Pravda oslovila šiestich bývalých kandidátov na post slovenského prezidenta – Františka Mikloška, Bélu Bugára, Ivetu Radičovú, Magdalénu Vášáryovú, Pavla Hrušovského a Radoslava Procházku, ktorí v minulosti skončili v zápase o palác po prvom kole. S niektorými neúspešnými kandidátmi vám prinesieme aj individuálne rozhovory.
Azda najhoršie dopadli prezidentské voľby podľa politológa z Ekonomickej univerzity v Bratislave Radoslava Štefančíka pre zosnulého Eduarda Kukana, ktorému prieskumné agentúry merali v roku 2004 dva mesiace pred voľbami podporu necelých 30 percent. Bol predpokladaný víťaz volieb a o nikom inom sa ani nehovorilo. Do druhého kola však nečakane postúpili Vladimír Mečiar s Ivanom Gašparovičom, ktorý bol v prieskumoch až štvrtý.
„Lenže Mikuláš Dzurinda ho ako kandidáta SDKÚ presadil nasilu, aj napriek tomu, že nie všetci jeho koaliční partneri boli s touto kandidatúrou nadšení. Kukanovi chýbalo doslova pár hlasov, ale viac ich mal Ivan Gašparovič. Vtedy to bola zrejme najhoršia morálna dilema, akú mal volič pravice po novembri 1989. Voliť Gašparoviča alebo zostať doma?“ priblížil politológ.
Večný kandidát Mikloško
František Mikloško skúšal prvý raz šťastie pred 20 rokmi ako nominant Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a Maďarskej koalície. „Išlo o to, aby bol postavený nejaký kresťanský kandidát. Osvojil som si to. Mal som pocit, že to môže mať úspech,“ zaspomínal v rozhovore pre Pravdu. Úspech sa však nedostavil, v prvom kole získal 6,5 percenta hlasov, ktoré odvtedy nepokoril.
Nerátal ani s tým, že o päť rokov neskôr bude kandidovať znova. KDH, z ktorého v tom čase vystúpil, podporilo v roku 2009 Ivetu Radičovú a skupine okolo Vladimíra Palka chýbal kresťanský kandidát. O palác sa tak uchádzal opäť a skončil s výsledkom 5,4 percenta a nevyšlo to ani do tretice, o desať rokov neskôr, keď získal 5,7 percenta hlasov.
Hlavné posolstvo ani motív jeho kampaní sa počas pätnástich rokov nemenili, ako Mikloško uviedol, vždy reprezentoval zápas o demokraciu. Na kampaň má však aj úsmevné spomienky. Tak ako každý kandidát, ktorý sa nerozhodol uchádzať cestou podpory poslancov, aj on musel vyzbierať 15-tisíc podpisov. Mesiac pred odovzdaním ich mal však len osemtisíc.
Najsilnejším momentom poslednej kampane preto bolo, keď mu brat s rodinou na Štedrý večer oznámili, že podpisy vyzbierali. „To bol absolútne vianočný darček. Zavolal mi cez Skype so svojimi dcérami a vnukom ich počítali a zakričali mi 15-tisíc! Bol to infarktový stav, už by som to nechcel zažiť,“ priblížil. Odľahčene dodal, že keď si dnes pomyslí na zbieranie podpisov, tak by už v živote nekandidoval.
František Mikloško pôsobil ako aktivista v Tajnej cirkvi už počas komunizmu. Neskôr sa stal aj predsedom parlamentu.
Výsledky, ktoré Mikloško dosiahol, nebral ako tragédiu a nebol ani sklamaný. Každý, kto kandiduje musí mať vieru v úspech. „Tým, že som mal vždy viac ako päť percent, tak som mal pocit, že reprezentujem niečo, čo môže byť už aj v parlamente,“ konštatoval. Do karát mu podľa neho nehral obraz, ktorý o ňom vytvorili médiá a prieskumy verejnej mienky.
„Hrajú obrovskú rolu, v tomto smere som ja médiá nemal nikdy za sebou, to je prvá vec. Druhá vec, ak som bol v katolíckom disente, tak slovenský katolicizmus sa dnes skôr skláňa k takému radikalizmu,“ komentoval a dodal, že preto ho suverénne porazili Harabin aj Kotleba.
