V sobotu predstavil v Bratislave druhú časť románu Třetí přání, ktorý vyšiel v celosvetovej premiére v Česku.
Keď vyšla vaša prvá kniha, mali ste 51 rokov. Dovtedy ste zbierali životnú múdrosť?
Celý život rozprávam príbehy. Ten, ako som sa dostal k písaniu a publikovaniu, je netypický a zmenil mi život. Je to náhoda. Píšem predovšetkým sám pre seba. Robil som to už dávno predtým, ako vyšli knihy. Písanie je moje zrkadlo, v ktorom sa ľudia vidia a spoznávajú. Aj preto nechcem byť „americkým“ či „západným“ autorom, ale „spisovateľom ľudských záležitostí“. Aby ste rozumeli – mojím cieľom nie je byť spisovateľom, ale človekom. Na to, aby som mohol písať, musím predovšetkým žiť.
Čo ste písali predtým?
Už ako učiteľ som písal krátke články, ktoré si moji kolegovia rozmnožovali na cyklostyle, pretože neboli kopírky. A tie príbehy potom putovali a ľudia si ich pripínali na chladničky. Stále opakujem, že iba zaznamenávam príbehy, ktoré som si v živote všimol. Čitateľ ich často pozná, iba na ne zabudol.
Spisovateľ Dušan Dušek sa priznal, že svoje najlepšie vety ľuďom ukradol. Tiež to tak robíte?
Nie som špión, ale pamäť zaznamená všeličo. Veľa sa napríklad dozviem, keď mešká lietadlo. Ľudia sa uvoľnia a rozprávajú. Dobrovoľne. Umenie je často plagiátom života a zlodejov je veľa. Historka každého z nás sa však dá porozprávať nielen rôznymi slovami, ale aj spôsobmi.
O stretnutiach s čitateľmi hovoríte, že nie oni sa prišli pozrieť na vás, ale vy na nich. Čím vás inšpirujú?
Byť spisovateľom znamená byť sám. Jedným z dôvodov, prečo píšem, sú práve čitatelia. Chodím po svete a počúvam ich príbehy. Často sú si podobné. Čitateľov si tiež fotím. Zväčšené fotografie si vešiam na stenu v pracovni. Mám ich stovky. Keď mám depresiu a pýtam sa, prečo to všetko robím, stačí mi pohľad na stenu.
Román Třetí přání má tri vrstvy: textovú, obrazovú a hudobnú. O čo príde čitateľ, ktorý nedokáže čítať notové záznamy?
Hudba dáva knihe ďalší rozmer. Viem, že je to nezvyčajné. V druhej časti je postava, ktorá hrá v tanečnom orchestri. Hudba, ktorú interpretuje, je spätá s prostrediami, ktorými prechádza. Keďže mnohí majú s čítaním notových zápisov problém, hudbu sme nahrali na CD a priložili k druhému dielu. Je to hudba knihy.
Vraj chcete knihu rozšíriť o ďalšiu rovinu.
Rád by som ju vydal v drevenej truhlici. Každý list bude samostatný a budú k nemu priložené predmety, ktoré súvisia s príbehom a so mnou. Je to však náročné na realizáciu.
Aké tam budú predmety?
(Fulghum si nechal doniesť kufor a vyťahoval z neho hodvábne vrecúška, v ktorých boli škatuľky. V každej škatuľke bolo množstvo drobností – orechová škrupinka, kostička z kurčaťa, kamienky v tvare srdca, červené klaunovské nosy…) Sú to darčeky pre moju českú editorku. Súvisia s príbehom a chcel by som, aby boli aj v truhlici.
Okrem zbierania drobností a cestovania ešte stále píšete?
Je pravda, že robím všeličo, ale na prvom mieste je to, že žijem. Snažím sa, aby to bolo čo najzaujímavejšie, pretože písanie je produktom prežitého. Kniha je ako popol z táboráka. Zážitky sú polienka, ktoré prikladám na oheň. Okrem toho, zaplietol som sa aj do politiky – je to jeden z mojich tichých životov. V posledných amerických voľbách som aktívne podporoval demokratov, Johna Kerryho, ale prehrali sme.
Pred rokom ste začali turné v Prahe a skončili v Bratislave. Teraz ste poradie otočili. Prečo?
Bratislava je krajšia (smiech). Ale vážne, bol som vo Viedni a Bratislava je bližšie. Dohodli sme sa tak s mojím českým vydavateľom. „Robím, čo mi povedia.“
Vo štvrtok uplynulo 87 rokov od vzniku Československa, ktoré sa pred trinástimi rokmi rozdelilo. Poznáte obe krajiny, čím sme si podobní a čo nás odlišuje?
Je to podobné ako medzi Amerikou a Kanadou. Tiež máme veľa spoločného a súčasne sme iní. Myslím, že problém je skôr v tom, že o tom stále rozprávame, nie v tom, že by skutočne existoval. V Česku aj na Slovensku som pozoroval ľudí – ako žijú, rozprávajú, aké hodnoty uznávajú… Ako cudzinec som veľké rozdiely nezbadal. Napokon, nevidím ich ani medzi Kanaďanmi a Američanmi.
Hrdinovia vášho románu sú si navzájom „svedkami života“ – sú živým dôkazom histórie toho druhého. Môže byť svedkom aj jeden národ druhému?
Áno. Američanov dokonca znervózňuje, že národy sú si svedkami. To, že sa ľudia na nich pozerajú, že vedia, čo sa deje, ich zneisťuje. Myslím, že jedným zo znakov americkej kultúry je nervozita. Potreba osobného svedectva medzi ľuďmi je však veľmi dôležitá. Dokonca aj pre národ.
Kto je vaším svedkom?
Bolo ich veľa. Keďže môj život sa stal verejným, svedkov si starostlivo vyberám. Sú to moje deti.
Spisovateľ Robert Fulghum (68) žije striedavo v americkom Seattle a na Kréte. S manželkou, ktorá je polovičná Japonka, majú štyri deti a vďaka nim aj sedem vnúčat. S autorom trilerov a hororov Sthephanom Kingom a autorkou ženských románov Amy Tanovou hrá v kapele The Rock Bottom Remainders (Úplne nepredajné ležiaky). Skôr, ako sa stal spisovateľom, živil sa ako učiteľ kreslenia, spevák, obchodný cestujúci, barman, kovboj aj pastor. Verejne sa angažuje v politike – v prezidentských voľbách podporoval Johna Kerryho. Napísal knihy esejí: Všetko, čo skutočne potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole, Už horela, keď som si do nej líhal, Prvá láska, Ojoj, Možno áno, možno nie, Čo by som rád napísal, Od začiatku do konca. Minulý rok vydal prvú časť románu Tretie želanie, minulý týždeň vyšla druhá časť, ktorej súčasťou je aj hudobné CD.