Prečo sa ZMOS obrátil na Generálnu prokuratúru práve teraz? Polemiky o tom, či uprednostňovať deti s trvalým pobytom, sa vedú už dlho.
Pretože samosprávy začali v tomto čase schvaľovať všeobecne záväzné nariadenia. Zistili sme, že na rozhodnutie o tom, koho preferovať pri prijímaní do škôlok a ako rozhodnúť tak, aby to bolo v súlade so zákonom, existuje rôzna optika. Celkovým dôvodom bol a je nedostatok kapacít a zavedenie povinnej škôlky pre päťročné deti, ktoré vstúpi do praxe v septembri. Rozhodnutia samospráv o postupe pri prijímaní detí boli navyše niekde napadnuté okresnými prokurátormi, niekde zas nie. Na Generálnu prokuratúru sme sa obrátili práve preto, aby sme si ujasnili naše postoje a stanoviská ministerstva školstva s výkladom zákona. Nechceme vystavovať obce rizikám, ktoré sú spôsobené odlišnou interpretáciou.
Rezort školstva však s vami nesúhlasí. Tvrdí, že podmienky pre nábor nastavuje riaditeľ škôlky a nie samospráva.
Ministerské usmerňovanie bolo zamerané viac na sledovanie postupov zákonnosti pri umiestňovaní detí rok pred nástupom na povinnú školskú dochádzku, menej na legislatívne požiadavky miest a obcí, ktoré prináša život sám. Aj preto bol ZMOS aktívny obrátil sa na Generálnu prokuratúru s požiadavkou o stanovisko, ktoré mestám a obciam dáva titul väčšej právnej istoty v ďalšom rozhodovaní. Nechceli sme sa prizerať chaosu a svojskému výkladu legislatívy.
Takže obce si teraz môžu v nariadeniach určiť, že škôlky budú najprv brať deti s trvalým pobytom a ak zostanú miesta, potom „cudzie“ deti?
Nejde o politiku „svojich“ a „cudzích“ detí, má to širší rámec. Zákon o obecnom zriadení hovorí, že samospráva vykonáva svoju činnosť v záujme svojich obyvateľov, oporu máme aj v ústave, kde je obec definovaná svojím katastrálnym územím a obyvateľmi s trvalým pobytom. Zriaďovanie a zrušovanie škôlok je originálnou kompetenciou miest a obcí. Teda z logiky veci vyplýva, že materskú školu si zriadi mesto alebo obec primárne pre svojich obyvateľov. Výstavbu a prevádzku hradia z vlastných príjmov. Ak im tieto príjmy nepostačujú, tak spravidla pri výstavbe alebo modernizácii mestá a obce čerpajú úvery, ktoré potom musia zasa z príjmov vlastných občanov aj splácať. Teda z miestnych daní a poplatkov obyvateľov alebo z výnosu daní fyzických osôb. Ak sa obci podarí materskú školu postaviť, zaradiť do siete a začať prevádzku, od nasledujúceho roka začne obec dostávať na prevádzku materskej školy aj časť finančných prostriedkov z podielových daní vypočítanú podľa počtu detí v materskej škole. Logika veci teda vraví, že by malo byť normálne, že ak sa občania mesta alebo obce rozhodli za vlastné peniaze prevádzkovať materskú školu, investovať do jej výstavby, rekonštrukcie a modernizácie, tak najskôr prednostne do nej prijmú svoje deti a až potom, ak to kapacitné možnosti umožnia, budú prijímať deti z okolitých miest a obcí.
Únia materských centier sa obáva, že nový systém prijímania detí môže predstavovať problém pre rodičov z dedín, ktorí cestujú za prácou do mesta, kde využívajú aj škôlku pre deti. Ako to vnímate?
Dlhodobo hovoríme o tom, že prijímanie legislatívnych opatrení, ktorými sa sprísňujú podmienky a pravidlá prevádzky v materských školách, znamená zároveň zvýšené riziko nedostatku kapacít. Povinné predprimárne vzdelávania päťročných detí môže tento problém ešte prehĺbiť. Pre deti, ktoré sú zo samospráv, kde neexistuje materská škola, ako aj tie pre mladšie, ktoré dosiaľ navštevovali materskú školu. Po novom budú musieť niekde prenechať svoje miesto päťročným deťom. Preto odpoveď na tieto obavy treba hľadať aj v kvalite nastavenia zákonných podmienok.
Bratislavská mestská časť Ružinov odporúča prijímať deti do škôlok na základe bodového systému, kde by sa zohľadnil vek dieťaťa, trvalý pobyt, to, či bolo už odmietnuté. Petržalka zvolila cestu rozdielnych poplatkov. Sú to dva systémy v jednom meste, ktorý považujete za lepší?
Až aplikačná prax, školské kapacity a záujem o návštevu materskej školy ukážu, ktorý model je optimálny. Dnes sa ukazuje ako dobré, že samosprávy, práve s prihliadnutím na svoje špecifiká, hľadajú cestu na to, aby zaviedli systémy, ktoré budú nielen efektívne a spravodlivé, ale aj transparentné, a teda dôveryhodné.