Napovedalo niečo v posledných dňoch pred 21. augustom 1968, že na krajinu sa valí taká pohroma?
Bežnému občanovi nie, lebo po bratislavskej schôdzke najvyšších predstaviteľov šiestich štátov Varšavského paktu prišlo k upokojeniu situácie a zmierneniu napätia. Prejavilo sa to aj otupením vnímavosti k možným hrozbám. Horúce témy Pražskej jari ustúpili v médiách trochu do úzadia. Ľudia už boli unavení z politiky. Skutočne sa zdalo, že dosiahnutý bratislavský kompromis bude trvalý a že vojenská intervencia je zažehnaná.
Mnohí ľudia odišli na dovolenky, boli aj politické prázdniny?
Ani nie, najvyšší politickí predstavitelia sa zdržiavali v republike. Na obzore bol stranícky zjazd, ktorý mal posilniť reformné jadro a zrýchliť obrodné procesy. Československo navštívil v tých dňoch juhoslovanský prezident Josip Broz Tito, ktorý mal kritické výhrady k zahraničnej politike Moskvy, k jej satelitom a sympatizoval s Pražskou jarou.
V Komárne sa Alexander Dubček stretol s maďarským vodcom Jánosom Kádarom. Ten ho vari nevaroval pred blížiacim sa nebezpečenstvom?
To už bolo 17. augusta. Kádar sa údajne vyjadroval neurčito, hoci z niektorých náznakov sa dalo vytušiť, že Leonid Brežnev stráca trpezlivosť a hrozba vpádu sa stupňuje. Už o deň na to vodcovia piatich štátov Varšavského paktu rozhodli v Moskve o vojenskej intervencii.
Dá sa povedať, že na Slovensku bola v predvečer intervencie stabilnejšia situácia ako v českých krajoch?
Nie, skôr tu existovali niektoré rozdielne priority. Okrem demokratizácie spoločenských pomerov sa Slovensko veľmi zasadzovalo za federalizáciu štátu. V popredí stáli aj niektoré náboženské otázky, napríklad obnovenie gréckokatolíckej cirkvi a oživenie iných veľkých konfesií, čo v Čechách nebolo na programe dňa.
Ako sa v tom čase znášali slovenskí politickí lídri?
Medzi Dubčekom, Biľakom a Husákom neboli dobré vzťahy. Napríklad Dubček zazlieval Husákovi vystúpenie na bratislavskej mestskej konferencii strany v apríli 1968, kde nepriamo kritizoval jeho predchádzajúce pôsobenie vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS. Vasilovi Biľakovi zase Husák vyčítal, že sa nevie zbaviť starej garnitúry.
Husák sa dlho nevracal do veľkej politiky. Kto mu v tom bránil?
Už vo februári 1968 navštívil Husák Biľaka, ktorý vtedy viedol komunistickú stranu na Slovensku a vyslovil želanie ísť pracovať do Prahy. Pripomínam, že Husák bol v tom čase stále pracovníkom Ústavu štátu a práva SAV. Biľak však jeho ponuku neakceptoval. Až v apríli 1968, zrejme na prihováranie prezidenta Ludvika Svobodu, Husáka povolali do novej Černíkovej vlády za podpredsedu. Mal na starosti prípravu nového štátoprávneho usporiadania republiky. Až do augusta 1968 však nezastával žiadnu stranícku funkciu.
Počas kritickej noci z 20. na 21. augusta boli v Prahe všetci traja spomínaní lídri. Ako reagoval na inváziu zvyšok politického vedenia na Slovensku?
Biľaka zastupoval Miloš Hruškovič. Je málo známe, že predsedníctvo ÚV KSS pod jeho vedením zasadalo permanentne od noci 21. až do 26. augusta. Hruškovič ho zvolal po tom, čo sa od zástupcu veliteľa ŠtB dozvedel, že cudzie vojska prekročili pri Komárne štátne hranice. Začalo sa rokovať krátko po polnoci. Hruškovič tvrdil, že prezident a celé vedenie štátu povolalo do Československa spojenecké vojská. Túto informáciu mal vraj od službukonajúceho na ústredí KSČ v Prahe. Nasledovala dlhá a vzrušená diskusia. Anton Ťažký vyslovil domnienku, či to nie je zavádzanie a manipulácia. Prečo informáciu nepotvrdil niekto z pražského politbyra, pýtal sa.
Hruškovič postupoval po dohode s Biľakom?
Zrejme áno, hoci priame dôkazy neexistujú, v ten deň bol však na otočku v Prahe, pravdepodobne pre posledné pokyny. Prerátali sa však, lebo reformné krídlo v slovenskom predsedníctve – Ťažký, Pavlenda, Zrak a Sedláková začali nahlas pochybovať. S Hruškovičom išli najmä Janík a Pecho. Na nočné zasadanie pozvali potom Husáka a Petra Colotku, ďalšieho vicepremiéra – ten mal v Černíkovej vláde na starosti citlivú otázku rehabilitácie nespravodlivo odsúdených. Obaja politici sa v kritickú noc nachádzali v Bratislave.
Ako reagoval Husák?
Vo svojom prvom vystúpení vyzval prítomných, aby sa každý vyjadril za seba, ak niečo vie o pozvaní sovietskych vojsk do Československa. Túto výzvu zopakoval niekoľko ráz, až do svojho odchodu do Moskvy 23. augusta. Stále sa pýtal, či niekto z prítomných má niečo s pozvaním, alebo vie o pozývajúcich. Samozrejme, nikto sa neprezradil.
Kedy sa dozvedeli o vyhlásení politbyra KSČ, že vstup vojsk je v rozpore s medzinárodným právom a stáva sa vlastne agresiou?
Asi o pol tretej nadránom.
