Odviezla som mamu k jej synovi. Na narodeniny. Na cintorín. Na Aleju slávy.
Arťomčik mal mať 26 rokov, ale teraz má navždy 24. Mama priniesla chlapcovi „jeho“ cigarety a obľúbené sušienky. A sviečky a kvety. Posedela si pri ňom. Fajčili a mlčali.
Úprimne povedané, je to neznesiteľné. Aleja slávy na charkovskom cintoríne č. 18 sa stala morom, oceánom, bezodnou priepasťou. Žlto-modré vlajky tu akoby nikde nemali konca. Aleju je vidieť už z diaľnice a jej nekonečnosť pocítite aj bez toho, aby ste odbočili. Ale keď sa dostanete dovnútra, všetko tu pocítite inak.
Toto sú oni – skutoční hrdinovia. S menami, priezviskami, fotografiami. Tu sa Andrij usmieva, v náručí má šteniatko. Fotka vznikla niekde v zemľanke. Je to pravdepodobne posledná fotka toho chlapca. Nápis na kríži: „Ďakujeme, že sme nažive.“ Ďakujem, Andrij.
Tu je Serhij. Nápis: „S Ukrajinou v srdci“ a čísla: 2002–2022. Dieťa. Ešte včera sedel v školskej lavici. Pravdepodobne v predvečer veľkej vojny sa hádal s rodičmi, kam by si mal podať prihlášku – na ekonómiu alebo informatiku. Ďakujem, Serhij.
Denys, Ihor, Antonina, Saša, Stepan, Valerij… Ďakujem.
Kráčam popri čiernych náhrobkoch a čítam dojímavé slová vytesané do kameňa: „Budem ťa hľadať v mnohých svetoch, kým ťa nenájdem…“ Ako sa to dá zniesť?
Na jednom z pamätníkov je pripevnený odkaz: „Milovaný, máš syna!“ V blízkosti tejto bolesti sa nedá ani len pohnúť. Zmrazilo ma.
Čítajte viac Ukrajinka z Charkova: Na bojisku to nie je pat, Rusko stále útočí
Pane, prečo?! Má na to niekto na svete odpoveď? Prečo tento 30-ročný otec nikdy neuvidí svoje dieťa? Áno, zahynul na svojej vlastnej zemi, chrániac svoju tehotnú ženu pred ruskými tankami, dronmi, raketami, násilníkmi, lupičmi, vrahmi a okupantmi. Ale prečo sa k nám vlámali? Lebo nejaká spodina proste nenávidí Ukrajincov. To je všetko.
Viac dôvodov nie je. Neexistujú. Hitler nenávidel Židov a upaľoval ich, zabíjal v plynových komorách. Putin nenávidí Ukrajincov a ničí ich zbraňami. Všetkých. Vojakov aj civilistov. To sa v 21. storočí jednoducho nedá pochopiť.
Svet sa musí prebudiť. Každý by si mal predstaviť, že stojí na obrovskom cintoríne a pýta sa vesmíru: „Ako je niečo také možné?“
Všetko najlepšie k narodeninám, Arťom. Sláva ti, hrdina. Večná pamäť.