Teraz kritika v súvislosti so štátnymi IT tendrami znie akoby častejšie. Povedzte, ako to bolo v minulosti? Naozaj bolo atraktívnejšie podnikať so štátom vo sfére IT?
Zhruba do roku 2010 štát významne investoval do informačných systémov. Mnohé z projektov súviseli ešte s integráciu Slovenska do EÚ, NATO a do eurozóny. Tie roky boli poznačené snahou technologicky dobiehať verejnú správu v starších členských krajinách. IT projekty boli veľmi často v pozornosti politických predstaviteľov rezortov. Ťah na bránku bol vtedy zreteľnejší ako dnes.
Dnešná situácia je výsledkom dlhšieho postupného zhoršovania alebo to prišlo rýchlo?
K výraznému poklesu verejných IT zákaziek došlo na Slovensku dvakrát. Prvýkrát za vlády Ivety Radičovej, druhýkrát v roku 2016, a toto obdobie s miernymi výkyvmi ešte trvá. V oboch prípadoch tomu prechádzali politické udalosti. V roku 2010 prišiel minister financií Ivan Mikloš s takzvaným desatorom, čo bo boli viac-menej rozumné princípy, ktorými by sa informatizácia štátu mala riadiť. Za tým však nenasledovali zmysluplné manažérske kroky.
V roku 2015 sa končilo eurofondové programové obdobie a tri roky sa investovalo pomerne intenzívne, aj keď nie toľko ako pred rokom 2010. Začalo sa hovoriť o korupcii a téma sa stala aj mediálne atraktívnou. To viedlo k tomu, že sa k nej začalo hlásiť oveľa viac politicky aktívnych ľudí. Obdobie začínajúce rokom 2020 bolo postavené na logike „kto to dokáže kritizovať, dokáže to aj riadiť“. Výsledkom je, že z eurofondov určených na digitalizáciu štátu sa vyčerpá zhruba polovica. Z toho významný podiel nepôjde na služby, ale na náhradu zastaraného hardvéru.
Čítajte viac Remišová si vraj zaslúži pätorku, vo vzduchu visí nevyčerpaných vyše päť miliárd eur
V minulosti IT zákazky pre verejnosť znamenali možnosť dobre zarobiť, možno aj kvôli mnohomiliónovým tendrom, ktoré získavali firmy s väzbami na vplyvných politikov a podnikateľov. Tá predstava existuje aj dnes, je opodstatnená?
Je logické, že ak mal v minulosti niekto politickú podporu, mohol si dovoliť súťažiť s vyššími cenami. Kam to môže viesť, dokumentujú známe príbehy zo súdnych siení. Neznamená to však, že žiadna súťaž neexistovala a že zisky IT sektora boli v minulosti výrazne vyššie. Dnes je hrubý zisk IT odvetvia o 25 % vyšší, ako bol v roku 2015.
Štát je ďaleko najrizikovejší zákazník. Firmy si často museli vytvoriť rezervu aj na chýbajúcu súčinnosť, zmeny zadaní v priebehu projektu a pripájanie sa na informačné systémy iných rezortov. Ak sa niekde uskutočňuje získavanie zákaziek cez politické napojenie, tak je skôr výnimkou. Čo firmy vítajú, drvivá väčšina z nich o to nestála ani v minulosti, ani dnes.
Čítajte viac Boli zlatou baňou, dnes sú ako trest. Štát chce na IT tendroch šetriť, firmy strácajú záujem
Odborníci označujú za významný problém štátnych IT tendrov to, že víťazná firma často musí vytvoriť softvér, ktorý sa bude pripájať na ďalšie systémy, ktoré ešte nie sú vyvinuté. Bolo tak vždy alebo je to nový trend?
V začiatkoch budovania informačných systémov verejnej správy si každý štátny zákazník budoval svoje systémy ako izolovaný ostrov od hardvéru až po webové stránky. Prvou významnou vlnou integrácie systémov bola povinnosť rezortov napojiť svoje služby na portál verejnej správy známy ako Slovensko.sk. To bol problém, pretože práce na ústrednom portáli boli v omeškaní a väčšina zákazníkov sa dohodla so svojimi dodávateľmi na provizórnom riešení, napríklad na vytvorení vlastných portálov.
V súčasnosti sa pripravujú významné integračné projekty pod označením Životné situácie. Základom je predstava, že občan alebo podnikateľ podajú jedno podanie, to sa následne bude posúvať z úradu na úrad a budú sa k nemu doťahovať dáta zo štátnych registrov až do úplného vyriešenia životnej situácie. Takýchto automatizovaných životných situácií má byť v roku 2026 spustených 16.
Kauza Govnet, heslo MIRRI2020 na monitore, aj poslanci, ktorí nevedia ovládať počítač. Halák nie je prvý "IT expert" v parlamente.
Ľudia, čo to pripravujú, majú síce dosť elánu, ale nemajú v rukách ani legislatívne nástroje, ako si takéto rozsiahle zmeny vynútiť, ani návrh modernej architektúry, ktorú bude nové prostredie vyžadovať. Nehovoriac o organizačnom úsilí, paralelných zmenách v desiatkach informačných systémov, súvisiacich obstarávaniach a zmenách pracovných postupov na úradoch.
Teda aby sa odpovedalo na otázku – prepájanie informačných systémov verejnej správy je kľúčovou témou asi desať rokov a komplexnosť celého prostredia sa postupne, ale významne zvyšuje.
Aké zložité je pre malú IT firmu zapojenie sa do verejného obstarávania, do práce so štátom? Čo všetko má spraviť, aké sú poplatky a kaucie?