Podľa Štefančíka Mikloškovi nehralo do karát to, že bol príliš spojený so slovenským katolíckym priestorom, hoci na Slovensku po vzniku štátu nešlo ani tak o to, kto bol väčší katolík, ako skôr o to, kto „preskočil vyššie vatru zvrchovanosti“. Mikloško je podľa politológa úprimný katolík, ktorý nezneužíval svoj ideologický pohľad. „Nikdy nestrašil ľudí pred migrantmi, pred LGBTI, mal pochopenie aj pre moderné prúdy v slovenskej spoločnosti. Jeho tolerantnosť k iným však nemala šancu pred nenávisťou, ktorú šírili extrémistickí politici s krížom na hrudi,“ skonštatoval.
Dávame do pozornosti Ako sa volilo vo vašom meste či obci? Pozrite si podrobné a definitívne výsledky 1. kola prezidentských volieb
Najobľúbenejší slovenský Maďar do čias Ódora
Spolu s Mikloškom sa v roku 2019 uchádzal o post hlavy štátu aj Béla Bugár. Štartérom jeho rozhodnutia bola pomoc strane. „Už vtedy som to tvrdil, a tvrdím to aj teraz, že každá menšina svojim jazykom, kultúrou, históriou obohacuje štát. Práve preto, že je menšina, potrebuje aj zvýrazniť svoje aktivity, čiže to bolo leitmotívom,“ uviedol pre Pravdu.
Popularita Mostu-Híd začala podľa neho klesať najmä potom, čo vstúpil do koalície so Smerom a Slovenskou národnou stranou (SNS) a tiež po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. „Po vražde všetci, či už to bola Čaputová, alebo ďalší, útočili na mňa kvôli tej vražde. Ako keby som za to bol zodpovedný ja,“ zhodnotil.
Bugár hovorí, že keď sa na svoju prácu v koalícii pozrie dnes a porovná to s aktuálnou situáciou v koalícii, niektoré kroky vlády ako strana brzdili. „Súčasný Smer teraz takého kandidáta nemá, a fakticky robí veci, ktoré veci by za nás ani neotvoril,“ myslí si.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Za svojho najväčšieho oponenta v kampani Bugár označil Józsefa Menyhárta, ktorý mu podľa neho odčerpával hlasy. Nezískal ich ani vtedy, keď jeho protikandidát odstúpil. Menyhárt sa totiž vzdal v prospech jedného z favoritov volieb – Róberta Mistríka.
V kampaniach sa podľa neho opakuje, že je „vždy proti niekomu“. Horšie z toho v tomto ohľade podľa neho vychádza Peter Pellegrini. „Každý deň, keď sa objavujú nejaké články, sú vždy proti nemu. Hodnotiť to nebudem, ale myslím si, že je to dvojsečná zbraň, ktorá môže vypáliť opačne. To isté bolo aj vtedy, každý kto pričuchol k Smeru, bol zlý. Toto som dostal ja,“ vyjadril sa.
„Béla Bugár bol šéfom malej strany a hoci bol do čias Ľudovíta Ódora možno najobľúbenejším slovenským Maďarom, bolo to málo na to, aby oslovil väčšiu časť spoločnosti,“ myslí si Štefančík. Ako dodal, netreba zabúdať, že keď zabili Kuciaka a Kušnírovú, Bugár bol šéfom jednej z koaličných strán. „Slušný politik by zložil funkciu a volal po predčasných voľbách,“ skonštatoval.
Pionierka demokracie Vášáryová
Za tridsať rokov samostatnosti Slovenskej republiky sa o post hlavy štátu uchádzalo osem žien, no vyšlo to len Zuzane Čaputovej. Prvou kandidátkou vôbec bola v roku 1998 Brigita Schmögnerová, ktorú nominovala strana SDĽ. Prezidenta vtedy ešte volil parlament.
Prvou kandidátkou v priamych voľbách už bola Magdaléna Vášáryová. Hovorí o sebe, že „pioniersku funkciu“ má v génoch. Ako prvá žena sa uchádzala o hlasy voličov v prezidentských voľbách, bola tiež prvou ženou-veľvyslankyňou aj prvou štátnou tajomníčkou.
Do súboja o prezidentský post vstúpila ako nezávislá kandidátka. „Na to teda nikdy nezabudnete, bolo to veľmi intenzívne obdobie,“ uviedla pred časom pre Pravdu. Kandidatúra nebola jej myšlienkou a o mieste v paláci nesnívala. Úlohu zohrala politická situácia a boj proti mečiarizmu, ktorý sa zoskupeniu okolo Dzurindu podarilo vďaka aktivite tretieho sektora poraziť.
