Bolo čerstvo po voľbách, v ktorých prvý ruský prezident Boris Jeľcin vydrel víťazstvo a odvrátil hroziaci návrat komunistov k moci. Vladimir Putin, podplukovník KGB vo výslužbe, si vtedy po prehratých komunálnych voľbách v Petrohrade hľadal miesto taxikára. Nik nemohol tušiť, že Jeľcina raz nahradí, zabetónuje sa v Kremli a rozpúta krvavú vojnu proti Ukrajine.
Jeľcin tiež nemal čistý štít. Poslal tanky do Čečenska a prikázal rozstrieľať sídlo rebelujúceho parlamentu v Moskve. Napriek tomu ho Okudžava volil. „Nie preto, že by som bol presvedčený o tom, že je to neviem aký demokrat. Jednoducho preto, že na seba vzal ťarchu cesty k demokracii. A už to v Rusku nie je málo. Hoci sa aj dopúšťa mnohých chýb a omylov, to je nepochybné. Náprotivná strana však – to je ústup späť. To sme si už odskúšali. Takže táto alternatíva zostala len pre temných – nezorientovaných, nič nechápajúcich ľudí a nomenklatúru, ktorá si ešte nestihla vyvodiť svoje závery,“ akoby odkazoval dnešným ruským disidentom, ktorí sa na diskusných fórach vášnivo hádajú, či zárodok súčasného marazmu nevznikol už niekdajším oligarchami zmanipulovaným víťazstvom Putinovho predchodcu.
„Dobre poznám naše dejiny a viem, že krajnosti nás vždy privádzali len k ďalším tragédiám a biede. Áno, prirodzene, to, čo sa stalo v Čečensku, je odporné a strašné. No ja som sa pokúsil pochopiť, prečo sa to stalo. V prvom rade k tomu došlo preto, že pri moci sú sovietski ľudia. Sovietska psychológia,“ vystavil Okudžava svoju diagnózu ruskej spoločnosti.
„Viete, u nás sa obyvateľstvo delí na 10 percent, ktorí dokážu samostatne myslieť, a dvadsať percent, ktorí sa aspoň snažia naučiť sa samostatne zorientovať v situácii. Všetci ostatní – sedemdesiat percent – to sú temní sovietski ľudia, ktorí si zvykli celý život veriť cárovi, pánovi, vodcovi, generálnemu tajomníkovi. Rozumiete? A oni všetci čakajú, kto príde a spasí nás… Náš ľud nikdy nevedel, čo je to sloboda. Po stáročia vedel len to, čo je voľnosť. To znamená – rob si, čo chceš. A sloboda, to je – rob si, čo chceš, ale v rámci zákona. Ale v Rusku si nikdy nevážili zákon. Zákon bolo to, čo povedal pán. V Rusku si nikdy nevážili ani osobnosť. Kým sa to všetko nenaučíme, nič sa nám nebude dariť,“ vyslovil svoju predpoveď.
S komunistickým režimom mal nevyrovnané účty. „Moji rodičia boli fanatickí komunisti. Veľmi čestní ľudia. Slepí. Verili, že robia dobrú vec. A zahynuli. Otca v roku 1937 popravili. Matka strávila predlhé roky v gulagoch,“ spomínal. O zločinoch stalinizmu ale vtedy ešte neuvažoval. „Ostatní, po ktorých si prišli, sú nepriatelia. Tých treba likvidovať. Ale moji rodičia nie sú nepriatelia. Tak som to chápal ako chlapec,“ vysvetlil s tým, že mu trvalo roky, kým sa zorientoval.
Vinu však nezvaľoval len na sovietsky režim. Pripisoval ju najmä neschopnosti poučiť sa z minulosti. „Pri porovnaní histórie a dnešných dní vidím starú ruskú chorobu. Keď hovoria, že Rusko bolo ideálne a až boľševici ho pokazili, nemôžem tomu uveriť. Boľševici jednoducho využili všetky besy, ktoré boli pre nich výhodné. To všetko už bolo. Pilo sa, kradlo. Úplatky boli, i závisť bola. Stačí si prečítať ruskú klasiku a dejiny. Všetko pochopíte.“
Čítajte viac Spomienky na Okudžavu sú stále živé
Keď odchádzal na vojnu, mal iba sedemnásť rokov. Priam sa vnútil do armády. V ranej tvorbe o vojne písal i spieval, neskôr sa už k tejto téme nevracal.
