Pôvodne hodnotovo protichodné strany sa posúvajú až tak do centra, že sa ich programy približujú a bývalí odvekí rivali vytvárajú vládne koalície.
Pri preberaní vládnej moci na základe výsledkov demokratických volieb sa hovorievalo o kyvadle hompáľajúcom sa zľava doprava a naopak. V poslednom období akoby v európskych pomeroch toto pravidlo prestávalo platiť. Pôvodne hodnotovo protichodné strany sa posúvajú až tak do centra, že sa ich programy približujú a bývalí odvekí rivali vytvárajú vládne koalície.
Pretože nedokážu pružne reagovať na nové výzvy, uvoľňujú priestor pre netradičné politické subjekty, v tom horšom prípade populistické až extrémistické hnutia. Pojmy ako ľavica a pravica sa tak pomaly stávajú historickými reliktmi.
Ani štáty strednej a východnej Európy vrátane Slovenska nie sú výnimkou. O to zložitejšie je uvažovanie o kmitajúcom kyvadle a čiernej jame, ako sa po rokoch ekonomickej prosperity našej krajiny snažia málo úspešne niektorí oprášiť floskulu z ponovembrových čias.
Keď sa hlasno mľaská
Dá sa teda uplynulých dvanásť rokov, s krátkou prestávkou za Radičovej „panskej jednoty“, označiť za sociálnodemokratickú éru? Šancu na to dostal Robert Fico po tom, čo dôkladne povysával politický priestor naľavo od Smeru a skončil experimentovanie s blairovskou treťou cestou. Na ráznejšie opatrenia sa však neodhodlal, pričom sa vyhováral na vtedajších koaličných partnerov z Mečiarovho HZDS a zo Slotovej SNS a na nastupujúcu svetovú finančnú krízu.
Lenže na zásadnejšie zmeny nevyužil ani triumfálny návrat k moci na jar 2012, keď jeho strana získala 44,4 percenta hlasov a pohodlnú väčšinu v Národnej rade. K takémuto nevídanému úspechu mu dopomohla kauza spojená s uniknutím tajného dokumentu Gorila.
Vtedy Smer podporili aj tzv. protestné hlasy a mladí voliči, ktorí predpokladali, že jednofarebná vláda vyčistí Augiášov chliev. Ale na to, aby sa strana ukázala ako nová morálna sila, musel by jej predseda priznať aspoň to, koľko kol si dal pri debate v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici. Nestalo sa tak.
Takmer každá strana, keď sa dostane do vlády, si pokladá za povinnosť vyjsť v ústrety tým, ktorí ju posunuli dopredu k moci. Dokonca aj tá, čo sa charakterizuje ako ľavicová. Ide však o to, parafrázujúc slová sociálnodemokratického poslanca Rudolfa Bechyňu na adresu agrárnikov za prvej ČSR, nech žerú, ale nech pritom nemľaskajú. No toto mľaskanie tu bolo počuť veľmi často. Sotva stíchne v blízkej budúcnosti, k prestretému stolu budú však pozvaní iní hodovníci. Lenže za pravicovej vlády sa to považuje za viac-menej normálne…
Bohorovnosť sa nevypláca
Prinajmenšom od roku 2014, keď už ekonomika vo svete aj u nás šliapala, sa od Smeru očakávali výraznejšie sociálne opatrenia. Neprišli a to spolu s objavením sa prvých afér spôsobilo, že na jar 2016 získal dôveru iba od 28,3 percenta voličov, čo bol 16-percentný, teda strmší pád, ako zažil uplynulú sobotu.
Paradoxne, vládnutie s dvoma malými pravicovými stranami bolo z tohto hľadiska ľavicovejšie. A to nielen v posledných týždňoch pred voľbami, ako tvrdila opozícia. To už začalo tiecť vrcholovým politikom Smeru do topánok. Vražda investigatívneho novinára a jeho priateľky bola iba špičkou ľadovca temných spoločenských javov, ktoré toto vládnutie umožnilo.
Fico niekoľkokrát prejavil tendenciu odísť z vládnej politiky. Škoda, že si nevyberal správne únikové cesty. Po dlhoročnom vládnutí sa uňho rovnako ako u Roberta Kaliňáka a ďalších predstaviteľov prejavoval pocit neohrozenosti, bohorovnosť a odtrhnutosť od reality a vlastných ľudí. Avizovala to séria volebných porážok na všetkých úrovniach, ktoré predseda Smeru tvrdohlavo vydával za víťazstvá.
Ak je pravda, že sa nedávno v užšom kruhu funkcionárov strany vyjadril, že bude rád, keď Smer získa 15 percent, tak treba konštatovať, že Peter Pellegrini bol viac než dobrý hasič požiarov, ktoré tu tleli už z minulosti. Dostal takmer dvojnásobne viac prednostných hlasov ako jeho predchodca na Úrade vlády. To naznačuje, že Smer a jeho voliči sa menia, z čoho by mal Fico vyvodiť osobné konzekvencie.
Posun zatiaľ v sľuboch
Mimochodom, prehnané sebavedomie a arogancia lídrov strany Za ľudí a koalície PS/Spolu prispeli k tomu, že sa nadobro môžu rozlúčiť s premiérskym kreslom, o ktoré sa ešte pred niekoľkými týždňami bili, v prípade Michala Trubana možno aj so stoličkou na politickej striedačke.
Ak Smer predsa len svojou politikou posunul Slovensko v niečom doľava, tak to bola predvolebná kampaň. V jej poslednom dejstve odišiel do úzadia dokonca i boj proti korupcii. V televíznych debatách sme mohli sledovať, ako predstaviteľom, ktorí sa hlásia k pravici a politickému stredu, „zľavicovel“ jazyk. Už presadené sociálne opatrenia nik nechce rušiť, maximálne zvýšiť ich adresnosť. Tridsať rokov sa tu nehovorilo o lacných nájomných bytoch, teraz sa predbiehali v licitácii, kto ich koľko chce v tisícoch postaviť.
Iste, išlo najmä o propagandistické reči, no viaceré návrhy na zlepšenie postavenia sociálne slabších obyvateľov sa nájdu aj vo volebných programoch. Ak chce byť Smer naozaj autentickou sociálnou demokraciou ako opozičná parlamentná strana by mal prísne kontrolovať predovšetkým naplňovanie týchto sľubov. Už len preto, aby sa v najbližších rokoch to pomyselné kyvadlo nenaklonilo extrémne doprava.