Kurátor pravoslávneho novobanského chrámu Svätej Trojice, po „našom“ kostolník, nás privítal na sídlisku Pod sekvojou tam, kde je to pre neho najprirodzenejšie – v sakrálnej budove, ktorej je správcom. S hrdosťou nám vysvetlil, že skolaudovaná bola v decembri 2017. Postavili ju s pomocou dobrovoľných zbierok, ktoré ich duchovný pastier organizoval aj vo východnej časti našej krajiny.
Napriek tomu, že komunita Ukrajincov, ktorí sa k nám presídlili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, sa stále „drží“ svojich tradícií, oslavujú aj slovenské Vianoce. V podstate ich majú dvakrát.
„Báťuška (tamojší pop, pozn. red.) možno nie, v tomto je prísny, no my si 24. decembra robíme sviatočnú večeru a potom rozbaľujeme darčeky. Tomu zvyku sa nedá vyhnúť,“ hovorí Vjačeslav s tým, že je to normálne, keď tu už tak dlho bývajú. „No a ďalšia vec – veď oslavujeme to isté, narodenie Ježiša. Len s tým rozdielom, že my to slávnostnejšie prežívame 6., 7. a 8. januára,“ pripomenul. „Vtedy zase, neraz, chodia k nám slovenskí kamaráti a tešia sa z nášho sviatku s nami,“ usmial sa. „Šiesteho až do večera nič nejem, postím sa. Ani po zotmení si nedám žiadne mäso, maslo či smotanu. Len rybu a zeleninový šalát,“ podotkol. Druhý deň nato si už ale neodrieka nič.
Čítajte viac Ukrajinci dali zbohom ruskému kalendáru a posunuli si Vianoce na náš termín
„Mávame dvanásť jedál. Medzi nimi napríklad bravčový či hovädzí guláš, zemiaky, pohánku, údené mäso, pečenú slaninku, ukrajinský boršč, rôzne šaláty a múčniky,“ vymenoval slávnostné menu. Objasnil, že kým ešte žili na Ukrajine, darčeky si dávali pod stromček v prvý januárový deň. Teraz to už praktizujú, ako spomínal, počas nášho Štedrého večera. Samozrejme, duchovne prežívajú pravoslávne vianočné trojdnie podstatne emotívnejšie. Bez účasti na svätej liturgii si to Vjačeslav nevie predstaviť.
„Počas sviatkov sa nás tu niekedy zíde aj do 150 ľudí. Viacerí prichádzajú z iných miest, lebo široko-ďaleko sú tu len dva pravoslávne chrámy – náš a v Hontianskych Moravciach,“ vysvetlil. „Pod palcom“ ich má pop Peter Bobak. Ten nám potvrdil, že duchovne sa stará o veriacich v obidvoch mestách.
Večiereň a koľadky
Bobak upozornil, že v ich cirkvi polnočnú omšu nemávajú. „Celkovo tento sviatok nevoláme Vianoce. Ten názov s ním nemá nič spoločné. U nás je to Roždestvo Christovo, teda Narodenie Krista,“ hovorí pravoslávny pop. „Oslavujeme to podľa juliánskeho kalendára. Začíname 6. januára, keď sa, predpoludním, koná svätá liturgia,“ vysvetlil. Podvečer majú bohoslužby, ktoré volajú Navečerie. „Dovtedy máme pôst,“ poznamenal.
Čítajte viac VIDEO: Veselé Vianoce? Ukrajinskí vojaci spievajú a bránia vlasť pred Rusmi
V chráme na novobanskom sídlisku sa pop s veriacimi stretáva každú druhú nedeľu. „U nás je to tak, že nemôžem v jeden deň slúžiť dve liturgie. Mám dve farnosti, preto to musím striedať. Takže jednu nedeľu som v Hontianskych Moravciach, kde žijem, a ďalšiu v Novej Bani,“ vraví. Podobne si to musí rozdeliť aj počas sviatkov. „Šiesteho, v januári, prídem do Novej Bane, kde mám o deviatej liturgiu s večierňou (modlitba, pozn. red.). Potom si zaspievame koľadky (koledy, poz. red.),“ opísal ich zvyky. Samotné Roždestvo majú na druhý deň, teda siedmeho. V ten deň už ale slúži liturgiu v Hontianskych Moravciach. „Inak sa to stíhať nedá,“ doplnil duchovný otec.