Ako potom Hruškovič vysvetľoval svoju úvodnú dezinformáciu?
Toho sa viacerí členovia predsedníctva dožadovali viac ráz. Veď vysvitlo, že ústredie strany v Prahe dostalo správu o intervencii už o 23.45. „Súdruh Biľak volal, že prerokúvajú veci a netreba sa obávať. Hovoril, aby sme sa neznepokojovali,“ priznal Hruškovič. Bola to však vyslovená kamufláž.
Prijali potom slovenskí politici aj vlastné vyhlásenie k situácii?
O tom sa ustavične dohadovali a prijímali viaceré bezzubé vyhlásenia. Napríklad o zachovaní rozvahy, pokoja a zabezpečení poriadku. Jedno takéto vyhlásenie z 22. augusta sa končilo výzvou: „Plnením každodenných pracovných povinností, disciplinovaným vystupovaním prejavte podporu Komunistickej strane a vláde Národného frontu“. Najviac zaráža, že až do 25. augusta ani v jednom nezaznel protest proti vojenskej intervencii a okupácii.
Čo tým sledovali?
Zrejme na pokyn Biľaka chceli jeho ľudia v predsedníctve presvedčiť Sovietov, že na Slovensku je iná situácia ako vo zvyšku krajiny. Hruškovič to však celkom nezvládol. Nie preto, že by sa neusiloval, ale tlak zo strany reformistov a najmä mestského výboru strany, ktorý viedol Jozef Zrak, bol veľmi silný. Zlom nastal 23. augusta, keď Bratislava dala mandát Husákovi, aby na rokovaniach v Moskve zastupoval Slovensko. Tým fakticky zbavili Biľaka funkcie prvého tajomníka KSS. Lebo nepoverili jeho, ale Husáka.
Deň predtým sa konal v Prahe takzvaný vysočanský zjazd KSČ, ktorý potvrdil vo vedení Dubčeka, ale už tam nezvolil Biľaka. Prečo sa na tomto snemovaní zúčastnilo tak malo slovenských delegátov?
V prvých dňoch po vpáde vojsk bolo riziko cestovať do Prahy, ale to nebol hlavný dôvod. Biľak a Hruškovič vydali pokyny, aby delegáti zostali doma. Tvrdili, že nepoznajú ľudí, ktorí zvolali tento mimoriadny stranícky zjazd. Vzniklo však podozrenie, že Slovensko sa chce vyčleniť a stať zázemím okupantov. Veci sa uviedli na správnu mieru až 25. augusta, keď sa Bratislava prihlásila k záverom vysočanského zjazdu.
To už Biľakovo krídlo vo vedení KSS utrpelo porážku?
Áno, Hruškoviča odvolali, nahradil ho Ťažký. Vzápätí sa prijalo aj vyhlásenie proti vojenskej intervencii.
Trvalo to dlho. Medzitým sa predsa udialo toľko dramatických udalosti!
Presne. Slovensko bolo už štyri dni na nohách, v mestách sa strieľalo, zahynulo vyše dvadsať ľudí, desiatky bolo zranených. Slovenské politické vedenie prišlo o iniciatívu, oveľa významnejšiu úlohu zohrali vtedy slobodné médiá, predovšetkým rozhlas a televízia. Zatiaľ čo politici na Hlbokej ulici v Bratislave mlátili prázdnu slamu, pracovníci Slobodného vysielača stále menili miesto vysielania, organizovali pasívny odpor proti interventom a pomáhali riešiť každodenné problémy v okupovanej krajine. KGB sem muselo doviesť rušičky a špeciálnu techniku, aby ich zamerali.
Slovenský juh obsadzovali spolu so sovietskymi vojskami aj maďarské jednotky. Prichádzali sem druhý raz v rozpätí 30 rokov. Ako sa k nim správalo obyvateľstvo?
Maďari na národnostne zmiešanom území zaujali proti vojenskej intervencii rovnako odmietavé stanovisko ako ich slovenskí spoluobčania. Dostal sa mi do rúk zaujímavý dokument – hlásenie veliteľa 8. armády Ferenca Szucsa maďarskému ministrovi obrany Lajosovi Czinegemu. „Prišli sme na Slovensko, ale nemáme tu žiadnu podporu, najlepšie by bolo odísť okamžite späť,“ hlásil roztrpčene. Zároveň varoval pred zriaďovaním vojenských komandatúr v juhoslovenských mestách, ktoré by uplatňovali stanné právo.
Neskôr sa hovorilo, že Sovieti sú okupanti, ale ešte celkom dobrí, lebo nenastolili skutoční okupačný režim. Bolo to tak?
Keď sa nepodaril zámer nastoliť bábkovú, takzvanú robotnícko-roľníckou vládu, zvažovalo sa zrejme aj vytváranie komandatúr so všetkým, čo k tomu patrí. V jednotlivých mestách a regiónoch by vládli tvrdou rukou vojenskí velitelia. Z toho však zišlo podpísaním moskovského protokolu, ktorý predpokladal odchod cudzích vojsk, ak Dubčekovo vedenie splní viaceré podmienky nadiktované Moskvou.
V krajských mestách však komandatúry vznikli.
Áno, ale do ich právomoci spadalo iba riešenie sporných otázok medzi sovietskou armádou a obyvateľstvom. Čiže neboli to paralelné okupačné štruktúry.
Ale zákaz vychádzania platil?
Prvé tri dni áno, od 22. do 7. hodiny.
Dá sa povedať, že podpísaním moskovského protokolu a návratom československých politikov do vlasti sa tu začal proces normalizácie?
Áno aj nie, lebo ešte vždy bol priestor na manévrovanie. Zároveň sa však čoraz viac zužoval.