Firma, po prvé, musí preukázať bezúhonnosť a to, že nedlhuje na daniach, na odvodoch do Sociálnej poisťovne a do zdravotných poisťovní. Ak chce dodávať štátu za viac ako 100-tisíc eur, musí sa zapísať do Registra partnerov verejnej správy. Túto službu robia právnici, zápis môže vyjsť na 300 eur. Odhaduje sa, že zápisy do tohto registra stáli firmy súhrnne už aspoň 30 miliónov eur.
Samotné písanie ponuky môže byť pomerne nákladná záležitosť, ktorá pohlcuje čas tých najkvalifikovanejších ľudí vo firme. Manažér ich musí dočasne uvoľniť z projektu, čo znamená okamžitý náklad. Ten ani pri malých a veľmi efektívnych firmách neklesá pod 10-tisíc, viem však aj ponukách, ktorých napísanie stálo firmu 120-tisíc eur.
Čítajte viac Ďialničiari dva a pol roka vyhodnocujú súťaž, kto bude vyberať mýto. Víťaza nemôžu ohlásiť
Ak má malá firma šancu vyhrať jednu súťaž z piatich a hodnota takejto zákazky je 200– alebo 300-tisíc eur, podnikanie s verejnou správou začína byť nerentabilné. Celé to zhoršuje tvrdošijné súťaženie o najnižšiu cenu. Firma má zaručené, že nikto neocení jej kvalitu a inovatívnosť a môže považovať za pravdepodobné, že sa v súťažiach zjavia firmy, ktoré hlboko podstrelia predbežnú hodnotu zákazky.
Sú tu aj ďalšie demotivačné faktory, napríklad vzorové zmluvy, v ktorých sú pokuty asi päťnásobne vyššie, ako je prax v komerčnom sektore. Dôsledky sa dostavili. Firmy tento trh opúšťajú. Tie, čo zostali, vyhrávajú priemerne päť súťaží ročne na rozdiel od dvoch súťaží v minulosti. Priemerný ročný obrat firmy z verejných zákaziek bol v roku 2022 mierne nad dlhodobým priemerom.
Ďalšia otázka je, aký prínos má pre podnikateľov spolupráca so štátom, keď už v prvej etape čelia množstvu problémov. Dá sa na IT tendroch zarobiť?
Na zákazkách so štátom sa dá zarobiť hlavne v prípade dlhodobých partnerských vzťahov. Ak má firma istotu, že zákazník bude dlhodobo vyťažovať jej pracovníkov, tak sa jej oplatí udržiavať zohrané tímy a kultivovať ich odvetvové know-how. Ak sú tímy dlhodobo vyťažované aspoň na 70 percent fondu pracovných hodín, vie firma započítať do ceny menšiu rizikovú prirážku a uskromniť sa s maržou.
Aké jednoduché je pre IT firmu, aj menšiu, nájsť objednávku v takej hodnote, v akej sú štátne tendre? Je možné na domácom trhu vyhľadať klienta, ktorý si objedná produkt za niekoľko miliónov eur?
Štát je najväčším zákazníkom a má najväčšie zákazky. A tak to bude aj v budúcnosti. Veľká časť štátnych informačných systémov sú unikáty a treba ich vyvíjať. Firiem, ktoré sú schopné takéto systémy dodávať, nie je veľa. Na druhej strane systémy ako hlavná účtovná kniha banky sú prenositeľné v rámci odvetvia, často aj zo zahraničia. To má, samozrejme, dosah na cenu.
Výrazný rozdiel medzi prístupom komerčného sektora a prístupom štátu je, že v komerčnom sektore sú síce menšie zákazky, ale ak sa dodávateľ osvedčí, tak má zákazník záujem o dlhodobú spoluprácu. To je pre firmy nesmierne motivačné. Nemusia si klásť otázku: „Sú s nami síce spokojní, ale čo sa udeje po najbližších voľbách?“
Čítajte viac Dankova SNS povstala, voliči už zabudli. Kollárova kauza ešte s hnutím Sme rodina zamáva
Čo by podľa vás štát mal spraviť pre to, aby situáciu napravil a firmy znova sa zaujímali o štátne IT tendre?
Spomeniem len tri veci. Po prvé, štát by sa mal pokúsiť priblížiť svojím prístupom v obstarávaní súkromnému sektoru. Ak sa minister a ďalší politickí predstavitelia k investícií do IT nehlásia, nezaujímajú sa o IT alebo hádžu plnú zodpovednosť na rezortných informatikov, tak je celý projekt od začiatku pochybný.
Po druhé, aj samotný proces sa musí zmeniť. Potrebujeme také súťaže, ktoré budú klásť dôraz na spoľahlivosť dodávateľa, inovatívnosť a dialóg s trhom ešte v zárodočných fázach prípravy projektu. Súťaženie o cenu je prežitý koncept a nastavovanie drakonických podmienok pre dodávateľov povedie k ďalšej degradácii. Budeme mať IT analógie martinskej nemocnice, keď o súťaže nebude záujem.
Po tretie, štát by sa mal triezvo pozrieť na to, aká je jeho šanca stať sa kompetentným zákazníkom. Najímanie informatikov ako všeliek je obchádzanie toho, že štát potrebuje oveľa viac zapojiť biznis vlastníkov, ktorí rozumejú procesom vo verejnej správe. Nehovoriac o trvalom nedostatku IT odborníkov na trhu. Všimnite si, ako je to vyriešené v stavebníctve. Existujú kategórie firiem, ktoré robia návrhy a projekty, a ďalšie, ktoré manažujú na strane zákazníka kontrakty. Ak by štát umožnil takéto preskupenie na IT trhu vo verejnej správe, o pár rokov by sme boli úplne inde ako dnes.