„Ľudia z Tretieho sektora si povedali, že by bolo možno dobré v prezidentských voľbách v roku 1999 vyskúšať silu Tretieho sektora a pokúsiť sa mať svojho vlastného kandidáta na prezidenta. Pokiaľ viem, ponúkli to aj nejakým mužom. Tí odmietli a nakoniec skončili u mňa, lebo ja som bola v Treťom sektore cez SFPA, teda Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, ktorú som spoluzakladala, veľmi aktívna,“ priblížila.
Čítajte viac Politická (ne)kultúra, „mačovské“ strany a útoky... Po 20 rokoch nekandiduje žiadna žena. Ide Slovensko rodovo vpred?
Za výhodu považovala v tom čase svoju poznateľnosť, no s kampaňou sa jej spájajú aj negatívne spomienky. „Vychytala som v kampani to najhoršie, všetky tie mačovské útoky. Potom kandidátky, ktoré išli po mne, to mali tiež ťažšie, ale v každom prípade útoky už neboli také, povedala by som, primitívne.“ Vášáryová si bola vedomá, že na 99,9 percent nevyhrá. Dôvodom bolo podľa nej aj to, že išla proti Dzurindovej vláde, ktorej súčasťou bola Strana občianskeho porozumenia Rudolfa Schustera.
Vo voľbách oslovila napokon 194 635 voličov, čo predstavovalo 6,6 percenta voličských hlasov. Voliči na ňu nezanevreli ani po rokoch, odkazy, aby kandidovala dostávala aj teraz. „Ľudia ma možno nevolili v tom roku 1999, lebo sa im to zdalo nenáležité a bez tradície, ale možno si dnes dodatočne uvedomujú, že keby som bola bývala prezidentkou, tak Slovensko by išlo inou cestou. Aj keď pán Schuster dodržal všetko, čo Dzurindovej koalícii sľúbil, a som rada, že bol prezidentom, ktorého si ľudia dodnes vážia aj napriek jeho komunistickej minulosti,“ dodala.
Ženy, ktoré by múdrosťou porazili mužov
Myšlienka kandidovať nevznikla o desať rokov neskôr ani v hlave Ivety Radičovej, nápad skrsol medzi členmi SDKÚ-DS. „Nebudem zastierať, že som sa tej myšlienke a nápadu pomerne dlho a silne bránila,“ uviedla pred časom pre Pravdu.
Dôvodov mala na to viacero. Prvým bolo sociologické poznanie, že žena na vrcholovej pozícii bola bariérou u významnej časti spoločnosti, druhým bola politická situácia. O palác sa uchádzala v čase, kedy mal Smer s koalíciou skoro 70-percentnú podporu verejnosti a mali svojho veľmi silného kandidáta – úradujúceho prezidenta Ivana Gašparoviča.
„Do tretice, už v tých časoch to bola politika. Začala mať tie znaky veľkých útokov na osobnosť, na česť, na integritu človeka, príliš veľa klamstiev lietalo v éteri. Jednoducho svet, do ktorého vstúpiť chce naozaj rozhodnúť sa pre podstúpenie takéhoto rizika,“ pokračovala.
Keby bola múdrosť hlavným kritérium pri rozhodovaní o hlave štátu, Vášáryová aj Radičová by podľa politológa Štefančíka svojich mužských náprotivkov porazili. Vášaryová však podľa neho nezvládla finálnu diskusiu po boku Mečiara a Schustera. „Obaja skúsení politickí harcovníci si ju natreli ako maslo na chlieb. Nemala pri nich šancu. Navyše, a to platí aj o Ivete Radičovej, v určitých kritických momentoch počas verejných diskusií sa obe dostávali do zvláštneho afektu, ktorý nielenže nepôsobil dobre, ale doslova odpudzujúco. Ten vysoký tón hlasu a neprirodzená gestikulácia. Takto sa muži v diskusiách neprejavujú,“ zhodnotil.
Foto: Pravda, Robert Hüttner, Ivan Majerský, TASR/Jaroslav Novák
Kampaň s autobusom a defekt na Orave
Pre Pavla Hrušovského bolo rozhodovanie o kandidatúre v roku 2014 jedno z najťažších politických rozhodnutí, ktoré urobil. „Fungovala vtedy trošku emócia, rodina, politické a stranícke okolie. To všetko dohromady ma presvedčilo o tom, že by som to mohol skúsiť a urobiť všetko preto, aby som urobil, čo som mohol, aby som bol úspešným kandidátom a zvoleným prezidentom,“ uviedol pre Pravdu. V okolí mal však aj ľudí, ktorú ho od kandidatúry odhovárali.
