Človek by mal byť podľa neho skromný a šťastný, že sa takého veku dožil. „Najmä keď som prekonal v roku 2000 tú ťažkú chorobu, keď už ma tak troška aj pochovávali. Vtedy mi dvaja lekári v Innsbrucku vypísali nový rodný list na 20. júna 2000, čiže mám len 24 rokov. Chcel by som mať, ale to sa vrátiť nedá,“ spomína v rozhovore pre ta3 Schuster, ktorý 4. januára oslávil 90 rokov.
Keď hovoríte, že deväťdesiatku už netreba veľmi oslavovať, pamätáte si niektoré narodeniny, ktoré boli výnimočné, najkrajšie?
Najkrajšia bola šesťdesiatka, lebo tú sme vôbec neoslavovali. Cestoval som vlakom do Bratislavy a málokto si vtedy spomenul, že mám narodeniny. Ale sú aj také obdobia, pretože v tom čase som robil na ministerstve zahraničných vecí a málokto si vtedy spomenul na to, že bola šesťdesiatka. Ale rodina je dôležitá. Tá na vás nezabudne, tá si vás pripomenie a drží v úcte. To je ten najlepší pocit.
Bývalý košický primátor a prezident SR má od štvrtka svoju pracovňu v Historickej radnici v Košiciach. Zagratuloval mu primátor Košíc Jaroslav Polaček, ktorý zároveň vyzdvihol jeho prínos pri obnove tejto budovy i celých Košíc.
Čítajte viac Schuster sa dožíva 90. rokov. K jubileu dostal aj pracovňu v košickej radnici
Ako vyzerá život prezidenta v dôchodku? Máte so sebou ochrankára, na verejnosti ho využívate.
Myslím si, že stále žijem ten život rovnaký, či som bol hore, či dole. Pravdou je, že hore som bol viac sledovaný, kontrolovaný, ale voči verejnosti som sa nezmenil. Či som bol primátor, či som bol obyčajný občan, alebo prezident. Musia to posúdiť ľudia, ktorí sa so mnou stretávali, ktorí so mnou pracovali, či som sa menil. Najťažšie je vracať sa z nejakých pozícií, veľmi ľahko sa tam človek môže dostať, ale nie všetci sa vedia rovnako vracať. Niektorí sa boja, niektorí si myslia, že by tam mali byť navždy. Ale nič nie je večné. Ani politika, ani život v politike. Treba na to myslieť, že keď tam idem, ako sa budem vracať. Tie schody hore sú ľahšie ako smerom dole. Hoci v praxi je to opačne.
Vy nie veľmi rád rozprávate o politike, zvlášť v súčasnosti. Ale keď sa obzriete za tým životom, nevybrali by ste si možno inú kariéru?
Mnohí si myslia, že ja som si politiku vybral sám. Pracoval som vo VSŽ a bol som pripravovaný ako námestník VSŽ pre obchod. Už som robil u podnikového riaditeľa, keď jeden veľký súdruh zistil, čo som v 68. roku povedal. Ja som národné výbory aj vo VSŽ, aj na sídlisku, kde som býval, veľmi kritizoval. Takže som nikdy nechcel v národných výboroch robiť. Potom mi dali ultimátum a išiel som z podniku do národných výborov na jeden rok za podpredsedu pre služby v Košiciach a potom že si mám hľadať miesto. Takže som vlastne za trest prišiel do národných výborov a ostal som tam. Lebo keď som raz začal ako podpredseda robiť v meste, stal som sa primátorom, predsedom parlamentu, a už som odtiaľ prakticky nemohol odísť. Prišiel nový režim a musel som dokázať, že aj v tom starom som bol normálny. A to som mohol dokázať len tam, kde som žil – teda v Košiciach. Preto som raz bol nedemokraticky zvolený za primátora a po revolúcii dvakrát demokraticky.
Čím sú pre vás Košice a tie tri primátorské obdobia? Jedno síce nedokončené, ale boli pomerne turbulentné.
