Smrť nebolí, skôr návrat od nej naspäť, hovorí pani Beáta Balážová z dedinky Modrovka pri Piešťanoch a dobre vie, o čom hovorí. Počas pôrodu svojho prvého dieťaťa prežila klinickú smrť. V plnej narkóze počula všetko, čo nad ňou hovorí primárka oddelenia. Vedela, že má syna, ale ani tri dni po pôrode poriadne nevedela, či jej dieťa žije.
Už počas tehotenstva nebolo všetko stopercentne v poriadku. Plod nerástol, ako mal, ale lekári v nemocnici to uzavreli s tým, že pani Balážová stanovila zlý termín otehotnenia, preto niektoré parametre „nesedia“. Aj keď ich ubezpečovala, že predtým aj potom bol jej manžel na služobných cestách a ona predsa nie je Panenka Mária… Istý čas sa zdalo, že Peťko v maternici dobehol zameškaný vývoj, v 37. týždni sa však Beátinej lekárke zas niečo nepozdávalo. Budúca mamička bola opuchnutá, hoci tvrdila, že sa nikdy necítila lepšie. Keby nie tie krvou podliate oči… V moči už mala vysoké hodnoty bielkovín, znak poruchy funkcie obličiek, hodnoty krvného tlaku vysoko nad normu. Vysoký krvný tlak vedie ku ohrozeniu plodu následkom porúch prekrvenia placenty. Lekár na nemocničnom oddelení, ktorý robil Beáte Balážovej vyšetrenie prietokov v cievach plodu, sa pozeral na monitor s vytreštenými očami. Stav sa prudko zhoršoval. Ešte v tú noc jej urobili cisársky rez.
Dvojkilové bábätko kriesili, tri dni nedokázalo samo dýchať. Nedostatok kyslíka mu definitívne poškodil mozog.
Životná rehoľa
Najmladšia z troch sestier Beáta chcela byť kedysi rehoľnou sestrou. Nestalo sa tak, ale životnej reholi sa nevyhla. „Prognózy mi lekári nehovorili, ale bolo by to aj zbytočné, pretože poznám deti, nad ktorými odborníci mávli beznádejne rukou a dnes behajú. A iné deti, rodičov ktorých ubezpečovali, že decku takmer nič nie je, sú na tom pomaly horšie ako môj Petrík. Mnohé mamičky sa zrútia po informácii, že ich dieťa má detskú mozgovú obrnu. Lenže ja som tri dni nevedela, či môj malý vôbec žije, a nech by bolo akokoľvek, nedokážem si predstaviť, že by som za ním mala chodiť na cintorín. Radšej ho sto rokov budem takto opatrovať.“
Do centra Adeli sa Balážovci dostali úplnou náhodou. Ich suseda, pôvodom Poľka od hraníc s Ruskom, sa v Piešťanoch dala do reči s po rusky hovoriacou dámou. Medzi rečou spomenula nevládneho Peťka Baláža zo susedstva. „Môj manžel cvičí s deťmi v rehabilitačnom centre Adeli,“ povedala tá dáma. "Nech sa prídu ukázať.“ Balážovci išli do Adeli s malou dušičkou. Vedeli, že na rehabilitáciu nebudú mať peniaze. Po dohode s majiteľmi však Peťko nastúpil na liečbu.
Chlapec bol rarita už v Dunajskej Lužnej, kde s ním odmalička cvičili Vojtovou metódou. Pri rehabilitácii, počas ktorej väčšina detí úpenlivo plače, sladko spal. Z rehabilitačnej pracovníčky tiekli kropaje potu, ako mu stláčala jednotlivé body a Peter Baláž si pri tom dokonca pochrapkával! „Nemalo to naňho taký účinok ako na iné deti, nespolupracoval," hovorí Peťkova mama. „V Adeli centre s ním v špeciálnom obleku dve hodiny denne cvičili traja až štyria terapeuti naraz, a keď ho zavesili na popruhy do vertikálnej polohy, neexistovalo, aby sa nehýbal alebo sníval. Mňa poslali preč, aby nemohol hrať divadielko v zmysle plaču alebo simulovania spánku. On je totiž veľký herec, v tomto má rozumu až-až,“ smeje sa pani Beáta. A tak sa šesťročný chlapec s diagnózou spastická kvadruparéza po prvý raz postavil na nohy vo výstroji pôvodne určenom na rehabilitáciu kozmonautov pri dlhom pobyte v beztiažovom stave.
Voňavý svet
„V Adeli centre Petrík absolvoval rehabilitačný pobyt štyrikrát v rámci roka a dnes by už iste sám chodil v chodúľke, keby som v súčasnosti zvládala vozievať ho tam a ostávať tam s ním šesť dní do týždňa po šesť hodín,“ vysvetľuje Beáta Balážová. Mladá rodina sa však rozhodla mať aj ďalšie dieťa a Petríkovi Balážovi sa pred rokom narodila sestrička Ester. Rodičia si po dramatickej prvej skúsenosti užili strachu a obáv, ale našťastie majú zdravú dcérku. Tá je teraz motorom aj pre staršieho brata, pretože je vo veku, keď jej je plný dom. Iné mamy sa možno sťažujú na to, že ich dieťa je hyperaktívne, stále pobehuje. Beáta Balážová to vníma inak, aj keď s dvoma deťmi – jedným ako živé striebro a druhým ležiacim – to v čase, keď je manžel v práci, nemá jednoduché. Každé z nich treba kŕmiť a prebaľovať.
„Mať po Peťkovi ešte jedno dieťa sme sa museli odhodlávať, ale keď sa vám narodí zdravé dieťa, je to úžasný pocit,“ zdôveruje sa vyrovnane pôsobiaca zhovorčivá mladá žena. „Pre nás peniaze nemajú žiadnu hodnotu. Z toho mála, čo máme, vyžijeme. My sme sa totiž po Esterkinom narodení doslova nadýchli. Dovtedy sme v našej záhrade nevnímali žiadne vône a odrazu nám s manželom všetko vonia – kvety, hnijúce lístie, dym.“
Mladá rodina Balážovcov budúcnosť príliš nerieši, pretože je príliš nejasná. Krok po kroku svojpomocne rekonštruujú starý dom na piešťanskom vidieku, zatiaľ všetci bývajú v jedinej hotovej miestnosti. Veria, že keď malá sestrička podrastie, Petrík bude môcť robiť ďalšie pokroky v Adeli centre a o rok aj v špeciálnej škole. A svet bude naďalej voňať.