Hlavným motívom jeho kampane bol pokoj, pretože už vtedy v spoločnosti narastalo napätie. Slovensko pred voľbami 2014 brázdil s tímom v autobuse a raz s ním na Orave dostali dokonca defekt. Osobný kontakt s ľuďmi si Hrušovský nevedel vynachváliť, pretože má podľa neho najväčšiu výpovednú hodnotu o tom, v akom stave sa krajina nachádza. Čo ho v kampani zaskočilo bolo stiahnutie podpory Pavla Freša, ktorý bol v tom čase na čele SDKÚ a bratislavským županom.
Foto: Pravda, Roman Benický
„Vyvíjalo sa to dosť dramaticky. Zostal som akoby sám, hoci som reprezentoval isté hodnoty, ktoré iní nezdieľali. Možno aj to pomýlilo ľudí, keď sa rozhodovali. Ľudia majú vo finálnej fáze tendenciu prikláňať sa k väčšej pravdepodobnosti zvoliteľnosti niektorých z víťazov. Preto tie moje percentá boli také, ako som nečakal, ale ďakujem aj za ne,“ povedal Pravde Hrušovský, ktorý napokon dosiahol 3,3 percenta.
S kým si v kampani najviac konkuroval? „Všetci navzájom sme si boli oponenti, pretože kandidáti nie sú kamaráti, kandidáti sú súperi, a tak sa voči sebe aj správajú. Snažil som sa byť vždy slušný, voči tým druhým, a myslím, že ten rešpekt predo mnou mali a to, že nesúhlasili ideovo alebo inak s mojimi názormi, to nevyvolávalo konflikty,“ vyjadril sa. Do politického zápasu o palác by viac nešiel, myslí si, že na Slovensku dochádza ku generačným a názorovým zmenám, a to rešpektuje.
Čítajte viac Procházka: Rozhodovanie Ústavného súdu o § 363 môže trvať aj dva roky
Kampaň na kolene a pozitívny engram
Súputníkom Pavla Hrušovského na ceste do paláca bol v roku 2014 Radoslav Procházka. Ako uviedol pre Pravdu, na kampaň má dobré, hoci dnes už len relatívne matné spomienky. Robili ju jeho slovami „na kolene a s obmedzenými prostriedkami“. Vďaka ľuďom, ktorí sa na kampani podieľali a ktorých v rámci nej stretol má na predvolebné obdobie pozitívny engram.
Na kampaň má však i menej pozitívnu spomienku. „Tak naozaj ma z nej mrzí len to, že som sa v istej chvíli vzdal spolupráce s jedným konkrétnym kreatívcom a naopak pustil do tímu človeka, ktorého účasť na tvorbe stratégie mi výrazne ublížila,“ skonštatoval. Na konkrétnu chybu v kampani, ktorú by dodnes ľutoval si nespomína. Ako uviedol, „tie prišli až po prvom kole, keď už som bol mimo priamej súťaže.“ Prochádzka si myslí, že najväčší názorový prienik mal pred voľbami v roku 2019 s Milanom Kňažkom, najpriamejším súperom mu bol Fico. Pri aktuálnej prezidentskej kampani nemá pocit déja vu, vo všetkých prvkoch sa podľa neho javí byť úplne inou, ako to v roku 2014.
Foto: Pravda, Robert Hüttner, LuboÅ¡ Pilc
„Keď Daniel Lipšic odchádzal z KDH, uvažovalo sa, že s ním pôjde aj Radoslav Procházka. Spolu s Janou Žitňanskou predstavovali mladú generáciu kresťanských demokratov, ktorí mali záujem založiť modernú kresťansko-demokratickú stranu. Lenže Procházka zostal v KDH a Lipšicovi odkázal, že mu vodu nosiť nebude,“ priblížil politológ.
Bývalý šéf strany Sieť sa podľa neho ukázal ako politik s vyšším sebavedomím ako so schopnosťami. „Časť voličov ho však odhadla a zvyšok poznáme. Kandidatúra na prezidenta, založenie vlastnej strany a vydláždenie cesty do vlády pre Roberta Fica. A potom to jeho nezabudnuteľné nieeeeee, na otázku, či už rokovali so Smerom o budúcej vláde. Povedal by som, že Radoslav Prochádzka patrí k najväčším tragikomikom spomedzi slovenských politikov,“ uzavrel Štefančík.