruskou vojnou proti Ukrajine, muselo by transatlantické spoločenstvo vytvoriť niečo podobné, ako je aliancia? Alebo je to úplne iná situácia ako v roku 1949?

Pozrime sa späť na absolútne zásadnú udalosť, ktorou bola druhá svetová vojna. Musíme si, samozrejme, uvedomiť, že západných lídrov silno ovplyvnilo to, čo sa odohralo v Európe. A týkalo sa to už aj toho, čo sa stalo v transatlantickom priestore po prvej svetovej vojne. Myslím si, že ich ovplyvnili veľmi špecifické ciele a ideály, ktoré ich motivovali, aby sa usilovali obnoviť bezpečnosť a stabilitu v celej Európe a v transatlantickom priestore. Preto predpokladám, že by bolo ťažké v tejto chvíli uvažovať nad tým, že by mohlo vzniknúť niečo ako NATO, keby už neexistovalo. Je to práve pre jedinečnosť obdobia po druhej svetovej vojne, keď západní politici riešili, čo je potrebné na to, aby sa už neopakovali predchádzajúce katastrofy.

Takže nie sme v novej studenej vojne?

To, čo sa teraz odohráva na Ukrajine, teda druhá ruská brutálna invázia, Európu zamestnáva. Môžeme diskutovať o tom, ako reagovala, ale nastali dramatické zmeny. NATO sa posilnilo vo východoeurópskych štátoch. V súčasnosti pôsobí vo forme predsunutého nasadenia jednotiek nielen v Pobaltí a Poľsku, ale aj v Rumunsku, Bulharsku, Maďarsku a na Slovensku. Aliancia tiež zmenila štruktúru síl a pracuje na nových operačných plánoch pre prípad najhoršieho scenára, a tým by bol útok Ruska na krajinu NATO. Moskva už nie je vnímaná ako partner, ale ako najväčšia hrozba pre Európu, a je to tak správne. Keď sa zamýšľame nad alianciou a nad tým, že je 75 rokov najúspešnejšou vojenskou organizáciou v histórii, musíme skonštatovať, že má za sebou množstvo úspechov. Naďalej je efektívnym nástrojom na obranu a presadzovanie záujmov všetkých svojich členských štátov. Stále však existujú určité nedostatky a veľmi konkrétne ich vidíme počas reakcií na vojnu na Ukrajine.

Ako ich identifikujete?

Je ich niekoľko. Ako som už spomenul, NATO správne identifikovalo Rusko ako primárnu hrozbu. Stále sme však neurobili všetky potrebné kroky, aby sme túto stratégiu podporili. My Američania sa pozeráme na Európu a vidíme rastúce výdavky na obranu. Vo všeobecnosti je to dobrá vec, ale nestačí to. Európske vlády musia ešte viac nastaviť svoje ekonomiky na vojnový stav. Je potrebné, aby sme skutočne riešili nedostatok zdrojov, ktorý má Ukrajina v boji proti Rusom, ale vieme tiež, že európski spojenci nemajú dostatok ľudí potrebných na posilnenie vlastnej obrany. Vzhľadom na povahu súčasných moderných konfliktov sa tým musíme zaoberať. Okrem toho aliancia na svojich posledných dvoch summitoch, vlani vo Vilniuse a predminulý rok v Madride, tvrdila, že sa chystá zmeniť svoje obranné zameranie, najmä v pobaltských štátoch. Odstrašenie protivníka má byť založené na tom, že nepriateľ si na nič ani len netrúfne. Doteraz to bolo tak, že máme nejaké sily, ktoré by v prípade útoku spustili reakciu. No ak chceme protivníka odstrašiť, aby ani nič neskúsil, je na to potrebné vynaložiť viac prostriedkov. Ako som vravel, aliancia sa posilnila vo východnej Európe. V regióne však potrebujeme permanentne nasadené vojenské brigády, ktorých lídrami budú kľúčové krajiny NATO. Mali by fungovať v pobaltských štátoch, v Poľsku a možno aj v Rumunsku.

Pýtal som sa vás na novú studenú vojnu, alebo akokoľvek to nazveme, a zdá sa, že súčasná situácia predsa len v niečom pripomína historickú studenú vojnu. Ako ste napríklad spomenuli, západné krajiny by sa mali viac preorientovať na vojnovú ekonomiku. Keďže západným ozbrojeným silám chýbajú vojaci, diskutuje sa i o návrate k brannej povinnosti. Je to teda podobné tomu, čo sme videli po druhej svetovej vojne až do konca 80. rokov?

Podobností je viacero. Pre Američanov nebolo ľahké presvedčiť európskych spojencov, aby k Rusku zvolili strategický prístup. Európania však už v mnohých veciach urobili fantastickú prácu, keď sa pokúsili znížiť svoju závislosť od ruského plynu. Ale rovnaký pokrok sme ešte nevideli v iných oblastiach. Je preto užitočné identifikovať nástroje, ktoré sme používali počas studenej vojny. Západ vtedy vzťah so Sovietskym zväzom vnímal veľmi strategicky. Musíme sa dôslednejšie pozrieť na všetky oblasti, v ktorých stále s Rusmi obchodujeme, a urobiť, čo je v našich silách, aby naše ekonomiky boli konkurencieschop­nejšie. A existujú aj nejaké skryté alebo zákulisné veci, ktoré môžeme urobiť.

