Dalby pritom nie je prvým zástancom tejto tézy. Už vo viktoriánskom období bol Brit Samuel Butler presvedčený, že za menom Homér sa musí skrývať žena, ktorá sa vie intenzívne vcítiť do ženských postáv zo svojich diel.
Na rozdiel od Butlera dospel Dalby k svojmu presvedčeniu ďaleko fundovanejším spôsobom – pomocou porovnávacích a antropologických analýz. Dáva do pozornosti, že to boli práve ženy, ktoré z generácie na generáciu odovzdávali piesne, príbehy a povesti. Odvoláva sa pritom na klasických amerických učencov 30. rokov 20. storočia Milmana Parryho a Alberta Longa.
Autorka Íliady a Odysseie bola podľa Dalbyho možno manželka urodzeného Gréka, ktorá žila v 7. storočí pred n.l. a nemusela sa starať o domácnosť, pretože na to mala dostatok otrokov. Indíciami sú postavy Heleny a Andromachy v Íliade a Pénelopy v Odysseii.
Dalby je presvedčený, že iba žena mohla tieto postavy opísať tak typicky ženským spôsobom. V oboch dielach sú sexuálne vzťahy popisované v prostredí, v ktorom boli ženy v podstate „tovarom“, no zároveň mali erotickú moc a dôležité slovo v domácnosti.
