"V stredu vydal Ústavný súd významné a ostro sledované rozhodnutie k tzv. veľkej novele trestného zákonodarstva PL. ÚS 3/2024. Expresne rýchlo, už po 9. dňoch od od doručenia návrhu, stihol vydať rozhodnutie, v ktorom pozastavil účinnosť viacerých ustanovení, ale ktorým aj účinnosť niektorých ustanovení nepozastavil.
Išlo pri tom o právny predpis, ktorý ešte formálne nevznikol, pretože nebol publikovaný v zbierke zákonov. Toto rozhodnutie nepochybne vyvolá mnoho komentárov a vedeckých článkov na poli slovenského ústavného práva.
V tomto krátkom článku by som chcel ponúknuť pohľad na vec, ktorá je trochu opomínaná v celom kontexte. Konkrétne ide o ústavný princíp spolupráce medzi orgánmi verejnej moci a rešpektu medzi sebou, o ktorom ústavný súd už vydal viacero rozhodnutí a ktorý v tomto prípade zostal nepovšimnutý zo strany Ústavného súdu. A práve patričný dôraz práve naň by zabránil tomu, aby bol Ústavný súd obvinený z toho, že sa až príliš nechal zatiahnuť do politického boja (v parlamente, na ulici alebo v spoločnosti). Arbiter elegantiarum sa zmenil na politické zviera.
Ešte predtým však predsa len dovoľte jednu krátku odbočku. Ako veľké negatívum celej veci vnímam skutočnosť, že k rozhodnutiu Ústavného súdu o pozastavení účinnosti právnej úpravy sa dostali vybrané médiá skôr, ako sa k nim dostali relevantné štátne orgány – parlament, vláda a prezidentka.
Považujem to za veľké zlyhanie predsedu Ústavného súdu, ktorý nesie zodpovednosť za celú inštitúciu. Uvedené by sa malo interne vyšetriť (podobne ako správa Marshal of the U.S. Supreme Court k mediálnemu úniku rozhodnutia Dobbs) a vyvodiť dôsledky v rámci Ústavného súdu, aby sa podobná vec v budúcnosti už neopakovala.
Ústavný súd si týmto incidentom privodil nedôveru k sebe samému.
Čítajte viac Burda, Mazák, Karas: Čo si o pozastavení trestnej novely myslia odborníci? Kľúčové otázky a odpovede
Princíp ústavnej spolupráce
Ústavný súd sa vo viacerých svojich rozhodnutiach naprieč historickými obdobiami viackrát vyjadril k ústavnému princípu ústavnej spolupráce a rešpektu medzi orgánmi verejnej moci.
Napr. v náleze PL. ÚS 21/2014 uviedol, že: „Z princípu deľby moci vyplýva aj čiastkový princíp spolupráce jednotlivých ústavných orgánov vrátane požiadavky, aby ústavný orgán nevykonával, resp. nevykonal svoju ústavnú právomoc spôsobom, ktorý by znemožňoval alebo zmaril výkon ústavných právomocí iných ústavných orgánov.“ (bod 35). K ústavnej hodnote spolupráce medzi štátnymi orgánmi sa Ústavný súd afirmatívne vyjadril aj v iných rozhodnutiach (napr. I. ÚS 7/96 či ďalších). Predmetný princíp vzájomného rešpektovania sa a spolupráce orgánov verejnej moci nezabudol súd zmieniť aj v súčasnom rozhodnutí pri ústavnej povinnosti ministra spravodlivosti publikovať uznesenie Ústavného súdu v zbierke zákonov (bod 137).
(Ne)aplikácia a pochybenie Ústavného súdu v praxi
Je veľká škoda, že tento dôležitý ústavný princíp nevztiahol Ústavný súd sám na seba. Mám za to, že tento princíp zostal prinajlepšom ignorovaný a prinajhoršom porušený vo vzťahu ku Kancelárii parlamentu a ministerstvu spravodlivosti v tomto konkrétnom prípade o veľkej trestnej novele. Týka sa to postupu, akým Ústavný súd vyriešil dočasné pozastavenie účinnosti právneho predpisu.