Čo tým myslíte?

Aj z otvorených mediálnych zdrojov vieme, že na Západe v podstate pôsobia tímy ruských vrahov spojené s vojenskou spravodajskou službou GRU. Západné krajiny tiež musia siahnuť k prostriedkom hybridnej vojny, aby zatlačili na Rusov a oslabili ich schopnosti ohrozovať naše životné záujmy. Takže si myslím, že v informačnom priestore môžeme urobiť množstvo vecí. Vieme tiež strategicky konkurovať Moskve pri využívaní ekonomických nástrojov. Zamerajme sa na Čínu alebo na krajiny Strednej Ázie, ktoré prispievajú k fungovaniu ruského vojenskopriemy­selného komplexu. Všetko toto spolu môže vyzerať ako začiatok novej studenej vojny. Viem, že táto fráza znie pre väčšinu európskych uší pravdepodobne ako kliatba. Ale myslím si, že musíme byť realisti. Ako vravím, musíme oslabiť ruskú schopnosť ohrozovať naše životné záujmy. A ak túto taktiku nazveme politikou studenej vojny, tak s tým nemám problém.

Môže Západ použiť rovnaké alebo podobné metódy ako Moskva? Spomenuli ste tímy vrahov a nehovorím, že navrhujete, aby sme ich poslali do Ruska. Do akej miery však môže hrať Západ hru Kremľa?

Samozrejme, v žiadnom prípade nenaznačujem, že Západ by mal skúsiť presne to isté čo Rusi. Teda robiť takéto nemorálne, nezákonné a neetické veci. Pozrite sa však na zmluvy týkajúce sa kontroly zbrojenia a opatrení na budovanie dôvery. Konkrétne mám na mysli napríklad Viedenský dokument. Hovorí o pozorovaní vojenských cvičení od určitej veľkosti z hľadiska počtu nasadených zbraní alebo vojakov. Rusi úmyselne obchádzali tieto pravidlá tak, že urobili veľké manévre, ale rozdelili ich na menšie časti, ktoré zdanlivo nemali spolu súvisieť. To isté sa dá povedať o dlhodobom ruskom porušovaní Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe či Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Ako dlho si teda na Západe môžeme dovoliť udržiavať si akúsi vyššiu morálnu úroveň? Myslím si, že nás Rusi využívajú. Do určitej miery preto musíme nejakým spôsobom reagovať a zmeniť naše konanie.

Aliancia mala 12 zakladajúcich členov. Teraz je to 32, ale stále počúvame aj sťažnosti, že rozširovanie NATO, na ktoré v prvom rade tlačili krajiny strednej a východnej Európy, vyprovokovalo Rusko. Ako to vnímate?

Na rozširovanie sa dá pozerať ako na úspech aliancie. Ale vlastne je to skôr vedľajší produkt toho, že NATO ako efektívnu organizáciu vnímali krajiny, ktoré doň počas studenej vojny nepatrili. Oceňovali bezpečnosť, stabilitu a vojenské odstrašenie, ktoré aliancia ponúka. Preto sa ponáhľali do NATO a dôrazne žiadali, aby mohli byť jeho súčasťou. Rusko historicky po stáročia spája svoju bezpečnosť s tým, že bude dominovať nad svojimi susedmi a bude ovládať nejaké územie. Možno je to aj z pohľadu Moskvy pochopiteľné vzhľadom na históriu. Rusko v minulosti čelilo inváziám a jeho pozemné hranice sa ťažko bránia na západe, východe i juhu. No tento pocit, keď Moskva spája svoju bezpečnosť s územnou dominanciou nad susedmi, naráža na západne hodnoty sebaurčenia a štátnej suverenity. Kremeľ nalieha, že musí ovládať svojich susedov a musí mať nárazníkové štáty na každej hranici. Vyvolalo to konflikt medzi Ruskom a Západom nielen pri rozširovaní NATO, ale aj Európskej únie. Pripomeňme si, že prvá ruská invázia na Ukrajinu v roku 2014 nebola preto, že by sa aliancia zbližovala s Ukrajinou. Bolo to preto, že Kyjev budoval vzťahy s EÚ, takže Rusi chceli získali úplnú dominanciu nielen vo vojenskej oblasti, ale aj v politickej a ekonomickej sfére. Nebol to teda Západ, kto sa usiloval o expanziu, ale reagoval na požiadavky krajín v strednej a vo východnej Európe a teraz aj v severnej a juhovýchodnej Európe. Ak sa tým Rusi cítia ohrození, mali by si položiť otázku, prečo sa ich susedia tak veľmi usilujú pripojiť k západným inštitúciám, k NATO a EÚ. Keď sa lepšie pozrú do zrkadla, uvidia, že problém sú v skutočnosti oni sami a ich opakovaná snaha zničiť suverenitu menších štátov a ľudí, ktorí v nich žijú. Viedlo to všetky tieto krajiny k tomu, aby zaklopali na dvere NATO. Ale zároveň je v moci Ruska to zmeniť. Stačí, aby ho krajiny okolo seba nevnímali ako hrozbu. Potom sa zníži aj záujem týchto štátov o vstup do aliancie. Rusko však odmieta takto konať, teda napätie medzi ním a Západom bude pokračovať.