Vystriedali Čechov
História slovenských Ukrajincov siaha až do obdobia cárskeho Ruska. Všetko sa to ale začalo v Česku, odkiaľ sa tam vtedy odsťahoval, do Volynskej oblasti, určitý počet obyvateľstva. Priniesli tam poľnohospodárstvo, stroje a celkové pozdvihnutie tamojších pomerov. Po druhej svetovej vojne došlo k dohode, že volynskí Česi, ktorí sa chcú vrátiť do krajiny predkov, tak mohli urobiť. Na ich miesto sa presťahovali ľudia z východného Slovenska. Po výbuchu černobyľskej jadrovej elektrárne opäť vznikla dohoda, že Československo, neskôr už Slovenská republika, pomôže ľuďom, ktorí majú korene na našom území. Celé rodiny naň začali prichádzať v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.
S pár otázkami sme sa ešte obrátili na Vjačeslava. Postupne sme sa dostali k tomu, ako a prečo vlastne on, čistokrvný Ukrajinec, ktorý má stále silný prízvuk, prišiel na Slovensko. Odvetil, že s manželkou Zuzanou a synom Romanom sem vycestovali v júni 1994. Dovtedy žili v meste Rivne, ktoré má cez milión obyvateľov.
„V troch firmách som tam pôsobil, dvadsaťpäť rokov, ako hlavný inžinier. Po černobyľskej havárii prišla možnosť presťahovať sa sem,“ hovorí sympatický sedemdesiatnik. „Moja Zuzka sa, v roku 1944, narodila v obci pri Bardejove. Jej otec sa však, v roku 1947, nechal oklamať – ich domovom sa stala chudobná dedina bez infraštruktúry,“ zhodnotil.
Spresnil, že svokrovi vtedajší „verbovači“ nasľubovali lepší život, pozemky, dom, všetko, len nech sa presťahuje. „Jeho bratia a sestry išli do Ameriky, on sa rozhodol pre Ukrajinu. Realita tam ale vyzerala úplne inak, ako mu to predtým vykreslili,“ tvrdí Vjačeslav s tým, že takto neslávne dopadli tisícky ďalších rodín. „Keď ocko videl, že za vrece zrna sú tam schopní zabiť človeka, hneď sa chcel otočiť a vrátiť domov, ale už nemohol,“ pokračoval. Všetci tam vraj bývali v skromnej chalúpke, pričom sa tlačili v dvoch izbičkách. Takto tam „uviazli“ na takmer polstoročie.
„Manželka denne musela pešo chodiť do školy vzdialenej šesť kilometrov. Neboli tam vybudované žiadne cesty, neraz sa musela brodiť blatom,“ priblížil ťažké životné podmienky, do ktorých sa dostala rodina jeho polovičky.
Opäť doma
Návrat na Slovensko im, paradoxne, umožnila tragédia – v Černobyle. Po výbuchu tamojšej jadrovej elektrárne sa rodáci mohli, so súhlasom našej vlády, vrátiť. Takto sa „roztrúsili“ po viacerých mestách. V Novej Bani im poskytli nájomné byty na sídlisku Pod sekvojou. V troch vchodoch tam žije dvadsaťštyri rodín, ktoré tvorí viac ako osemdesiat ľudí.
„Moju ženu to sem vždy veľmi ťahalo. Hovorila o tom celé roky. Keď teda prišla takáto ponuka, bolo rozhodnuté,“ spomína dôležitý životný krok. „Prišiel sem s nami aj jej ocko, bol veľmi šťastný. Zostal tu však len rok, potom sa chcel vrátiť na Ukrajinu. To sa aj stalo a krátko nato umrel. Chcel byť pochovaný vedľa svojej manželky, to sme mu aj splnili,“ poznamenal Vjačeslav. On sám je v Novej Bani veľmi spokojný.
Čítajte aj Fico: V politike chcem zostať do konca pracovného života. Iné kariérne ambície nemám
Susedia aj ostatní ľudia v meste sú podľa neho priateľskí, srdeční. „V roku 2001 som prežil mozgovú príhodu. Vďaka Bohu som sa z toho dostal, ale manželka je presvedčená, že keby sa mi to stalo na Ukrajine, už by som tu nebol. Zdravotná starostlivosť tam nie je na takej úrovni, ako tu. Nemyslím kvalitu lekárov, ale všetky tie veci okolo toho,“ ozrejmil narážajúc na nemocničné vybavenie či lieky, ktoré si Ukrajinci musia väčšinou v plnej cene hradiť z vlastného vrecka.
Ich syn sa už dávno osamostatnil – oženil sa, žije v Ružomberku a má dve dcéry. „Keď sme prišli na Slovensko, mal šestnásť rokov. Najskôr sme sa zložili v neďalekej dedine, kde nás všetkých dva týždne pozorovali – či nemáme nejaké choroby a podobne. Potom nám pridelili tieto byty,“ ukázal smerom k bytovke, ktorú obývajú presídlení Ukrajinci. Dodal, že vzhľadom na súčasný konflikt v jeho domovine je ešte vďačnejší, že môže žiť v mierovej krajine.