Pred pätnástimi rokmi som nakrútila dokumentárny film Žernova. Hovorí o udalostiach rokov 1932 – 1933 na Ukrajine.
Áno, hladomor. Ale toto slovo vo filme nezaznie. Vôbec. Dokonca som ho počas nakrúcania ani raz nevyslovila. Jednoducho som poprosila starčekov a starenky, aby si spomenuli na detstvo. Mám ich tridsať. Starčekov.
Od premiéry tohto filmu ma každý rok v novembri volajú do vysielania a ťahajú zo mňa príbehy. Tak raz jedna novinárka, ktorá nakrúcala ďalší materiál k výročiu, hovorí: „Môžem povedať o vás, ako autorke filmu, že celá vaša rodina vtedy zomrela od hladu? To bude dobré, pridá to emocionálny náboj.“ Vtedy som sa nezmohla na odpoveď. Bola som z toho úplne perplex.
Čítajte viac Charkovčanka: Ak priletí raketa, zabil si ma ty, bratranec z Ruska
Nikto z mojej rodiny nezomrel od hladu v tridsiatych rokoch, ale uberá to niečo z tejto pekelnej tragédie z pohľadu histórie ľudstva? Nie.
A ešte som raz napísala príspevok o tom, že 9. mája som vzala svojich starších rodičov do Drobického Jaru (memoriál na pamiatku obetí holokaustu v Charkove) a dostala som asi sto správ s otázkou, kto z mojich príbuzných tam odpočíva a či sa z toho dá spraviť príbeh.
Úprimne a radostne som odpovedala: „Nie, nie, moji sa zachránili, mali šťastie!“, ale zakaždým som cítila sklamanie z ľudí, čo sa ma na to pýtali. Akože – nuž, ale kde je potom tá tragédia, kde je ten „emocionálny náboj“!?
Nepochopenie – to je slabé slovo na to, aby vystihlo môj stav v danej chvíli.
Naozaj je potrebné mať príbuzného pod platňou memoriálu, aby sme zdieľali tento žiaľ? Je potrebné vidieť svoje priezvisko na zoznamoch šestnásťtisíc zabitých starších ľudí a detí, aby ste mohli doviesť k pamätníku rodičov a spolu si poplakať?
Skutočne som tomu nerozumela. A čo sa stalo dnes…
„Aňa, napíš niečo vtipné, fakt to potrebujem.“
„Nemôžem, prisahám, nemôžem. Po Buči nemôžem a nemôžem ani, kým nebude oslobodený Mariupoľ.“
„A čo, vari v Mariupoli máš niekoho blízkeho?“
Nie, nepoznám nikoho z toho mesta. Nikdy som tam ani nebola.
Teraz som jednoducho ja sama Mariupoľ.
Stav – Mariupoľ. Nálada – Mariupoľ.
Nemôžem prestať myslieť na to, ako nejaká Aňa, moja rovesníčka, žije už dva týždne pod troskami betónových dosiek, ranená, zmrzačená, hladná, má strašné bolesti a sníva o smrti.
Nemôžem prestať myslieť na túto Aňu.
Zaspávam s ňou a zobúdzam sa s ňou.
Možno existuje v mojej hlave preto, aby som sa nezbláznila z myšlienok na rodičov v Saltovke, charkovskom sídlisku, ktoré denne ostreľujú a kde som ich nechala, keď som po prvých týždňoch vojny kvôli dcére odišla do Dnipra?
Pane, pomôž im!
Prosí ťa Aňa, Židovka, Ukrajinka, Charkovčanka, ateistka.