Pre uchopenie tohto argumentu dovoľte menšiu rekapituláciu faktov. Ústavnému súdu bol doručený návrh prezidentky (a následne dva návrhy poslancov) 19. februára 2024. Najskorší termín nadobudnutia účinnosti novely trestného práva bol 15. marec 2024. Teda Ústavný súd mal na rozhodnutie o pozastavení účinnosti skoro 4 týždne, pričom rozhodol presne na 9. deň. Do účinnosti zostávalo stále viac ako dva týždne.
Navrhovatelia (a časť mediálneho spektra) sa snažili navodiť dojem, že tak Kancelária parlamentu, ako aj ministerstvo spravodlivosti spomaľujú či brzdia edičnú a promulgačnú fázu legislatívneho procesu. Tvrdili, že orgány parlamentu a vlády urobia všetko, aby Ústavný súd nemohol rozhodnúť o pozastavení účinnosti právneho predpisu predtým, ako ten nadobudne platnosť a účinnosť. A Ústavný súd si túto argumentáciu bez ďalšieho osvojil (aspoň implicitne).
A práve tu mám výhrady vo vzťahu k ústavnej hodnote rešpektu a spolupráci medzi orgánmi verejnej moci s postupom súdu, ktorý pozastavil účinnosť ešte predtým, ako zákon nadobudol platnosť. Podľa môjho názoru, Ústavný súd hodnotu vzájomného rešpektu a spolupráce porušil hneď dvakrát.
Čítajte viac Profesor práva kritizuje rozhodnutie Ústavného súdu: Nemal by sa zaoberať neplatným zákonom, akademická obec mlčí zo strachu pred lynčom
Prvýkrát tak urobil prezumovaním, že Kancelária parlamentu a ministerstvo spravodlivosti budú ešte ďalšie dva týždne zdržiavať publikáciu zbierky zákonov s novelou trestného práva a že dôsledkom bude nemožnosť Ústavného súdu posúdiť otázku dočasného pozastavenia účinnosti. Tento predpoklad Ústavný súd ničím nepreukázal ani neodôvodnil.
Ak Ústavný súd takéto obavy mal, tak mohol postupovať nasledovne. Mohol vydať tlačovú správu o tom, že ak Kancelária parlamentu a ministerstvo spravodlivosti nezabezpečia zverejnenie zbierky zákonov napr. do 8. marca, Ústavný súd môže vykonať svoju právomoc aj bez toho, aby bol zákon publikovaný v zbierke zákonov. Navyše predseda Ústavného súdu je ústavný činiteľ, ktorý má bezprostredný kontakt tak s ministrom spravodlivosti, ako aj s predsedom parlamentu. Predmetnú informáciu im mohol tlmočiť osobne a transparentne.
Čítajte viac K trestnej novele mali odlišné stanoviská dvaja sudcovia. Aké boli ich zdôvodnenia?
V žiadnom prípade nemožno hovoriť o vyhrážke alebo nátlaku zo strany jednej ústavnej inštitúcie voči druhej. Práve naopak, išlo by o kultivovaný dialóg s cieľom, aby si aj Ústavný súd mohol riadne a včas uplatniť svoju kompetenciu posúdenia, či právnu úpravu dočasne suspenduje alebo nie. Až keď by sa táto verejná a transparentná výzva nestretla s pochopením, alebo stretla so zahmlievaním či vytvorením obáv o nestihnutie lehôt, až potom by bolo možné prísť so záverom, že Ústavný súd musí výnimočne využiť svoju právomoc posúdiť účinnosť dosiaľ neplatného predpisu. Dovtedy však nie je možné implikovať zlú vôľu, osobitne ak Kancelária parlamentu a ministerstvo spravodlivosti konali v rámci zákonných lehôt.
Keďže sa týmto spôsobom Ústavný súd nezachoval, jeho postup vyvoláva zaujatosť, čo nikdy nie je dobré pre výkon spravodlivosti a ochranu ústavnosti.
