Na webe tohto združenia historikov sa nachádzajú tri príspevky venované udalostiam v auguste 1968. Nikita Buranov poznamenal, aby si čitatelia sami vytvorili názor na základe faktov. „Dalo sa postupovať inak? Kto a prečo bol zainteresovaný v Pražskej jari?" pýta sa vo svojej analýze. Na prvú otázku si odpovedal takto: „Otázka je veľmi zložitá a otvorená, ale my sa prikláňame k odpovedi, že nie. S najväčšou pravdepodobnosťou nie." Dodal, že politické vedenie štátu na čele s Dubčekom nebolo pripravené ani o kúsok ustúpiť pred požiadavkami, ktoré mu predložili z Kremľa. To by však znamenalo dobrovoľne sa zrieknuť obrodného procesu, na čom nástojil sovietsky líder Leonid Brežnev.
Za pozitívny aspekt po použití sily Buranov označil zachovanie existencie Varšavskej zmluvy. „Sovietsky zväz opäť preukázal svoju silu a oddanosť všeobecnému smerovaniu, čo sa stalo jasným signálom pre vedenie ostatých krajín socialistického tábora," napísal v texte nazvanom Dunaj rozliaty po Prahe: či bol potrebný vstup sovietskych vojsk do Československa (invázia mala krycí názov operácia Dunaj). Negatívum vidí v tom, že v dôsledku vojenského zásahu sa Juhoslávia ešte viac vzdialila od politiky Moskvy a že v septembri 1968 v reakcii na použitie sily proti Československu odišlo Albánsko z Varšavskej zmluvy.
Foto: Vojenský historický ústav
Na druhú otázku, čiže kto si zvlášť všímal Pražskú jar, ako znelo označenie reformného procesu, na čele ktorého stál Dubček, chýba v texte odpoveď. Jeho autor Buranov je expert Ruskej vojensko-historickej spoločnosti a odborník Centra aplikovaných výskumov a programov.
Ďalší príspevok , ktorý nie je podpísaný, obsahuje najmä úryvky z minulosti v podobe citátov aktérov osudových udalostí v auguste 1968. Jedným z nich bol plukovník Vladimir Suncov, ktorý v roku 2013 odpovedal na otázku časopisu Kuľtura, či sovietske vojská zabránili príchodu armád členských štátov NATO. „Presne tak. Keby sme nevstúpili do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968, o niekoľko hodín by tam už boli vojaci Severoatlantickej aliancie. Sovietsky zväz by to nezastavilo a potom by sa mohla začať tretia svetová vojna," reagoval Suncov. Realita však bola taká, že nikomu na Západe ani vo sne nenapadlo vtrhnúť do Československa, ktoré bolo členským štátom Varšavskej zmluvy, pretože by to viedlo k nedozernej konfrontácii so Sovietskym zväzom. Do vnútropolitického diania pritom nijako nezasahovali.
Tento text sa vyhýba hodnoteniu, či invázia bola oprávnená, a priznáva skutočnosť, že Česi a Slováci sa potom hnevali na Rusov, čo uškodilo medzištátnym vzťahom. Ide o príspevok nazvaný Vstup vojsk krajín Varšavskej zmluvy do Československa. Na druhej strane táto stať môže u čitateľa vyvolať dojem, že k brutálnemu porušeniu československej suverenity nedošlo: „V súlade s princípmi socialistického internacionalizmu, so zmluvami uzavretými medzi spojencami protihitlerovskej koalície a so samotným faktom vytvorenia tohto vojenského paktu sa štáty socialistického tábora považovali za sféru záujmov Sovietskeho zväzu."
Člen Ruskej vojensko-historickej spoločnosti Sergej Čerňachovskij, ktorý je profesor dejín na Lomonosovovej univerzite, nazval svoju analýzu Paradoxy Pražskej jari. Velebí v nej Viliama Šalgoviča: podľa neho zachránil Československo pred prevratom a blížiacou sa občianskou vojnou (treba zdôrazniť, že ani jedno z toho nehrozilo). Ešte predtým, ako sa dostal k chválospevu na tohto námestníka ministra vnútra v období od júna do augusta 1968, tvrdí, že nad socialistickou krajinou sa vznášala hrozba buržoáznej kontrarevolúcie. Dopĺňa, že vedenie Komunistickej strany Slovenska (nie celoštátnej partaje) poslalo list svojim okresným výborom, aby sa pripravovali na ozbrojený boj proti tejto kontrarevolúcii. Skutočnosť však vyzerala tak, že popularita komunistického reformátora Dubčeka medzi Čechmi a Slovákmi bola taká veľká, že v tom čase prevyšovala obľúbenosť ktoréhokoľvek lídra v západných demokratických krajinách.
Foto: Archív TASR
Na adresu Šalgoviča nešetrí Čerňachovskij slovami chvály: „Šalgovič zachránil štát. Prevzal kontrolu nad ministerstvom vnútra. Jeho spolupracovníci previedli sovietske a spojenecké vojská po cestách krajiny na pomoc Československu." Naznačil, že bolo nepochopiteľné, že ho potom odvolali z funkcie a odpratali ho na veľvyslanectvo do Rumunska. „Mal byť považovaný za národného hrdinu na úrovni Jana Husa," pokračoval Čerňachovskij.
Šalgovič o necelé tri mesiace po páde československého komunistického režimu spáchal vo februári 1990 samovraždu. Podľa Čerňachovského si zobral život, pretože uvidel víťazstvo kontrarevolúcie a v tejto súvislosti bezmocnosť ním zachránenej vlasti.
Ako námestník rezortu vnútra v auguste 1968 vopred vedel o chystanej invázii a Rusom pomáhal na letisku v Prahe pri vykladaní vojenskej techniky. Zároveň sa postavil proti rozhlasovému vysielaniu, ktoré pravdivo informovalo o okupácii. Pamätníci si môžu spomínať na Šalgoviča ako na jedného z najviac nenávidených kolaborantov. Dokonca mal k nemu chladný vzťah aj Gustáv Husák, ktorý stál na čele štátu v období takzvanej normalizácie. Šalgovič sa dočkal významných funkcií až v roku 1975 (zrejme na nátlak z Moskvy). Stal sa členom predsedníctva Komunistickej strany Slovenska a predsedom Slovenskej národnej rady, čo bol však iba reprezentatívny post.