Najťažšie alebo najzložitejšie obdobie bol práve ten prerod, prechod, odovzdanie politickej moci. Ja som mal tú česť byť pri tom – 30. novembra 1989 som bol zvolený za predsedu Slovenskej národnej rady (SNR). To bolo obdobie, keď sa politická moc odovzdávala a 1. marca 1990 sme kooptovali do SNR všetkých nových poslancov, miesto komunistických prišli už tí noví – KDH, sociálni demokrati, VPN atď. Ja som bol ako predseda parlamentu v tom čase, keď sa politická moc odovzdávala, na čele a vtedy malo dôjsť k výmene. Mal ma nahradiť pán Budaj ako predstaviteľ VPN. Tam došlo k tomu, že ma znova zvolili namiesto odvolania, hoci mne to nevyhovovalo, lebo ja som už mal ísť za veľvyslanca. No bola taká nálada, že by som sa mal vzdať. Keby som sa bol vzdal, tak by som mal ozaj zlé svedomie a ľudia by to brali tak, že „musel sa vzdať, lebo ktovie, čo má za sebou zo starého režimu“. Nakoniec vedenie VPN prišlo, pozvali ma k sebe a poprosili ma, aby som do prvých demokratických volieb ostal predsedom SNR a potom som až nastúpil za veľvyslanca. Čiže to bolo veľmi zložité obdobie, lebo v tom čase sa rozhodovalo, akým spôsobom politickú moc odovzdáme. Môžem povedať, že aj na to už s odstupom času dobre spomínam.
O vás je známe, že ste vášnivý cestovateľ, pokiaľ to zdravie dovolí, takisto zo svojich ciest píšete knihy, točíte filmy. Venujete sa tomu aj teraz? Na čom pracujete?
Ja som už ten svet prešiel. Severný pól, Kamčatka, Čukotka, Aljaška, Grónsko, Nórsko, juh, Antarktída, Južný pól. Ale stále mám v sebe ešte veci, ktoré by som chcel odovzdať budúcim generáciám. Najnovšie píšem primátorské poviedky pre pravnukov. Sú to príhody z mesta, čo som zažil, aby to zostalo zachované tak, ako som to videl a zažil. V tlači je ešte ďalšia kniha – Protokol bez protokolu. Chcem troška ukázať, prečo som vodil tie vzácne návštevy do vodného hámra, do Medzeva, do Košíc. Prečo bola drienkovica či schusterovka, prečo boli tie vedľajšie aktivity ako sadenie stromov v prezidentskej záhrade. Politiku uvidia medzi riadkami, rovnako aj budovanie vzájomných vzťahov medzi štátmi. Uvidia, že sa politika nerobí len na oficiálnej úrovni cez protokol, ale aj mimo protokolu. Budú tam neoficiálne fotografie, ktoré sa doteraz nezverejnili. Jedenásteho predstavujem v Národnom divadle v Košiciach najnovšie knihy, ktoré vyšli od covidu. Je to osem kníh.
Váš vek je úctyhodný, naozaj, mnohí by si priali dožiť sa deväťdesiatky. Vy to aj máte v rodine. Máte aj nejaký tajný recept?
Nie som v ničom mimoriadny, žijem normálny život. Keď som aj ten alkohol propagoval, nemám k nemu blízko. Mňa nikdy nevideli v nejakej takej nálade. Ani som nechodil do kaviarní, do reštaurácií alebo do barov, keď, tak len s delegáciami. Ale treba žiť sporiadaným životom. Nejaké tie gény keď máte, a ani s tým jedlom, že by som bol nejaký človek, ktorý si vychutnáva špeciálne jedlá. Mám niektoré jedlá viac rád, niektoré menej, ale všetko triezvo. Nič nie je treba prehnať. V robote som to preháňal, preto som si vyslúžil od manželky meno Emil Robot. Lebo som prišiel z práce, najedol som sa, chvíľu pozrel televízor a o chvíľu som už sedel a písal. Lebo keď som písal, všetci ma počúvali.
Keby teda prišiel ešte jeden život, čo by ste si vybrali? Čo by ste spravili inak alebo akú kariéru by ste chceli?
Rozhodne by som do politiky nešiel. Hovorím, nešiel som tam dobrovoľne. Svoj život som videl ako stavebný inžinier, vodohospodársky inžinier. Dvanásť rokov som robil vo VSŽ, zabezpečoval som výstavbu celej energetiky a bol to dobrý pocit, lebo bez energetiky by VSŽ alebo dnes U. S. Steel nefungoval. Dostal som tam školu života. Keď som prišiel do mesta, nechodil som medzi robotníkmi s politickými rečami, ale mohol som ich kontrolovať veľmi konkrétne.
Aké budú darčeky? Menšie, väčšie? Keby tam náhodou bola nejaká zlatá rybka a vy by ste mali nejaké tajné želanie, čo by ste si želali?
Ja by som len poďakoval tej zlatej rybke. Najmä hore treba poďakovať za to, že som ešte tu. Že som sa po roku 2000 ešte dožil toľko rokov. Želať si? Ja už nemám veľké plány, už ich mám len z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac. Ale už ani roky si nedávam, lebo o tom rozhodujú hore, dokedy tu budeme. Takže myslím si, že kým mi to myslí, kým mi to chodí, kým mi to píše, budem sa ďalej tomu venovať, lebo nosím v hlave veci, ktoré by mali budúce generácie mať.