„Zmenil som názor na to, čo bolo. Kedysi som bol presvedčený, že sme išli bojovať s fašistami, zvíťazili. A teraz chápem, že my sme tiež boli fašisti. A bojovali sme s fašistami o panstvo. V skutočnosti sme ani tak nezachránili svoju vlasť, ako sme zachránili stalinský režim. Pravdaže, nechápali sme to, a dodnes to mnohí nechápu. Robia mi výčitky, nadávajú mi. Ale ja som presvedčený, že to bolo tak. My sme boli tiež fašisti. Hoci sme sa nenazývali fašisti, ale komunisti. Ale aký je v tom rozdiel? Podstata bola tá istá. Totalitárny režim,“ dovolil si v Jeľcinových časoch vysloviť názor, za aký dnes Putinov režim posiela ľudí za mreže.
Narodeniny mal 9. mája, na Deň víťazstva. Nabubrené oslavy však nemal rád. „Náš ľud vždy vychovávali na víťazstvách. Všade vždy hovorili o tom, ako víťazíme. A ako trpíme porážky, o tom sa nehovorilo. Preto sme si zvykli byť víťazmi. A veľmi nemáme radi, zlostíme sa, keď nám hovoria, že sme v niečom slabí,“ rozprával so zápalom. A veľmi si želal, aby sa to zmenilo: „Musíme sa naučiť nevyhrávať. Ďalej sa musíme naučiť kajať sa za naše hriechy. Nedokážeme povedať ďakujem za dobré skutky voči nám. V časoch občianskej vojny sme zomierali od hladu a Amerika nás zachraňovala. V čase poslednej vojny nás Amerika zásobovala zbraňami, potravinami. Sám som bol vojak. Nosil som americkú uniformu, jedol americkú stravu a jazdil na amerických autách. Keď sa všetko skončilo, vari sme povedali hoci i len jeden raz Amerike vďaka? Ani raz. Zase prevládli naše choré ambície. A ambície sú vždy odrazom chudoby ducha.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Som iba svedok udalostí
Jeho otec bol Gruzínec, matka Arménka. „Možno som viac Rus ako tí, čo sa tým chvália,“ utrúsil moskovský rodák, vychovaný na ruskej kultúre s tým, že nemá rád rozhovory o nacionálnej téme. Bola mu ľahostajná, za dôležitú považoval len kvalitu človeka. Tých, ktorí veľa hovoria o národnej dôstojnosti, považoval za nerozumných. „Keď sa chcú v živote presadiť a nemajú čo ponúknuť, tak vytiahnu nacionálne problémy. Je to vážny problém. Lebo predtým, keď bola palica, všetkých učili, že príde komunizmus a rozmýšľalo sa iba o tom. Teraz, keď tá idea už nie je, mnohí nevedia, k čomu sa majú pripútať. Nacionalizmus je veľmi jednoduchý. ,My sme výnimoční, ale prekážajú nám Američania, Nemci, Židia, Arabi a neviem kto ešte. A keby ich nebolo, všetko by bolo v najväčšom poriadku.' Je to veľmi primitívne a veľmi nebezpečné,“ varoval.
Všetky slová o veľkom Rusku považoval len za reči o jeho rozmeroch: „Áno, je obrovské, čudné. Ale veľké, v zmysle akejsi veľkoleposti?! To pre mňa neexistuje… Tvrdiť, že celé Rusko sa vyznačuje vysokou duchovnosťou, to je nezmysel. Iba menšia časť ľudí nesie v sebe tento duchovný náboj. Väčšina – to sú, žiaľ, bývalí otroci, ktorí aj dnes, hoci aj v novom šate, zostávajú otrokmi.“
Od šéfa Kremľa a jeho vlády Okudžava očakával, že skoncujú s vojnou (vtedy čečenskou) a uvoľnené prostriedky vyčlenia do sociálnej ochrany ľudí, na vzdelanie a zdravotníctvo. „Ak sa do toho nepustia, môžeme čakať ďalší výbuch,“ vyslovil proroctvo, ktoré vyznieva aktuálne aj dnes.
Bulat Okudžava (1924–1997) sa v sovietskych časoch preslávil predovšetkým ako básnik, ktorý svoje texty zhudobňoval, spieval a sám sa na gitare sprevádzal. K najznámejším jeho piesňam patrí O modrom balóniku, Modlitba, Pesnička o Mozartovi či Pesnička o Arbate. Oceňované je aj jeho prozaické dielo, v ktorom vynikli najmä historické romány.