Heslo znelo: Pochoduj alebo zomri

Tak vás vítame, legionárske svine! To boli prvé slová eštebákov, ktorí preberali ich transport po návrate z Indočíny do vlasti. Nasledovali nekonečné výsluchy v pražskej Ruzyni a zaisťovacia väzba v Mladej Boleslavi. Protokoly neskôr poslúžili na vznik úspešného filmu Čierny prápor. Čoskoro uplynie 50 rokov od jeho uvedenia do českých a slovenských kín. Málo sa vie, že hlavným poradcom režiséra Vladimíra Čecha bol Bratislavčan Ervín Páleš, bývalý príslušník francúzskej Cudzineckej légie.

05.05.2008 09:08
Ervín Páleš: Legionári neboli vrahovia, ale... Foto:

V transporte bolo 21 mladých mužov, zajatcov aj takzvaných prebehlíkov. Z Vietnamu ich viezli cez Čínu. V Pekingu sa dostali na súpisku, na akýsi „spoločný pas“ 14. februára 1952. Do Čiernej nad Tisou dorazil transport 7. apríla. Muži mali za sebou tri týždne cesty transsibírskou magistrálou. Páleš sa vracal domov po štyroch rokoch v cudzine. Odišiel hneď po februárovom prevrate. „Nie z politických dôvodov, veď som mal len osemnásť rokov, do sveta som išiel za dobrodružstvom,“ opakuje bývalý legionár.

V Bavorsku sa s ďalšími utečencami dostal do tábora, kde vládla strašná nuda. Verbovači z Cudzineckej légie boli preto spasením. Stačilo mať perfektný zdravotný stav, podpísať prihlášku a cestovalo sa do Marseille. „Nie je však pravda, že prijímali aj bývalých esesákov, ale darmo som na to upozorňoval tvorcov Čierneho práporu, asi mali zhora nariadené, že v príbehu by bolo dobré mať aj bývalého príslušníka SS, a tak si ho vymysleli,“ vysvetľuje režisérov poradca.

Písal sa august 1948. Z pevnosti Port Saint Nicolas ich vypravili do strediska légie v Sidi – bel – Abbes. Výcvik prebiehal najprv v Alžírsku a potom pokračoval v Maroku. Už tam sa pokúsil o útek. „Nemal som nič proti légii, dodnes som hrdý, že som bol jej príslušníkom, ale prestalo ma to jednoducho baviť, chcel som sa pobrať za ďalším dobrodružstvom,“ vysvetľuje pohnútky. Najskôr by sa bol vydal do Austrálie, kde mal príbuzných z otcovej strany.

Chytili ho však a už takmer zaradili do obávanej trestnej roty. Aby sa tomu vyhol, prihlásil sa do Indočíny. Nasledovali boje s Vietminhom, predchodcom Vietkongu. Zažil aj obkľúčenie svojej jednotky v džungli, o tom však nerád rozpráva. „Tak som si to, skrátka, nepredstavoval. Cítil som sa ako okupant v cudzej krajine. Kto nevie, čo znamená okupácia, nech si spomenie na Rusov a na august 1968,“ dodáva Páleš.

Veliteľom nemocnice v džungli

O tri mesiace sa pokúsil o ďalší útek. Dolapili ho už na čínskej strane hranice, Číňania však čoskoro odovzdali Páleša vietnamským partizánom. „Pridal som sa k nim, ak som mal prežiť, nič iné mi ani neostávalo.“ Francúzi ho zrejme dodnes považujú za dezertéra. „Neprebehol som, mal som iné plány, nevyšli však.“ Vietnamci ho čoskoro urobili veliteľom svojho poľného špitálu. „Nech si však pod tým slovom nikto nepredstavuje skutočnú nemocnicu, bolo to pár bambusových chatrčí uprostred pralesa.“

Bol vyučený zubný technik, ďalšie poznatky a skúsenosti z medicíny zbieral doslova „za pochodu“. Len tak mimochodom spomenie, že nemali ani najzákladnejšie zdravotnícke vybavenie. „Chýbali skalpely, injekčné striekačky – všetko.“ Československo síce dodávalo severnému Vietnamu obrovské množstvo zdravotníckeho materiálu a nákladné autá, tie sa však všade nedostali.

V roku 1952 padlo zrazu rozhodnutie prepustiť všetkých Európanov – zajatcov aj takzvaných prebehlíkov. „Už nás nepotrebovali, medzitým si Vietnamci vybudovali regulárnu armádu a upúšťali od partizánskeho spôsobu boja,“ myslí si Páleš. Neprešli ani dva roky a Francúzi po množstve chýb prehrali s Vietminhom rozhodujúci bitku pri Dien Bien Phu.

Sledovaný až do konca

Pálešov transport držali takmer pol druha roka v mladoboleslavskej pevnosti. Jedných potom čakal súd a väzenie, ďalších život na okraji spoločnosti. Až do roku 1989 sa nachádzali pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Páleša viedla vo svojich zoznamoch ako „preverovanú“, neskôr „nepriateľskú“ osobu. „Stále sa má pýtali na to isté – kto ešte zo Slovákov a Čechov bol v légii, asi preto na túto otázku nerád odpovedám podnes,“ priznáva.

Jedného dňa ho vyzvali, aby dal svoje spomienky z Indočíny na papier, že ich vydajú. „Napísal som prvých štyridsať strán, ale vyškrtali z nich všetko pekné o légii a všetko zlé o vietnamských partizánoch, tak som im povedal, aby si to strčili do zadku,“ spomína autor nikdy nevydanej knihy.

Poradcom pri filmovaní Čierneho práporu bol Páleš takmer osem mesiacov a rád na to spomína. „Diváci boli presvedčení, že sa filmovalo vo Vietname, ale to nie je pravda, všetky exteriéry nakrútil štáb na samej štátnej hranici na jednom dunajskom ostrove pod Devínom, ktorý však bolo treba najprv pol roka odmínovávať.“ Majora légie si vo filme zahral vtedy 34-ročný Ladislav Chudík a na Čierny prápor spomína ako na celkom vydarený dobrodružný film. Doma ho od začiatku júna 1958 videli 2 milióny ľudí, ale úspech mal napríklad aj v Japonsku či Argentíne.

Zabiješ, alebo ťa zabijú

Dnes je Páleš na Slovensku už asi posledným žijúcim príslušníkom Cudzineckej légie z obdobia vojny v Indočíne. Vzhľadom na známe okolnosti mu nikdy ani nenapadlo žiadať Francúzov o zadržaný žold, alebo dokonca o dôchodok. Je však za to, aby ho vyplatili pozostalým po tých jeho spolubojovníkoch, ktorí tam padli, dostali sa do zajatia a po návrate domov zažili perzekúcie.

„Napíšte tam, že legionári neboli svine ani vrahovia, ale čestní bojovníci,“ uzatvára 78-ročný Páleš svoj príbeh. „Áno, zabíjali sme, ale preto, aby sme získali prevahu, lebo bolo jasné, že ak získa prevahu protivník, tak pozabíja nás. Posielali nás predsa tam, kde sa umiera. A heslo znelo: Pochoduj alebo zomri, bež alebo skap.“

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba