Prostredníctvom neho sa usilujú odbúrať stereotypy tým, že podporuje súcitné chápanie duševného zdravia medzi mladými ľuďmi. Po odovzdávaní cien sme sa porozprávali s riaditeľkou združenia Janou Hurovou.
Vy sa venujete pomoci duševne chorým ľudom dlhé roky. Mohli by ste predstaviť vaše združenie?
V Integre primárne pracujeme na budovaní komunitných služieb. Poskytujeme starostlivosť ľudom, ktorí opúšťajú psychiatrické nemocnice. Aby sa však dokázali vrátiť do normálneho života, potrebujú ešte chvíľku podporu. Momentálne je ich u nás 23.
Čítajte viac Duševné zdravie detí upadá. Vyrastá generácia neurotikov
Čo vás motivovalo k tomu, že ste spustili projekt „Šialený. No a!“ na školách?
Bolo v tom niečo osobné. Vnímala som, že „len“ zachraňujeme ľudí, no už im veľmi nevieme pomôcť. Preto sme sa spolu s kolegami zamýšľali nad tým, či by sme nemohli urobiť niečo, aby sme predchádzali týmto situáciám. Robíme množstvo rôznych aktivít na odvrávanie stigmy voči ľuďom s poruchami duševného zdravia. Stretli sme sa s filmármi z Nemecka, s ktorými sme spolupracovali na destigmatizačnom programe. Pri natáčaní dokumentu sa vybrali s našimi klientmi do školy. To bol prvý krok. Následne vypracovali koncept ako pracovať s mládežou na stredných školách. Mnohí naši klienti potvrdili, že prvé príznaky pocítili práve na strednej škole. Bolo zrejmé, že niečo by sme mali robiť práve tam. Je štatisticky dokázané, že jeden z piatich študentov trpí nadmerným stresom, čo sa neskôr prejaví vo forme nejakého duševného ochorenia. Nehovoriac o tom, koľkí potom spáchajú samovraždu, resp. sa o to pokúsia.
Pravdepodobným impulzom, ktorý vás „nakopol“ bol covid, pretože v tom období sme zaznamenali enormný nárast duševných problémov medzi mládežou.
Nie, my sme začali tento projekt rozvíjať dávno predtým, už v roku 2005. Stabilizovať a rozšíriť sa nám ho však podarilo až v poslednom období. Covid ho skôr zastavil. Koncepcia je tá, že ideme s našim klientom medzi žiakov. Spočiatku sa to nestretávalo s veľkým pochopením. Prevládal názor, že sú to nebezpeční a nevyspytateľní ľudia. Našou výhodou však bolo asi to, že sme z malého mesta a sporadicky sa nám predsa len podarilo osloviť niektoré školy. No a tam kde sme už raz boli, nás potom opäť zavolali.
Čítajte viac 12 zlatých rád pre duševnú vyrovnanosť
Ide o lokálnu aktivitu alebo sa vám podarilo vytvoriť koncept v rámci celého Slovenska?
Nie, je to stále skôr lokálny projekt. Máme pokrytý Košický a Prešovský kraj, a párkrát sme boli v Banskej Bystrici. Nakopol nás však projekt Erazmus, vďaka čomu sa nám ho podarilo viac sprofesionalizovať. Vyškolili sa slovenskí tréneri, vzdelali sa nové tímy, navštevujeme nové školy.
Ako prebieha také stretnutie?
Celé dopoludnie sme v škole so študentmi. Nebavíme sa však o duševných chorobách, ale o tom ako si vytvoriť duševnú pohodu. Robíme rôzne interaktívne činnosti, prostredníctvom ktorých si žiaci uvedomujú dôležitosť vlastného duševného zdravia. Program je rozdelený na tri časti: v prvej sa študenti zamýšľajú nad tým, či poznajú niekoho vo svojom okolí, kto má nejaké problémy, v druhej fáze riešia veľmi nenútenou formou rôzne situácie s dôrazom na duševné zdravie a na záver príde náš klient s psychickými ťažkosťami. A práve tento človek je „hviezdou dňa“, lebo odovzdáva svoje skúsenosti študentom, nie psychológ. Psychológ je len moderátor diskusie. Nechceme, aby sa to „zvrhlo“ na prednáškovú aktivitu. Na mladých ľudí vždy silne zapôsobí, že osobne spoznajú niekoho, kto prekonal duševnú krízu a koho sa môžu na čokoľvek opýtať. To im ukáže cestu, že ak majú akékoľvek problémy, pomoc vždy existuje.
Ako to vnímajú vaši klienti?
Našich klientov je veľmi ťažko zamestnať, no vďaka tomuto projektu našli zmysel života. Chodia do škol a majú prácu. Keď sa rozhovoria o svojom živote – že mali nejaké ťažkosti v škole, ale neriešil ich, resp. teraz by to už riešil inak – tak žiaci ak prežívajú nejakú krízu, pochopia, že treba včas vyhľadať pomoc a zbytočne nečakať. Bežne sa totiž stáva, že uplynie osem až desať rokov od nástupu symptómov, kým človek s psychickými ťažkosťami dostane adekvátnu pomoc.
A akí sú to vlastne klienti? Pretože to asi nemôžu byť ľudia s nejakými veľmi ťažkými diagnózami?
Sú to ľudia s ťažkými diagnózami. V Integre sú najmä osoby so schizofréniou, depresiami, maniodepresívnou poruchou – čiže všetko s ťažkými diagnózami.
S akou odozvou sa stretávajú vaše akcie u študentov?
S úžasnou. Reakcie študentov sú úžasné.
Pre väčšinu mladých ľudí je problematika duševného zdravia veľmi vzdialená, no keď pred nimi v triede stojí človek a rozpráva o svojich problémoch, tak asi dôjde k určitému precitnutiu.
Áno, pre mnohých je veľký problém ísť za školským psychológom, lebo sa boja a hanbia pred spolužiakmi. Respektíve odmietajú to samotní rodičia. My pracuje na tom, aby sme odbúravali tieto predsudky. Aj keď človek ochorie, dá sa s tým žiť, len treba niečo urobiť.