Keď o tom hovoríme, poľský premiér Donald Tusk povedal, že Európa je v predvojnovom období. Do akej miery takéto vyhlásenia odrážajú realitu? A nakoľko je to nástroj, ako pripomínať, že Ukrajina potrebuje podporu Západu, lebo jej prehra vo vojne by mala následky?

Podľa mňa odrážajú realitu. A zároveň, keď Rusi zvíťazia na Ukrajine, netreba pochybovať, že to budú brať aj ako výhru nad Západom.

Je to logické vzhľadom na podporu, ktorú Západ Ukrajine poskytuje.

Súhlasím. Nezašli sme ešte tak ďaleko, aby sa to dalo nazvať zástupným konfliktom, ale Rusi budú určite vnímať víťazstvo nad Ukrajinou ako prehru Západu. Budú sa cítiť posilnení a povzbudení a udržia si agresívny postoj proti Západu, ktorý sa snažia zastrašiť a ovládnuť. A možno aj priamo vojensky. Málo odborníkov, ktorých poznám, v roku 2022 očakávalo, že Rusko napadne Ukrajinu. Z hľadiska šéfa Kremľa Vladimira Putina to predsa nedávalo zmysel. Predpokladali sme, že už predsa dosiahol, čo chcel, keď bolo jeho cieľom udržať Ukrajinu mimo EÚ a NATO. Dokázal to prostredníctvom anexie Krymu a okupácie časti Donbasu. Takže sme si mysleli, že nie je dôvod na inváziu, ale Putin ju spustil. Vyzerá to teda tak, že Kremeľ je do značnej miery nepredvídateľný a je ochotný ísť do veľkého rizika. Preto mám pocit, že Tusk nie je ďaleko od pravdy, keď hovorí, že sme v predvojnovom období. Ak vyhrajú Rusi a budú schopní opätovne vybudovať väčšinu svojej konvenčnej pozemnej armády, nepochybne budú predstavovať ozbrojenú hrozbu. Najmä pre členské štáty NATO v severovýchodnej Európe. Takže Tuskove slová by som nevnímal len ako šírenie nejakej hystérie. Myslím si, že je dôležité, aby európski lídri hovorili o tom, čo sa deje, pretože to vplýva aj na verejnosť. Musíme pochopiť povahu hrozby a zároveň sa usilovať o to, aby sa nenaplnila.

Čítajte viac Lotyšský analytik: Rok 2024 môže byť pre Ukrajinu najhorší, ale nie je to koniec

Základom fungovania NATO je článok 5 o kolektívnej obrane. Do akej miery ste presvedčený, že by USA, možno s prezidentom Donaldom Trumpom, alebo Francúzsko či Nemecko boli ochotné bojovať napríklad za pobaltské krajiny, keď by konfrontácia s Ruskom mohla viesť k jadrovej vojne?

Veľmi ma znepokojuje dramatický posun americkej politiky voči Európe a konkrétne voči NATO. Obávam sa, že po nástupe nového prezidenta môže dôjsť k zásadnej zmene. Bolo by to veľmi zlé pre alianciu a pre európsku bezpečnosť. Mohlo by to viesť až k zániku NATO a bol by to aj mimoriadne negatívny scenár pre Spojené štáty. Bezpečnosť a stabilita sú absolútne nevyhnutné pre hospodársky rozvoj a prosperitu v Európe, ale aj v USA. Transatlantické obchodné a investičné vzťahy sú najväčšie na svete. Približne päť miliónov pracovných miest v mojej krajine priamo závisí od európskych spoločností. V prípade Číny je to 160-tisíc pracovných miest. Nie je teda prehnané povedať, že americký spôsob života je spojený s transatlantickým obchodom, a teda so stabilitou tohto vzťahu, ktorú zabezpečuje aj NATO. Ak však budeme svedkami dramatickej zmeny v zahraničnej politike Spojených štátov, Rusov by to motivovalo, aby sa pokúsili rozšíriť svoju zónu vplyvu a kontroly v Európe. Putin bude pri moci minimálne najbližších päť alebo šesť rokov. A nie je to len súčasný šéf Kremľa, ktorý vníma bezpečnosť Ruska spôsobom, že musí dominovať nad svojimi susedmi. Je to prakticky v ruskej DNA, preto si myslím, že tento prístup Moskvy k jej susedom prežije Putina. A článok 5, aspoň v kontexte Európy, je proti tomu hrádzou. Je katastrofálne, keď ho niekto oslabuje.