Druhýkrát k porušeniu princípu ústavnej spolupráce a rešpektu k iným orgánom prišlo v súvislosti s dodržaním lehoty na publikáciu uznesenia Ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu. Podľa zákona má ministerstvo spravodlivosti povinnosť zverejniť uznesenie Ústavného súdu do 15 dní od doručenia. Uznesenie o dočasnom pozastavení sa nepublikuje celé, ale zákon o ústavnom súde špecifikuje, ktoré časti sa vyhlásia – výrok, poučenie o opravných prostriedkoch a informácia o odlišných stanoviskách. Ide o stručný text, maximálne jedna strana formátu A 4.
Ústavný súd postupoval tak, že vydal uznesenie o pozastavení právneho predpisu v momente, keď ministerstvo spravodlivosti nemohlo zákonom predvídanú 15-dňovú lehotu nesplniť – t.j., že uznesenie bude publikované pred 15. marcom, keď mala nadobudnúť účinnosť trestná novela. Jednoducho, Ústavný súd predpokladal, že ministerstvo spravodlivosti by znovu robilo obštrukcie a uznesenie súdu by zverejnilo na poslednú možnú chvíľu, teda až po nadobudnutí účinnosti napadnutej právnej úpravy, čiže neskoro. V tomto konkrétnom prípade princíp ústavnej spolupráce a rešpektu sa premieta do tvrdenia, že aj keby Ústavný súd vydal rozhodnutie o pozastavení účinnosti kedykoľvek po 29. februári (napr. do 13. marca), tak vzhľadom na rozsah zverejnenia v zbierke zákonov, sa mohol Ústavný súd spoliehať, že ministerstvo spravodlivosti zbierku zákonov s uznesením o pozastavení účinnosti právneho predpisu pred 15. marcom bez problémov vydá.
Prezumovanie opaku zo strany Ústavného súdu je používaním pravidiel politického boja a má len málo spoločné s rešpektom a hodnotou vzájomnej spolupráce medzi orgánmi verejnej moci. Arbiter elegantiarum alebo politické zviera?
Iste, niekto môže namietať, že Ústavný súd síce konal excesívne, ale v záujme efektívnej ochrany ústavnosti. Áno, je to pravda, ale za cenu prezumpcie zlej viery, obštrukcií či blokovania zo strany Kancelárie parlamentu a ministerstva spravodlivosti. Koniec koncov, aj v súčasnosti si možno predstaviť zlý scenár, že uznesenie Ústavného súdu bude publikované až po 15. marci a nová právna úprava bude istý čas účinná.
Nestalo by sa tak prvýkrát, že by orgány blokovali či ignorovali rozhodnutie Ústavného súdu. Niekto si spomenie na blokovanie publikácie nálezu Ústavného súdu, ktorým zrušil Špeciálny súd či voľbu kandidáta na generálneho prokurátora v parlamente v roku 2011, keď poslanci SDKÚ-DS, SaS, KDH a Mostu nerešpektovali rozhodnutie ústavného súdu, ktorým pozastavil voľbu generálneho prokurátora s argumentom, že toto rozhodnutie ešte nebolo publikované v zbierke zákonov, hoci o ňom vedeli.
Takýto postup je ignorovaním tu spomínaného ústavného princípu spolupráce a rešpektu k iným orgánom verejnej moci. Navyše v kontexte veci by sa vytvoril obrovský právny chaos a vznikla by ústavná kríza. V naznačenom a preferovanom postupe, ak by zbierka zákonom s uznesením Ústavného súdu vyšla až po nadobudnutí účinnosti (teda neskoro), celú zodpovednosť za stav by nieslo ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo by porušilo ústavu, ZoTPP či Zákon o Ústavnom súde.
Pri súčasnom postupe síce zbierka zákonov s uznesením súdu bude vyhlásená pred 15. marcom, ale s pachuťou postupu Ústavného súdu, keď cieľ svätil prostriedky, čo je samo osebe deštrukciou právneho štátu, pred ktorým mal Ústavný súd spoločnosť v tomto prípade ochrániť (aspoň podľa navrhovateľov). Teda namiesto toho, aby Ústavný súd plnil v spoločnosti úlohu arbiter elegantiarum sa sám stal politickým zvieraťom, čo nie je dobré zistenie.